Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


35. kapitola – King’s Cross

16. 8. 2007

35. kapitola – King’s Cross

Ležal doluznačky a načúval tichu. Bol úplne sám. Nikto sa nepozeral. Nikto iný tu nebol. On sám si nebol istý, či tu vôbec bol.

O dlhú chvíľu neskôr, a možno takmer okamžite, mu napadlo, že musí existovať, že nie je možné, aby bol iba myšlienkou bez tela, pretože ležal, určite ležal na nejakom povrchu. Cítil totiž dotyk niečoho a tá vec, na ktorej ležal, existovala tiež.

Akonáhle dospel k tomuto záveru, Harry si uvedomil, že je nahý. Keďže bol úplne sám, neznepokojovalo ho to, ale skôr mierne zaujalo. Zauvažoval, že pokiaľ vníma, či môže aj vidieť. Tým, že otvoril oči, zistil, že má aj oči.

Ležal v žiarivej hmle, ibaže nebola ako žiadna iná hmla, ktorú kedy videl. Matný opar neskrýval nič z jeho okolia, to skôr oblaky pary ešte žiadne okolie nestihli vytvoriť. Podlaha, na ktorej ležal, sa zdala byť biela, ani studená ani teplá, ale jednoducho tam bola, rovné prázdne niečo, na čom bol.

Posadil sa. Na tele nemal rany. Dotkol sa tváre. Nemal okuliare.

Z nesformovanej ničoty, ktorá ho obklopovala, k nemu doliehal akýsi zvuk: tiché, mäkké údery niečoho, čo plieskalo, trepotalo a zmietalo sa. Bol to žalostný zvuk, no zároveň mierne neslušný. Mal nepríjemný pocit, akoby načúval niečomu tajnému a hanebnému.

Až teraz si zaželal, aby bol oblečený.

Sotva sa mu toto želanie sformovalo v hlave, objavilo sa neďaleko neho oblečenie. Vzal ho a obliekol si ho: bolo mäkké, čisté a teplé. Bolo pozoruhodné, ako sa tam objavilo práve v tom okamihu, čo po ňom zatúžil...

Vstal a rozhliadol sa. Bol snáď v nejakej Núdzovej miestnosti? Čím dlhšie sa obzeral, tým viac bolo vidno. Obrovská klenutá sklenená strecha sa trblietala v slnečnom svite vysoko nad ním. Možno to bol palác. Všetko bolo pokojné a tiché, až na tie čudesné plieskavé a kňučivé zvuky prichádzajúce odniekiaľ z blízkej hmly...

Harry sa opatrne otočil na mieste a okolie akoby sa vytváralo priamo pred jeho očami. Rozľahlá miestnosť, žiarivá a jasná, sála omnoho väčšia ako Veľká sieň, s priezračným klenutým skleneným stropom. Bola úplne prázdna. On bol jediný, kto tam bol, až na –

Uskočil. Zazrel vec, ktorá vydávala tie zvuky. Mala podobu malého, nahého dieťaťa skrčeného na zemi, ktorého koža bola rozodratá a drsná, akoby bolo ošklbané. Trasúc sa ležalo pod stoličkou, opustené, nechcené, odpratané z dohľadu a namáhavo dýchalo.

Bál sa toho. Aj keď to bolo malé, krehké a zranené, nechcel sa k tomu približovať. Napriek tomu sa prisunul o trochu bližšie, pripravený uskočiť naspäť. Čoskoro stál dostatočne blízko na to, aby sa toho mohol dotknúť, ale nedonútil sa. Cítil sa ako zbabelec. Chcel to utešiť, ale odpudzovalo ho to.

„Nemômeš mu pomôcť.“

Otočil sa. Albus Dumbledore kráčal smerom k nemu, čulý a vzpriamený a na sebe mal široký habit vo farbe polnočnej modrej.

„Harry,“ roztvoril náruč a obe ruky mal celé, biele a nepoškodené. „si úžasný chlapec. Si statočný. Poď, prejdeme sa.“

Harry Dumbledora ohromene nasledoval, keď vykročili preč od miesta, kde ležalo ošklbané mrnčiace dieťa. Dumbledore ho viedol k dvom kreslám, ktoré si predtým Harry nevšimol, keď stáli o kus ďalej pod vysokým oslňujúcim stropom. Dumbledore sa posadil do jedného z nich, Harry sa zaboril do toho druhého a uprene sa zadíval do tváre svojho starého riaditeľa. Dumbledorove dlhé strieborné vlasy a brada, prenikavo modré oči za polmesiačikovitými okuliarmi, zlomený nos: všetko bolo tak, ako si to pamätal. A predsa...

