Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


6. kapitola : Ghoul v pyžame

29. 7. 2007

6. kapitola : Ghoul v pyžame

Šok zo straty Divookého sa niesol v nasledujúcich dňoch celým domom.. Harry stále neprestával veriť, že sa objaví vo dverách spolu s ostatnými členmi Rádu, ktorí prinášali i odnášali dennodenne naliehavé novinky. Harry cítil, že nič iné len jednanie môže utíšiť jeho pocity viny a žiaľ. Premýšľal o tom, že by mal čo najrýchlejšie vyraziť na cestu, aby našiel a zničil ostatné Horcruxy. Čím skôr, tím lepšie.

„No, ale nemôžeš nič robiť skôr než budeš mať 17 rokov.“ pripomínal mu Ron.
„Stále máš nad sebou magickú ochranu. A tu môžeme plánovať ako nikde inde, alebo nie? Alebo,“ stíšil svoj hlas, „ty už vieš, kde by sme mali ty ... Ty-Vieš-Čo ... hľadať ?

„Nie,“ priznal Harry.
„Myslím, že Hermiona sa už o to trochu zaujímala.“ povedal Ron.
„Vravela, že tu zhromaždila nejaké dokumenty, ktoré by nám mali pomôcť, a že čakala len na teba, kým prídeš, aby ti ich mohla dať.

Harry a Ron práve sedeli pri raňajkách. Pán Weasley a Billy odišli do práce. Pani Weasleyová šla hore zobudiť Hermionu a Ginny, zatiaľ čo Fleur sa hnala do kúpeľne, aby sa okúpala.

„Ochrana bude prelomená tridsiateho prvého,“ povedal Harry.„To znamená, že tu potrebujem ostať ešte štyri dni, potom môžem –

„Päť dni,“ opravil ho odhodlane Ron.„Musíme tu ostať na svadbu. Pretože inak nás tie dve zabijú.“ Harry pochopil, že Ron tým „tie dve“ myslel Fleur a pani Weaslyovou.

„Je to mimoriadny deň,“ povedal Ron, keď sa na neho Harry spýtavo pozrel.

„Čo si neuvedomujú, ako dôleži–,“

„Samozrejme že nie,“ povedal Ron. „Nemajú ani páru o tom, čo zamýšľame. Teraz som si spomenul na niečo, o čom som chcel s tebou hovoriť.“ Ron skontroloval pohľadom dvere, či sa náhodou nevracia pani Weaslyová, a posunul sa trochu bližšie k Harrymu.

„Mamka mňa a Hermionu nenecháva chvíľku na pokoji a neustále z nás ťahá, čo máme vlastne za lubom. Určite skúsi aj teba, dávaj si pozor. Tatko a Lupin sa tiež na to vypytovali, ale keď som im povedal, že ti Dumbledore o tom zakázal s kýmkoľvek iným okrem nás hovoriť, tak to nechali. Ale mamka nie, je ako zarytá.“

Ronova predpoveď sa za pár hodín vyplnila. Krátko pred obedom si pani Weaslyová Harryho vzala bokom od ostatných. Zavolala si ho, aby sa opýtala, či nevie, čia je to ponožka. Vraj si myslí, že je z jeho batohu, ale nie je si istá. Ale hneď ako ho však mala v kúte kuchynskej linky, spustila:

„Zdá sa mi, že Ron a Hermiona si myslia, že sa už toho roku do Rokfortu nevrátite,“ začala ľahkým a obyčajným tónom.
„Oh,“ povedal Harry. „No.. áno, to naozaj zamýšľame.“

Mangeľ sa sám vypol a začal žmýkať niečo, čo vyzeralo ako vesta pána Weasleyho.

„Môžem sa opýtať prečo chcete skončiť vašu výuku?“ opýtala sa pani Weasleyová.
„No, Dumbledore mi tu zanechal … vec, ktorú musím dokončiť,“ zamumlal Harry. „Ron a Hermiona o tom vedia a rozhodli sa ísť so mnou.“

„Akú vec?“„Prepáčte, ale nemôžem –“nadýchol sa z hlboka Harry.

