Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Epilóg – O 19 rokov neskôr

16. 8. 2007

Epilóg – O 19 rokov neskôr

Ten rok začala jeseň o niečo skôr. Prvé septembrové ráno bolo chladné a čerstvé ako jabĺčko, a rodinka si vykračovala duniac ulicou smerom k veľkému začmudenému nádražiu, smog z výfukov áut a dych chodcov sa v studenom vzduchu trblietal ako pavučinky. Dve veľké klietky hrkotali na vŕšku plne naloženého vozíka, ktorý tlačili rodičia, sovy vo vnútri horlivo húkali, a dievča s červenými vlasmi šlo smutne za svojim bratom, ruku v ruke so svojim otcom.

„Už to nebude dlho trvať a pôjdeš tiež,“ povedal jej Harry.

„Dva roky,“ posmrkávala Lily. „Ja ale chcem ísť už teraz!“

Ostatní cestujúci zvedavo okukovali sovy, keď medzi nimi rodina kľučkovala v ústrety prepážke medzi nástupišťami deväť a desať. Albusov hlas sa i napriek okolitému hluku niesol späť k Harrymu; jeho syn pokračoval v rozhovore, ktorý začal už v priebehu jazdy autom.

„Ja nechcem! Ja nechcem byť v Slizoline!“

„James, nechaj to,“ povedala Ginny.

„Ja som iba povedal, že by tam mohol byť,“ povedal James a s úškrnom pozrel na svojho brata. „Na tom nie je nič zlé. On by sa predsa pokojne mohol dostať do Sli - “

James zachytil pohľad svojej matky a radšej zmĺkol.

Päť Potterovcov sa blížilo k prepážke. S nenápadne povýšeným pohľadom sa James obzrel na svojho mladšieho brata, vzal si od matky vozík, rozbehol sa a o chvíľku neskôr zmizol.

„Budete mi písať, že áno?“ Opýtal sa zrazu svojich rodičov Albus a využil tým momentálnu neprítomnosť svojho brata.

„Každý deň, keď budeš chcieť,“ povedala Ginny.

„Nie presne každý deň,“ povedal Albus potichu. „James hovoril, že väčšina detí dostáva listy od rodičov len jeden raz za mesiac.“

„My sme Jamesovi minulý rok písali trikrát do týždňa,“ doplnil Harry. „Je to vtipkár, tvoj brat.“
Bok po boku zatlačili i na druhý vozík a postupne naberali rýchlosť. Keď dosiahli prepážku, Albus sa strhol, žiadny náraz však neprišiel. Miesto toho sa rodina vynorila na nástupišti deväť a tri štvrte, ktoré bolo skryté v hustej bielej pare, ktorá prúdila z komínov žiarivo červeného Rokfortského zrýchleného vlaku.

Neurčité skupinky ľudí sa hemžili v hmle, v ktorej pred chvíľou zmizol i James.

„Kde sú?“ opýtal sa Albus znepokojene a pozeral na nejasné postavy, ktoré okolo nich prechádzali, keď kráčali popri nástupišti.

„My ich nájdeme,“ povedala Ginny pokojne.

Ale para bola tak hustá, že bolo nemožné rozpoznať akúkoľvek tvár. Oddelené od svojich majiteľov, zneli hlasy abnormálne hlasno. Harry si myslel, že zachytil Percyho hlasno hovoriť o Vyhláške o metlách a bol celkom rád, že sa vďaka tomu nemusí zastavovať a zdraviť ho.

„Myslím, že sú tamto, ale,“ povedala zrazu Ginny.

Skupina štyroch ľudí stojacich tesne vedľa posledného vagónu sa postupne vynárala z hmly. Keď sa im ich tváre dostali na dohľad, vydali sa Harry, Ginny, Albus a Lily priamo k nim.

„Ahoj,“ povedal Albus, hlasom znejúcim zrazu úplne uvoľnene.

Rose, oblečená do svojho úplne nového rokfortského habitu, sa na neho radostne usmiala.

„S parkovaním všetko v poriadku?“ opýtal sa Ron Harryho.