„Ale vy ste mŕtvy,“ povedal Harry.

„Ó, áno,“ povedal Dumbledore sucho.

„Tak teda... ja som tiež mŕtvy?“

„Ach,“ povedal Dumbledore a jeho úsmev sa rozširoval. „To je otázka, že? Keď sa to tak vezme, drahý chlapče, myslím, že nie.“

Pozerali jeden na druhého a starý muž sa stále radostne usmieval.

,,Nie?“ opakoval Harry.

„Nie,“ povedal Dumbledore.

„Ale...“ Harry inštinktívne zdvihol ruku smerom k jazve v tvare blesku. Nezdalo sa, že by tam bola. „Ale ja som musel zomrieť – nebránil som sa! Mal som v úmysle nechať sa ním zabiť!“

„A to,“ povedal Dumbledore, „je podľa mňa práve ten rozdiel.“

Z Dumbledora žiarilo šťastie ako svetlo, ako oheň. Harry v živote nevidel niekoho tak dokonale, priam hmatateľne spokojného.

„Vysvetlite to,“ povedal Harry.

„Ale ty už to predsa vieš sám.“ povedal Dumbledore a spojil si končeky prstov.

„Nechal som ho, aby ma zabil,“ povedal Harry, „nie je tak?“

„Áno, nechal,“ povedal Dumbledore a pokýval hlavou, „pokračuj!“

„Takže tá časť jeho duše, čo bola vo mne...“

Dumbledore prikyvoval s rastúcim nadšením, povzbudzujúc Harryho, aby pokračoval, na tvári široký úsmev.

„...je preč?“

„ Ó, áno!“ povedal Dumbledore, „áno, on ju zničil. Tvoja duša je teraz celá a len tvoja, Harry.“

„Ale potom...“

Harry sa obzrel cez plece tam, kde sa pod stoličkou triaslo to malé, zmrzačené stvorenie.

„Čo je to, pán profesor?“

„Niečo, čo je mimo dosahu našej pomoci,“ povedal Dumbledore.

„Ale ak Voldemort použil vražednú kliatbu,“ znovu začal Harry, „a nikto pre mňa tentokrát nezomrel – ako môžem byť nažive?“

„Myslím, že to vieš,“ povedal Dumbledore, „obzri sa späť. Spomínaš si, čo urobil vo svojej nevedomosti, vo svojej nenásytnosti a krutosti?“

Harry premýšľal. Nechal pohľad kĺzať po okolí. Pokiaľ by to, v čom sedeli, bol skutočný palác, bol by to čudný palác s kreslami v radoch a s kusmi zábradlia tu a zase tam, a predsa on, Dumbledore a to zakrpatené stvorenie dole pod stoličkou, boli jedinými bytosťami v okolí. Vtom mu odpoveď napadla náhle, úplne bez námahy.

,,Vzal si moju krv.“ povedal Harry.

„Presne tak!“ zvolal Dumbledore. „Vzal si tvoju krv a obnovil s jej pomocou svoje telo! Tvoja krv v jeho žilách, Harry, Lilyina ochrana vo vás oboch! Pripútal ťa k životu, pokiaľ žije on!“

„Ja žijem ... pokiaľ žije aj on? Ale ja som myslel, že je to úplne naopak! Myslel som, že obidvaja musíme zomrieť? Alebo je to to isté?“

Rozptyľovalo ho fňukanie a plieskaním tej zúfalej bytosti za nimi a znovu sa na ňu pozrel.

„Ste si istý, že nemôžeme nič urobiť?“

„Neexistuje žiadna pomoc.“

„Potom vysvetlite... viac,“ povedal Harry a Dumbledore sa usmial.

„Ty si bol siedmy horcrux, Harry, horcrux, ktorý on nikdy nemienil vytvoriť. Jeho duša už bola natoľko nestála, že sa rozlomila, keď spáchal to nevýslovné zlo, vraždu tvojich rodičov a pokus zabiť dieťa. Avšak toho, čo uniklo z tej miestnosti bolo omnoho menej, než tušil. Nechal za sebou viac než len svoje telo. Nechal časť duše pripútanú k tebe, zamýšľanej obeti, ktorá však prežila.

A jeho vedomosti zostali žalostne neúplné, Harry! To, čo si Voldemort necení, sa neobťažuje ani pochopiť. Domáci škriatkovia a detské príbehy, lásku, vernosť a nevinnosť, Voldemort nechápe a nerozumie ničomu z toho. Ničomu. Že to všetko má moc, ktorá presahuje jeho vlastnú, moc, ktorá presahuje akúkoľvek mágiu, to je pravda, ktorú on nikdy nepochopil.