„No, na rovinu. Myslím si, že Arthur a ja máme plné právo to vedieť a som si istá že pán a pani Grangerovci budú súhlasiť!“ povedala paní Weaslyová.

Harry sa tohto „útoku starostlivých rodičov“ obával. Priamo sa pozrel do očí paní Weasleyovej, všimol si na chlp rovnaký hnedý odtieň, ako má Ginny. Nepomohlo to.

„Dumbledore nechcel, aby to ktokoľvek iný vedel, pani Weaslyová. Ron a Hermiona nemusia ísť, je to ich rozhodnutie --“

„Nemyslím si, že ty musíš ísť!“ zvýšila trochu hlas paní Weasleyová.
„Si ešte taký mladý. Je to úplná hlúposť. Harry, ty si to určite nepochopil. Pravdepodobne ti hovoril, čo chcel urobiť a ty si to vzal tak, že to teraz musíš urobiť za neho...“

„Ja som ho pochopil,“ povedal rázne Harry. „Je to na mne.“

Otočil sa k nej chrbtom a vzal do svojich rúk stratenú ponožku so vzorom zlatého rákosia, vďaka ktorej ho k sebe privolala.
„Je mi ľúto, ale táto nie je moja. Nie som fanúšik Puddlemerských spojencov.“

„Ah, samozrejme že nie,“ povedala pani Weaslyová a trochu skľúčene sa vrátila k svojmu všednému milému tónu.

„Mala by som sa s tým zmieriť…Dobre, Harry, zatiaľ čo tu budeš, mohol by si nám pomôcť s prípravou Billyho a Fleurinej svadby? Je tu ešte veľa práce.“

„Ehm – samozrejme,“ povedal Harry vyvedený z miery tou náhlou zmenou témy.

„Si zlatíčko Harry,“ odpovedala pani Weasleyová a usmiala sa na neho.

Potom prešla k umývaniu riadu. Od toho momentu pani Weasleyová zamestnávala Harryho, Rona a Hermionu, že mali len málo času sa trochu porozprávať a niečo naplánovať. Najzdvorilejším vysvetlením tej zmeny chovania pani Weasleyovej bolo, že chcela odviesť pozornosť od všetkých myšlienok na Divookého a od tej hrôzy z ich nedávnej cesty.

„Myslím si, že mamka vás troch chce zastaviť, aby ste nemohli byť spolu a vymýšľať akékoľvek plány. Chce tak oddialiť váš odchod,“ povedala Ginny Harrymu tlmeným hlasom, keď položili už tretí raz stôl na večeru na rovnaké miesto.

„A čo si myslí, že sa akože stane?“ zamumlal Harry. „To si myslí, že zatiaľ niekto Voldemorta zabije? "Hovoril bez premýšľania, keď si všimol Ginnynu bielu tvár.

„Takže je to pravda?“ opýtala sa.„To je to, čo sa podusíš urobiť?“
„Ja – nie – to bol jen vtip,“ povedal Harry vyhýbavo.

V Ginnynom výraze bolo i niečo iné než šok. Náhle si Harry uvedomil, že toto je prvý raz, čo sú spolu od tej doby, kedy spolu trávili hodiny o samote na rokfortských pozemkoch. Bol si istý, že si na to spomenula tiež. Dvere sa otvorili a obidva naraz vyskočili. Pán Weasley, Kingsley a Billy vošli dovnútra. Boli teraz často spojení s ostatnými členmi Rádu, pretože Brloh nahradilo Grimmauldovo námestie č.12 ako sídlo Rádu. Pán Weasley vysvetlil, že po smrti Dumbledora sa môže každý, komu Dumbledore dôveroval, stáť Strážcom tajomstva.

„No, Divokooký vyčaroval pár kliatieb proti Snapovi v prípade, že by sa tam náhle znovu objavil. Dúfame, že budú dosť silné, nepustia ho dovnútra a zviažu mu jazyk, keby sa pokúsil o tom mieste hovoriť. Ale nemôžeme si tým byť istí. Bolo by bláznovstvo ostať tam, keď je teraz ochrana taká neistá.“

Kuchyňa bola tak preplnená, že sa dalo len ťažko hýbať nožmi a vidličkami. Harry sedel napchaný vedľa Ginny a jedol kurča.