„Ja som parkoval dobre. Hermiona nemohla pochopiť, ako som mohol prejsť muklovské testy na vodičák, chápeš to? Ona si myslela, že som na toho komisára použil mätúce kúzlo.“

„Nie, to si nemyslím,“ povedala Hermiona. „Úplne ti dôverujem..“

„Pokiaľ sa toho týka, ja som na neho ale naozaj použil mätúce kúzlo,“ zašeptal Ron Harrymu, keď spoločne nakladali Albusov kufor a sovu do vlaku. „Len som sa zabudol pozrieť do spätného zrkadla, ale to som nakoniec vyriešil Všetkopozorujúcim kúzlom.“

O trochu ďalej na nástupišti našli Lily a Huga, Roseinho mladšieho brata, ktorí práve živo diskutovali o fakulte, do ktorej by chceli byť zaradení, keď pôjdu do Rokfortu.

„Pokiaľ sa nedostaneš do Chrabromilu, vydedím ťa,“ povedal Ron. „Ale to samozrejme nie je žiadny nátlak.“

„Ron!“

Lily a Hugo sa smiali, ale Albus a Lily sa tvárili vážne.

„On to tak nemyslel,“ povedali Hermiona a Ginny, ale Ron už sa o to prestal zaujímať.
Zachytil Harryho pohľad a jeho kývnutie k miestu asi päťdesiat metrov vzdialenému. Hmla sa na chvíľku rozplynula, a tak tam mohli zazrieť obrysy troch postáv.

„Pozri, kto tu je.“

Draco Malfoy tam postával so svojou manželkou a synom, tmavý plášť zapnutý až ku krku. Jeho vlasy už trochu ustúpili, čo zdôraznilo jeho špicatú bradu. Nový chlapec sa Dracovi podobal rovnako, ako sa Albus podobal Harrymu. Draco na sebe zachytil Harryho, Ronov, Hermionin a Ginnin pohľad, stroho kývol a znovu sa otočil.

„Takže to je ten malý Scorpius,“ zamumlal Ron. „Buď si istá, že ho prekonáš vo všetkých skúškach, Rosie. Ešteže si zdedila mozog svojej matky.“

„Ron, preboha,“ povedala Hermiona, napoly vážne, napoly pobavene. „Nesnaž sa ich poštvať proti sebe ešte než začne škola!“

„Máš pravdu, prepáč,“ povedal Ron, ale aj tak si nemohol pomôcť a dodal: „Ale nechovaj sa k nemu až moc priateľsky, Rosie. Dedko Weasley by ti nikdy neodpustil, keby si si vzala čistokrvného čarodejníka.“

„Hej!“

Teraz sa znovu objavil James; už zbavený svojho kufra, sovy a vozíka a evidentne plný mnohých nových informácií.

„Teddy je tu tiež,“ povedal bez dychu a ukazoval cez svoje rameno do stúpajúcich obláčikov pary. „Pozrite! A schválne, čo myslíte, že robí? Bozkáva sa s Viktóriou!“

Pozeral na rodičov, viditeľne sklamaný ich nedostatočným záujmom.

„Náš Teddy! Teddy Lupin! Bozkáva sa s našou Viktóriou! S našou sesternicou! A ja som sa Teddyho spýtal, čo to robí - “

„Ty si ich vyrušil?“ povedala Ginny. „Si úplne rovnaký ako Ron - “

„- a on mi povedal, že ju len prišiel odprevadiť! A potom mi povedal, nech idem preč. On sa s ňou bozkáva!“ dodal James, ako by si myslel, že to nepovedal dostatočne zreteľne.

„Úúúú, to by bolo úžasné, keby sa vzali!“ zašepkala Lily vo vytržení. „Teddy by potom bol naozajstný člen našej rodiny!“

„Už teraz u nás večeria viac ako štyrikrát týždenne,“ povedal Harry. „A prečo mu teda neponúknuť, aby u nás býval a bolo by to, čo ty na to?“

„Jéj!“ povedal James nadšene. „Mne nevadí, keď budem bývať v izbe spoločne s Alom - Teddy si pokojne môže vziať moju izbu!“

„Nie,“ povedal Harry pevne, „vy dvaja by ste mali spoločnú izbu iba vtedy, keby som chcel zbúrať dom.“

Skontroloval staré otlčené hodinky, ktoré predtým patrili Fabiánovi Prewettovi.

„Je skoro jedenásť, mali by ste radšej nastúpiť do vlaku.“

„Nezabudni Nevillovi odkázať naše láskyplné pozdravy!“ povedala Ginny Jamesovi, keď ho objímala.

„Mami! Nemôžem profesorovi odkazovať láskyplné pozdravy!“

„Ale ty predsa Nevilla poznáš - “

James obrátil oči stĺpkom.