Vzal si tvoju krv vo viere, že by ho mohla posilniť. Vzal si do svojho tela časť kúzla, ktoré do teba vložila tvoja matka, keď pre teba umrela. Jeho telo udržuje táto jej obeť nažive, a kým prežíva kúzlo, budeš žiť aj ty a rovnako tak aj Voldemortova posledná nádej.“

Dumbledore sa na Harryho usmial a Harry sa naňho uprene pozeral.

„A vy ste to vedeli? Vedeli ste to – po celý ten čas?“

„Domnieval som sa. Ale moje domnienky sa obyčajne ukážu byť správnymi,“ povedal šťastne Dumbledore a ticho sedeli, až sa to zdalo byť veľmi dlho, zatiaľ čo bytosť za nimi neprestávala kňučať a triasť sa.

„Je toho viac,“ povedal Harry „je toho ešte viac. Prečo môj prútik porazil ten, čo si požičal?“

„Tak tým si nemôžem byť istý.“

„Tak sa teda domnievajte,“ povedal Harry a Dumbledore sa zasmial.

„Musíš pochopiť, že ty a lord Voldemort ste zašli do až doteraz neznámych a neprebádaných končín mágie. Ale to, čo si myslím, že sa prihodilo, je niečo nebývalého a podľa mňa to nemohol žiaden výrobca prútikov predvídať a ani vysvetliť Voldemortovi.“

„Ako už sám teraz vieš, lord Voldemort nechtiac znásobil puto medzi vami, keď sa vrátil do ľudskej podoby. Úlomok jeho duše bol stále pripútaný k tej tvojej a mysliac, že ho to posilní, prijal do seba časť obete tvojej matky. Keby chápal tú absolútnu a strašnú silu tej obete, nikdy by sa nebol odvážil dotknúť sa tvojej krvi... ale keby bol toho schopný, nemohol by byť lordom Voldemortom a asi by ani nikdy nevraždil.“

„Keď zariadil túto dvojnásobnú spojitosť medzi vami a tým previazal vaše osudy ešte pevnejšie, než bolo spojenie medzi akýmikoľvek dvoma čarodejníkmi, ťa Voldemort napadol prútikom, ktorého jadro bolo rovnaké ako v tvojom prútiku. A ako vieme, stalo sa niečo zvláštne. Jadrá reagovali na seba spôsobom, aký by lord Voldemort nikdy neočakával, pretože ani netušil, že tvoj prútik je dvojčaťom toho jeho.“

„On bol tej noci omnoho viac vydesený ako ty, Harry. Prijal si, alebo si dokonca privítal možnosť, že by si mohol zomrieť, niečo, čoho by lord Voldemort nikdy nebol schopný. Tvoja odvaha zvíťazila, tvoj prútik premohol ten jeho. A pritom sa medzi prútikmi stalo niečo, čo odrážalo vzťah medzi ich pánmi.

Myslím, že tvoj prútik tú noc vstrebal niečo zo síl a kvalít Voldemortovho prútika, takže môžeme povedať, že obsahoval niečo z Voldemorta samotného. Preto ho tvoj prútik rozpoznal, keď ťa prenasledoval, rozpoznal muža, ktorý bol rovnako spriaznený, ako aj najväčší nepriateľ a vyvrhol zo seba proti nemu niečo z jeho vlastnej mágie. Mágie omnoho silnejšej, akú kedy Luciusov prútik predvádzal. Tvoj prútik teraz obsahuje silu tvojej obrovskej odvahy, niečo z Voldemortovej strašnej schopnosti, nuž akú mohla mať tá Luciusova palička šancu?“

„Ale pokiaľ bol môj prútik tak mocný, ako ho mohla Hermiona zlomiť?“ opýtal sa Harry.

„Môj drahý chlapče, jeho pozoruhodné účinky smerovali len proti Voldemortovi, ktorý tak neuvážene porušoval najzávažnejšie zákony mágie. Len proti nemu bol tvoj prútik nezvyčajne mocný. Inak to bol prútik ako každý iný... aj keď dobrý, tým som si istý,“ skončil Dumbledore vľúdne.

Harry sa na hodnú chvíľu zamyslel, i keď to možno bolo len na pár sekúnd. Bolo veľmi ťažké odhadnúť tu čas.