„Žiadne novinky o Divookom?“ opýtal sa Harry Billyho.
„Nič,“ odpovedal Billy„Nemohol sa zatiaľ konať pohreb, pretože sme s Lupinom jeho telo nenašli a dá sa len ťažko povedať, kam mohlo v tej tme a zmätku v priebehu boja padnúť.

„Denný prorok o jeho smrti alebo nájdení jeho tela nenapísal ani slovo,“ pokračoval Billy. „Ale to nič neznamená. V týchto dňoch sa toho veľa v novinách nepíše.“

„A stále nič o tom, že som použil kúzla pri úteku pred Smrťožrútmi?“ opýtal sa Harry cez celý stôl pána Weasleyho, ktorý mu na uvítanie potriasol rukou.

„Pretože vedia, že si nemal na výber, alebo preto, že nechcú, aby sa to dostalo na svetlo, ako ťa Voldemort napadol?“
„To je ono… prečo nehovoria noviny pravdu?“ povedal Harry zvierajúc v ruke nôž tak pevne, že na spodnej strane jeho ruky sa opäť objavil biely nápis „Nesmiem klamať“

„Je na ministerstve niekto pripravený sa mu postaviť?“ opýtal sa naštvane Ron.

„Samozrejme Ron, ale ľudia sú vydesení,“ odpovedal pán Weasley, „vydesení, že pravé oni budú tí ďalší, ktorí zmiznú a ich deti sa stanu terčom útokov. Chodia okolo nechutné výmysly. Neverím, že učiteľka Muklovských štúdií v Rokforte rezignovala. Už týždne ju nikto nevidel, zatiaľ čo Scrimgeour je celé dni zatvorený vo svojej kancelárii. Len dúfam, že aspoň vymýšľa nejaký plán.“

V krátkej prestávke rozhovoru presunula pani Weaslyová prázdne taniere na pracovný stôl a naservírovala jablkové koláče.

„Tak, Ron, upratal si si už svoju izbu?“
„Prečo?“ vykríkol Ron, ktorý v tom momente držal mlstne lyžičku a zízal na svoju matku.„Prečo má byť moja izba uprataná? Mne a Harrymu to tak vyhovuje!“

„Mladý muž, behom pár dni očakávame svadbu tvojho brata--“

„A to sa budú brať v mojej spálni?“ opýtal sa Ron zúrivo“ ¨Nie! tak prečo musím pri Merlinovej brade si upra…“

„Nehovor takto so svojou matkou,“ povedal rázne pán Weasley „a urob, čo ti povedala.“

Ron sa zamračil na obidvoch rodičov, potom uchopil svoju lyžičku a zaboril sa do posledných zbytkov svojho jablkového koláča.
„Ja ti s tým pomôžem, je to tiež môj neporiadok,“ povedal Harry Ronovi, ale pani Weaslyová ho hneď prerušila:

„Nie drahý. Budem radšej, keď vonku pomôžeš Arthurovi so sliepkami. A ty, Hermiona, budem ti vďačná keď vymeníš prestieradla pre monsieura a madam Delacour, vieš predsa, že pricestujú zajtra o 11 ráno.“


Keď sa vrátili do domu, paní Weasleyová bola z dohľadu, a tak Harry vkĺzol do Ronovej podkrovnej izby.

„Upratujem, upratujem … ! Oh, to si ty,“ povedal Ron s úľavou ako náhle Harry otvoril dvere. Ron ležal na posteli, ktorá bola zjavne práve vyprázdnená. V izbe bol rovnaký neporiadok, ako celý týždeň…


„Nazdar, Harry,“ povedala Hermiona, keď si sadol na skladacie ležadlo, odhodila Veštenie z čísel a Premenovanie na jednu kopu a Zrodenie a Pád čiernej mágie na druhu.