„Vonku, dobre, ale v škole to je profesor Longbottom, chápeš? Nemôžem jednoducho prísť na Herbológiu a povedať, že mu odovzdávam láskyplné pozdravy…“

Pokýval hlavou nad matkinou nevhodnou žiadosťou a aby rozptýlil svoje pocity, nakopol ľahko Albusa.

„Uvidíme sa neskôr. Ale, daj si pozor na testralov.“

„Ja som myslel, že sú neviditeľní? Ty si hovoril, že sú neviditeľní!“

Ale James sa len smial a pripustil, aby ho matka pobozkala, krátko objal otca a potom naskočil do rýchle sa plniaceho vlaku. Videli ho už len zamávať a potom zmizol v uličke a šiel nájsť svojich priateľov.

„Kvôli testralom sa určite neznepokojuj,“ povedal Harry Albusovi. „Sú veľmi milí, nie je žiadny dôvod k tomu sa ich báť. Mimochodom, vy do školy nepôjdete v kočiaroch, ale na loďkách.“

Ginny pobozkala Albusa na rozlúčku.

„Uvidíme sa na Vianoce.“

„Zbohom, ale,“ povedal Harry, keď objal svojho syna. „Nezabudni, že si na budúci piatok pozvaný k Hagridovi na čaj. Nezahadzuj sa so Zloduchom. S nikým nebojuj, pokiaľ sa to poriadne nenaučíš. A nenechaj sa Jamesom vytočiť.“

„A čo keby som sa dostal do Slizolinu?“

Táto veta bola určená iba jeho otcovi a Harry vedel, že práve okamih odjazdu donútil Albusa odhaliť, ako veľký a úprimný jeho strach je.

Harry sa sklonil k Albusovi tak, aby ich tváre boli na rovnakej úrovni. Ako jediný z Harryho troch detí zdedil Albus Lilyine či.

„Albus Severus,“ povedal tak ticho, že okrem Ginny to nikto nemohol započuť a ona bola dostatočne taktná, aby predstierala, že máva Rose, ktorá už tiež nastúpila do vlaku, „si pomenovaný po dvoch rokfortských riaditeľoch. Jeden z nich bol v Slizoline a bol to možno ten najodvážnejší muž, akého som kedy poznal.“

„Ale ja len hovorím - “

„- potom i Slizolinská fakulta môže získať skvelých študentov, nie? Nám je to jedno, ale. Pokiaľ ti na tom ale tak záleží, pamätaj, že to budeš i ty, kto si bude môcť vybrať Chrabromil pred Slizolinom. Triediacemu klobúku záleží tiež na tvojom rozhodnutí.“

„Naozaj?“

„U mňa tomu tak bolo,“ povedal Harry.

Toto žiadnemu zo svojich detí nikdy nepovedal a videl prekvapenie v Albusovej tvári, keď to vyslovil. Ale ako sa postupne s prasknutím zavierali všetky dvere červeného vlaku a rozmazané obrysy rodičov sa naťahovali po posledných bozkoch a udeľovali posledné pripomienky, naskočil i Albus do vagónu a Ginny za ním zavrela dvere. Študenti sa vykláňali z okna najbližšie k nim. Veľké množstvo tvárí, ako vo vnútri vlaku, tak i vonku sa natočilo smerom k Harrymu.

„Prečo všetci tak pozerajú?“ dožadoval sa Albus vysvetlenia, keď sa on a Rose naťahovali po pohľadoch ostatných študentov.

„S tým si nerob starosti,“ povedal Ron. „To je kvôli mne, som hrozne slávny!“

Albus, Rose, Hugo a Lily prepukli v smiech. Vlak sa začal rozbiehať a Harry šiel popri ňom a sledoval chudú tvár svojho syna, žiariacu vzrušením. Harry sa smial a pokračoval v mávaní, napriek tomu, že sledovať odchod svojho syna, bolo pre neho bolestné…

Posledný obláčik pary zmizol v jesennom vánku. Vlak zašiel do zatáčky. Harryho ruka však stále mávala na rozlúčku.

„Bude v poriadku,“ zašeptala Ginny.

Keď sa na ňu Harry pozrel, stiahol roztržito svoju ruku a dotkol sa jazvy v tvare blesku na svojom čele.

„Ja viem, že bude.“

Jazva ho nebolela už devätnásť rokov. Všetko bolo v poriadku.