„Zabil ma vašim prútikom.“

Nepodarilo sa mu zabiť ťa mojím prútikom,“ opravil ho Dumbledore, „myslím, že sa zhodneme v tom, že nie si mŕtvy, aj keď,“ dodal, akoby sa bál, že bol nezdvorilý, „nechcem samozrejme zmenšovať tvoje utrpenie, ktoré bolo, ako som si istý, nesmierne.“

„No práve teraz sa cítim skvele,“ povedal Harry a pozrel na svoje čisté, nepoškvrnené ruky. „Kde to vlastne som?“

„Presne na to som sa ťa chcel opýtať,“ povedal Dumbledore a rozhliadol sa okolo. „Kde by si povedal, že sme?“

Kým sa Dumbledore neopýtal, Harry to nevedel. Zrazu však odkiaľsi poznal odpoveď.

„Vyzerá to,“ povedal pomaly, „ako stanica King’s Cross. Až na to, že je tu čistejšie a prázdnejšie, a pokiaľ dovidím, nie sú tu žiadne vlaky.“

„Stanica King’s Cross?“ rozosmial sa Dumbledore neovládateľne. „Preboha, skutočne?“

„Tak kde si myslíte, že sme?“ opýtal sa Harry neisto.

„Môj drahý chlapče, nemám ani potuchy. Toto je, ako sa hovorí, tvoj večierok.“

Harry netušil, čo to znamená, Dumbledore ho začínal rozčuľovať. Pozeral naň a potom si spomenul na omnoho naliehavejšiu otázku, ako bola tá, kde sa momentálne nachádzajú.

„Relikvie smrti.“ povedal a bol rád, keď videl, že tieto slová vymazali Dumbledorovi úsmev z tváre.

„Ach, áno,“ povedal. Dokonca vyzeral, že ho to možno znepokojilo.

„Takže?“

Po prvý raz, odkedy Harry Dumbledora stretol, v ňom videl omnoho mladšieho muža, omnoho. Na chvíľu vyzeral ako malý chlapec prichytený pri darebáctve.

„Môžeš mi odpustiť?“ povedal Dumbledore. „že som ti nedôveroval? Že som ti to nepovedal? Harry, ja som sa len obával, že sklameš rovnako, ako som sklamal ja. Len som sa desil toho, že zopakuješ moje chyby. Prosím ťa o prepáčenie, Harry. Už po nejaký čas viem, že ty si lepší človek.“

„O čom to hovoríte?“ opýtal sa Harry vyľakaný Dumbledorovým tónom a náhlymi slzami v jeho očiach.

„Relikvie, Relikvie,“ mrmlal si Dumbledore. „zúfalý ľudský sen!“

„Ale ony sú skutočné!“

„Skutočné, nebezpečné a pasca na pobláznených.“ povedal Dumbledore. „A ja som bol pobláznený. Ale to ty vieš, nie je tak? Nemám už pred tebou žiadne tajomstvá.“

„Čo mám vedieť?“

Dumbledore sa otočil čelom k Harrymu a slzy sa mu stále trblietali v žiarivo modrých očiach.

„Pán Smrti, Harry, pán Smrti! Nebol som nakoniec rovnaký ako Voldemort?“

„Samozrejme, že nie,“ povedal Harry. „samozrejme – ako sa na to vôbec môžete pýtať? Nikdy ste nezabili, ako sa tomu dalo zabrániť!“

„Pravda, pravda,“ povedal Dumbledore, pôsobiac ako dieťa hľadajúce útechu, „dokonca i ja som hľadal cestu, aby som premohol Smrť, Harry.“

„Nie však tak, ako to urobil on,“ povedal Harry. Po všetkom tom hneve na Dumbledora bolo tak čudné tu sedieť pod vysokým klenutým stopom a obhajovať ho pred ním samým. „Relikvie, nie horcruxy.“

„Relikvie,“ zamrmlal Dumbledore, „nie horcruxy. Presne tak.“

Odmlčal sa. Stvorenie za nimi kňučalo, ale Harry sa už neobzeral.

„Grindelwald ich tiež hľadal?“ opýtal sa.

Dumbledore na chvíľu zavrel oči a prikývol.

„To bolo predovšetkým to, čo nás spojilo,“ povedal potichu. „Dvaja inteligentní, arogantní chlapci s tou istou posadnutosťou. Chcel ísť do Richardovej úžľabiny a ako som si istý, uhádol si, prečo. Bolo to kvôli hrobu Ignota Peverella. Chcel preskúmať miesto, kde zomrel tretí brat.“

„Takže je to pravda?“ opýtal sa Harry. „Všetko? Bratia Peverellovci – boli tí bratia z príbehu. Tu stretli Smrť na osamelej ceste...“

„Podľa mňa je pravdepodobnejšie, že bratia Peverellovci boli jednoducho nadaní, nebezpeční čarodejníci, ktorým sa podarilo vytvoriť oné mocné predmety. Príbeh o tom, že to boli relikvie samotnej Smrti, mi pripadá ako akási legenda, ktorá sa vytvorila až okolo ich výtvorov. Plášť, ako už iste vieš, sa veky dedil z otca na syna, z matky na dcéru priamo k Ignotovmu poslednému žijúcemu dedičovi, ktorý sa narodil, rovnako ako Ignotus, v dedine Richardova úžľabina.“

Dumbledore sa na Harryho usmial.

„Mne?“

„Tebe. Pokiaľ viem, domyslel si si, že tej noci, keď zomreli tvoji rodičia, bol plášť v mojej opatere. James mi ho ukázal len pár dní predtým. Vysvetľovalo to veľa z jeho nevysvetlených darebáctiev na škole! Ťažko som mohol uveriť tomu, čo vidím a požiadal som ho, či by mi ho nepožičal, aby som si ho mohol prezrieť. Už dávno predtým som sa vzdal myšlienky spojiť Relikvie, ale i tak som nemohol odolať, musel som si ho zblízka pozrieť... Bol to plášť, aký som ešte nikdy predtým nevidel, nesmierne starý, dokonalý v každom ohľade... A potom tvoj otec zomrel a ja som mal konečne dve Relikvie pre seba!“

Jeho tón bol neznesiteľne trpký.

„Plášť by im aj tak nepomohol prežiť,“ povedal rýchlo Harry. „Voldemort vedel, kde je moja mama s otcom. Plášť by ich pred kliatbami neochránil.“

„Pravda,“ vzdychol si Dumbledore. „pravda.“

Harry čakal, avšak Dumbledore neprehovoril, a tak sa ho Harry opýtal:

„Takže vy ste sa vzdali hľadania Relikvií ešte skôr, ako ste uvideli ten plášť?“

„Ó, áno,“ povedal slabo Dumbledore. Akoby z donútenia pozrel Harrymu do očí. „Ty vieš, čo sa stalo. Ty vieš. Nemôžeš mnou pohŕdať viac, ako sebou pohŕdam ja sám.“

„Ale ja vami nepohŕdam.“

„Potom by si teda mal,“ povedal Dumbledore. Zhlboka sa nadýchol. „Poznáš tajomstvo podlomeného zdravia mojej sestry, čo jej urobili tí muklovia, čím sa potom stala. Už vieš, ako sa môj otec usiloval o pomstu a zaplatil za to tým, že zomrel v Azkabane. Moja matka sa vzdala svojho života, len aby sa mohla starať o Arianu. Ja som to odmietal, Harry.“

Dumbledore to predniesol stroho a chladne. Upieral teraz oči ponad Harryho hlavu niekam do diaľky.

,,Bol som talentovaný, bol som úžasný. Chcel som odtiaľ utiecť. Chcel som žiariť. Chcel som byť slávny. Necháp ma však zle,“ povedal a tvár sa mu stiahla bolesťou, takže zase pôsobil veľmi staro. „Miloval som ich. Miloval som svojich rodičov, miloval som svojho brata a sestru, ale bol som sebecký, Harry, omnoho sebeckejší, než si niekto tak pozoruhodne nezištný ako ty vie predstaviť.“

„Takže keď moja matka zomrela a ja som sa musel postarať o chorú sestru a tvrdohlavého brata, vrátil som sa nahnevaný a rozhorčený späť do našej dediny. Cítil som sa uväznený a nevyužitý. A potom prišiel on...“

Dumbledore sa opäť pozrel Harrymu do očí.

„Grindelwald. Nevieš si ani predstaviť, ako ma jeho myšlienky zaujali, Harry, uchvátili ma. Muklovia uvrhnutí do poddanstva. My, čarodejníci, by sme triumfovali. Grindelwald a ja, slávni vodcovia revolúcie.

„Ach áno, mal som pochybnosti, ale svoje svedomie som upokojoval prázdnymi slovami. Všetko to malo byť pre väčšie dobro a akékoľvek vykonané zlo mal splatiť stonásobný úžitok pre čarodejníkov. Či som v hĺbke svojho srdca vedel, aký bol Gellert Grindelwald v skutočnosti? Myslím, že áno, ale zatváral som pred tým oči. Keby sa totiž plány, ktoré sme vytvorili, naplnili, všetky moje sny by sa stali skutočnosťou.“

„A v samom jadre našich plánov boli ony – Relikvie smrti! Ako ho fascinovali, ako fascinovali nás oboch! Neporaziteľný prútik, zbraň, ktorá by nás priviedla k moci! Kameň vzkriesenia – ten preňho, aj keď som predstieral, že to nevidím, symbolizoval armádu inferov! Pre mňa, priznávam, znamenal návrat mojich rodičov, ktorí by sňali bremeno zodpovednosti z mojich pliec.“

„A plášť... nijako zvlášť sme o plášti nedebatovali, Harry. Obaja sme sa vedeli dobre skrývať aj bez plášťa, ktorého skutočné kúzlo sa môže samozrejme použiť aj tak, aby ochránilo ostatných rovnako dobre ako svojho majiteľa. Myslel som, že keby sme ho niekedy bývali objavili, dal by sa použiť na skrytie Ariany, ale inak sa náš záujem o plášť týkal len toho, že bol súčasťou trojice, a ako hovorí legenda – len ten, kto zhromaždí všetky tri predmety, sa môže stať pravým pánom Smrti, čo sme považovali za to isté, ako byť neporaziteľní.“

,,Neporaziteľní páni Smrti, Grindelwald a Dumbledore! Dva mesiace šialenstva, krutých snov a zanedbávania tých dvoch členov rodiny, ktorí mi ešte zostali.“

„Potom... predsa vieš, čo sa stalo. Realita sa ku mne vrátila v podobe môjho nevrlého, nevzdelaného a obdivuhodnejšieho brata. Nechcel som počuť pravdu, ktorú na mňa kričal. Nechcel som počuť, že by som nemal hľadať Relikvie a ťahať so sebou svoju krehkú a labilnú sestru.“

„Tá hádka vyústila v bitku. Grindelwald stratil kontrolu. To, čo som o ňom vždy vedel, aj keď som sa tváril, že nie, vystúpilo na povrch v strašnej podobe. A Ariana... po všetkej tej matkinej starostlivosti... ležala na podlahe mŕtva.“

Dumbledore sa zastavil a začal skutočne plakať. Harry sa k nemu natiahol a bol rád, keď zistil, že sa ho môže dotknúť: pevne zovrel jeho ruku a Dumbledore sa postupne ovládal.

„Tak, Grindelwald utiekol, čo nemohol nikto, až na mňa, predvídať. Zmizol so všetkými svojimi plánmi na získanie moci a mučenie muklov a so svojimi snami o Relikviách Smrti, sny, v ktorých som ho podporoval a pomáhal mu. Utiekol, zatiaľ čo ja som pochovával svoju sestru a musel som sa naučiť žiť s pocitom hanby, so svojou vinou a so strašným smútkom.“

„Roky ubiehali. Objavovali sa o ňom rôzne zvesti. Hovorilo sa, že získal prútik nesmiernej moci. Mne medzitým ponúkli miesto ministra mágie, a to nie raz. Prirodzene som odmietol. Poučil som sa, že nie je dobré zverovať mi akúkoľvek moc.“

„Ale vy by ste boli lepší, omnoho lepší než Fudge a Scrimgeur!“ vybuchol Harry.

„Skutočne?“ spýtal sa Dumbledore. „Nie som si istý. Keď som bol mladý, zistil som, že moc je moja slabosť i vášeň. Je to zaujímavá vec, Harry, ale tí, čo moc nikdy nevyhľadávali, sú asi tí najvhodnejšími, ktorým by sa mala zveriť. Mali by ju mať tí, ktorým, rovnako ako tebe, bolo zverené vedenie, a tí, ktorí toto bremeno prijali, pretože museli, a potom na vlastné prekvapenie zistili, že ho dokážu niesť dobre.“

„Bol som bezpečnejší na Rokforte. Myslím, že som bol dobrý učiteľ –“

„Bol ste ten najlepší -“

„To je od tebe milé, Harry. Ale zatiaľ čo ja som sa zaoberal vzdelávaním mladých čarodejníkov, Grindelwald budoval armádu. Hovorilo sa, že sa ma bojí a možno sa aj bál, ale menej, ako som sa ho bál ja.“

„Ach, ale nie smrti,“ povedal Dumbledore v odpovedi na Harryho spýtavý pohľad.

„Kvôli ničomu, čo by mi mohol urobiť kúzlami. Vedel som, že sme asi rovnako silní, možno som bol o trochu šikovnejší. To, čoho som sa obával, bola pravda. Pochop, nikdy som nezistil, kto v tej poslednej strašnej bitke vlastne vyslal tú kliatbu, ktorá zabila moju sestru. Keby si ma nazval zbabelcom, mal by si pravdu, Harry, nadovšetko som sa bál zistenia, že som to bol ja, kto jej privodil smrť, nielen svojou aroganciou a hlúposťou, ale aj tým, že by som to mohol byť práve ja, kto ju zasiahol a pripravil ju o život.“

„Myslím, že on to vedel, myslím, že on vedel, čo ma desilo. Odkladal som stretnutie s ním až do okamihu, keď by bolo hanebné ďalej odolávať. Ľudia umierali a on sa zdal byť nezastaviteľný a ja som musel urobiť všetko, čo bolo v mojich silách, aby som ho zastavil.“

„Nuž, už vieš, čo sa stalo potom. Vyhral som ten súboj. Získal som prútik.“

Nastalo ďalšie ticho. Harry sa Dumbledora nespýtal, či niekedy zistil, kto spôsobil Arianinu smrť. Nechcel to vedieť a ešte menej chcel, aby mu to Dumbledore musel povedať. Konečne vedel, čo Dumbledore videl, keď sa díval do
Zrkadla z Erisedu, a tiež, prečo Dumbledore tak chápal očarenie, ktoré sa Harryho zmocnilo.

Sedeli dlho v tichosti a kňučanie bytosti za nimi už Harry sotva vnímal.

Nakoniec povedal: „Grindelwald sa snažil Voldemorta v pátraní po prútiku zastaviť. Klamal a predstieral, že ho nikdy nemal.“

Dumbledore prikývol so sklopenými očami, zatiaľ čo na jeho krivom nose sa stále trblietali slzy.

„Hovorí sa, že sa u neho, zatiaľ čo žil osamote vo svojej cele v Nurmengarde, objavili výčitky svedomia. Dúfam, že je to pravda. Bol by som rád, keby dokázal poznať hrôzu a hanbu za to, čo urobil. Možno, že to klamstvo Voldemortovi bol jeho pokus to odčiniť… zabrániť tomu, aby Voldemort získal Relikvie…“

„…alebo možno, aby sa vkradol do vašej hrobky,“ odhadoval Harry a Dumbledore si zľahka pretrel oči.

Po ďalšej krátkej odmlke Harry povedal: „Snažili ste sa použiť Kameň vzkriesenia.“

Dumbledore prikývol.

„Keď som ho po všetkých tých rokoch objavil pochovaný v opustenom dome Gauntovcov, Relikviu, po ktorej som túžil zo všetkých najviac – aj keď v mladosti z úplne iných dôvodov – stratil som hlavu, Harry. Úplne som zabudol, že to teraz bol aj horcrux a že prsteň nesie aj kliatbu. Zdvihol som ho a nasadil si ho a na sekundu sa mi zdalo, že som videl Arianu, svoju matku a svojho otca, aby som im mohol povedať, ako veľmi ma to mrzí…“

„Bol som taký blázon, Harry. Za celé tie roky som sa nič nenaučil. Nebol som hoden toho, aby som zhromaždil Relikvie Smrti, čo sa mi potvrdzovalo znovu a znovu, a toto bol posledný dôkaz.“

„Prečo?“ povedal Harry. „Bolo to prirodzené! Chceli ste ich znovu vidieť. Čo je na tom zlé?“

„Len jeden človek z milióna môže Relikvie Smrti zjednotiť, Harry. Bol som hoden vlastniť iba tú najbiednejšiu z nich, tu najmenej mimoriadnu. Bol som hoden vlastniť Starodávny prútik, ale nie preto, aby som sa ním pýšil alebo ním zabíjal. Bolo mi dovolené si ho podrobiť a používať ho, pretože som si ho vzal, nie zo zištných dôvodov, ale aby som pred ním ochránil ostatných.“

„Ale plášť, ten som si vzal len z čírej zvedavosti, a tak mi nikdy nemohol slúžiť ako tebe, jeho pravému majiteľovi. Kameň by som býval použil pri pokusu povolať späť tých, ktorí zomreli, namiesto toho, aby som sa obetoval ako ty. Ty si ten správny majiteľ Relikvií.“

Dumbledore potľapkal Harryho po ruke a Harry sa na starého muža pozrel a usmial sa; nemohol si pomôcť. Ako by sa mohol teraz na Dumbledora hnevať?

„Prečo ste to urobili také zložité?“

Dumbledorov úsmev sa rozochvel.

„Obávam sa, že som počítal s tým, že ťa slečna Grangerová trochu zabrzdí, Harry. Mal som strach, že by tvoja horúca hlava mohla ovládnuť tvoje dobré srdce. Bál som sa, že pokiaľ by si bol oboznámený priamo s týmito lákavými predmetmi, potom by si sa mohol nimi nechať uchvátiť tak ako ja, v nesprávny čas a z nesprávnych dôvodov. Pokiaľ sa ich chopíš, potom chcem, aby si s nimi zaobchádzal bezpečne. Si pravý pán Smrti, pretože skutočný pán nehľadá únik od Smrti. Je mu jasné, že musí zomrieť, a chápe, že sú na svete ďaleko, ďaleko horšie veci ako je umieranie.“

„A Voldemort sa nikdy o Relikviách nedozvedel?“

„Myslím, že nie, pretože nepoznal Kameň vzkriesenia a urobil z neho jeden zo svojich horcruxov. Ale aj keby o nich vedel, Harry, pochybujem, že by sa vôbec o nejakú z nich zaujímal, teda až na tú prvú. Nikdy by si nebol pomyslel, že potrebuje plášť a rovnako tak kameň, koho by mohol chcieť povolať zo smrti? On sa mŕtvych bojí. On nemiluje.“

„Ale vy ste očakávali, že pôjde po tom prútiku?“

„Bol som si istý, že sa o to pokúsi po tom, ako tvoj prútik porazil jeho na cintoríne v Litle Hangletone. Najprv sa obával, že si ho porazil vďaka svojim mimoriadnym schopnostiam. Akonáhle však uniesol Ollivandera, odhalil existenciu dvoch jadier. Myslel, že sa tým všetko vysvetľuje. Lenže ani vypožičaný prútik proti tvojmu neúčinkoval lepšie! Takže Voldemort, namiesto toho, aby sa pýtal sám seba, ktorá z tvojich vlastností robí tvoj prútik natoľko silným, čím si obdarovaný a on nie, sa nakoniec vydal nájsť jediný prútik, ktorý, ako sa hovorilo, mohol poraziť akýkoľvek iný. Osudový prútik sa pre neho stal posadnutosťou, ktorá sa rovnala jeho posadnutosti tebou. Veril, že Starodávny prútik odstráni jeho poslednú slabosť a urobí ho skutočne neporaziteľným. Úbohý Severus…“

„Pokiaľ ste so Snapom naplánovali vašu smrť, zamýšľali ste, aby Osudový prútik pripadol jemu, že áno?“

„Pripúšťam, že to bol môj zámer,“ povedal Dumbledore, „ale nefungovalo to, ako som predpokladal, že nie?“

„Nie,“ povedal Harry. „Táto časť nefungovala.“

Stvorenie za nimi sa trhalo a stenalo, a Harry s Dumbledorom sedeli nejaký čas bez toho, že by niečo povedali. Predstava toho, čo sa bude diať ďalej, sa v nasledujúcich dlhých minútach v Harrym postupne usadzovala ako mäkko padajúci sneh.

„Musím ísť naspäť, že?“

„To je na tebe.“

„Mám na výber?“

„Ach, áno,“ usmieval sa naňho Dumbledore. „Povedal si, že sme na King’s Cross? Myslím, že sa môžeš rozhodnúť nevrátiť sa, mohol by si… povedzme… nastúpiť na vlak.“

„A kam by ma doviezol?“

„Ďalej,“ povedal jednoducho Dumbledore.

Znovu nastalo ticho.

„Voldemort má Starodávny prútik.“

„Pravda. Voldemort má Starodávny prútik.“

„Ale vy chcete, aby som sa vrátil?“

„Myslím,“ povedal Dumbledore, „že ak si vyberieš cestu späť, je možnosť, že by mohol skončiť nadobro. Nemôžem to sľúbiť. Ale, Harry, viem, že sa bojíš omnoho menej návratu sem než on.“

Harry opäť pozrel na tú surovo vyzerajúcu vec, ktorá sa triasla a dusila v tieni pod vzdialenou stoličkou.

„Neľutuj mŕtvych, Harry. Ľutuj živých a predovšetkým tých, ktorí žijú bez lásky. Ak sa vrátiš, môžeš sa postarať o to, aby sa zmrzačilo omnoho menej duší a rozdelilo menej rodín. Ak sa ti zdá, že to za to stojí, potom si pre tento raz povedzme zbohom.“

Harry kývol a povzdychol si. Opustiť toto miesto iste nebude také ťažké ako ísť do Zakázaného lesa, ale bolo tu teplo a svetlo a pokoj, a on vedel, že sa vydáva späť k bolesti a strachu z ďalších strát. Vstal a rovnako aj Dumbledore a chvíľu sa dívali jeden druhému do tváre.

„Povedzte mi ešte poslednú vec,“ povedal Harry. „Je toto skutočné? Alebo sa to deje iba vo vnútri mojej hlavy?“

Dumbledore sa naňho radostne usmial a jeho hlas znel v Harryho ušiach hlasno a jasne, hoci žiarivá hmla znovu prichádzala a zakrývala jeho postavu.

„Samozrejme, že sa to deje vnútri tvojej hlavy, Harry, ale prečo by to preboha malo znamenať, že to nie je skutočné?“