„Práve sme sa bavili o Divookom,“ hovoril Ron Harrymu.
„Rozmýšľam, že sa možno zachránil.“
„Ale Billy ho videl jak ho zasiahla smrtiaca kliatba,“ odvetil Harry.
„Jasne, ale na Billyho sa tiež útočilo,“ pokračoval Ron. „Ako si môže byť istý tým, čo videl?“

„Aj keby ho smrtiaca kliatba minula, tak Divooký stále spadol z výšky okolo tisíc stôp,“ vložila sa do rozhovoru Hermiona držiaca knihu Famfrpálové tímy Británie a Írska.
„Možno použil štítové kúzlo.“

„Fleur, ale hovorila, že mu odstrelili prútik z ruky,“ vyvrátil Harry.„No, dobre, keď chcete, aby bol mŕtvy,“ prehlásil Ron mrzuto, zatiaľ čo si zložil vankúš do príjemnejšieho tvaru.

„Samozrejme, že nechceme, aby bol mŕtvy!“ vyšla Hermiona. „Je to strašné, že je mŕtvy. Ale my sme realisti.“

Harry si najprv predstavil Divookého telo, zničené, ako to Dumbledorové, stále s jedným pohyblivým okom v jamke. Cítil odpor miešajúci sa s bizarným pohľadom.

„Smrťožrúti jeho telo pravdepodobne upratali, to preto ho nikto nenašiel,“ povedal Ron zamyslene.
„Áno,“ povedal Harry.
„Rovnako ako Crouch Barty sa premenil na kosť a skryl sa v Hagridovej záhrade. Asi Moodyho premenili a napchali ho- -“
„Nie!“ zakvílila Hermiona a vytreskli jej slzy nad Základnými zaklínačskými znakmi.

„Nie to asi nie – no ...,“ snažil sa ju upokojiť Harry driapal sa márne z ležadla.
„Hermiona, nechcel som ťa vydesiť--“Chcel ju uchlácholiť, ale so zaškripením hrdzavých pružín, Ron skočil z postele a dostal sa k nej prvý.

Jednou rukou Hermionu objal, druhou strčil do kapsy a vytiahol z nej zašpinenú vreckovku ktorou predtým čistil pec. Narýchlo vytiahol prútik, namieril ním na ten kus handry a zvolal „Tergeo“.
Prútik vyčistil väčšinu tej mastnoty. Spokojný sám so sebou podal mierne čmudiacu vreckovku Hermione.

„Oh … dík, Ron … Ospravedlňujem sa…“vykoktala.
„Je to také hrozné. Hneď po Dumbledorovi. Nikdy som si nedokázala predstaviť ako Divooký umiera, vyzeral tak tvrdo!“
„No áno, ja viem,“ povedal Ron podávajúc jej šťavu. „Ale vieš čo by nám povedal, keby tu teraz bol?“

„Majte oči na stopkách,“ vydala zo seba Hermiona, keď si utierala slzy.

„Presne tak,“ prikývol Ron.
„Chcel by, aby sme sa poučili z toho, čo sa stalo jemu. A ja som sa naučil nedôverovať malým zbabelým príšerám ako je Mundungus.“ Hermiona sa trhavo zasmiala a predklonila sa, aby mohla zobrať ďalšie dve knihy. Sekundu na to, čo Ron dal dole ruku z jej ramena Hermiona pustila knihu Obludné obludárium na jeho nohu.

„Prepáč, prepáč!“, začala Hermiona skučať.
„Čo robíš s tými všetkými knižkami?“ opýtal sa Ron kulhajúci naspäť k posteli.
„Len uvažujem, ktoré z nich vezmem, keď budeme hľadať tie horcruxy,“ odpovedala Hermiona.

„Ehm, aha,“ povedal Ron a poklepal si na čelo.

„Zabudol som, že budeme loviť Voldemorta s mobilnou knižnicou.“
„Ha-ha-ha,“ predstierala smiech Hermiona dívajúc sa dole na Základne zaklínačské znaky. „Pochybujem … budeme potrebovať Runy? … myslím si, že bude lepšie ich zobrať pre istotu zo sebou.“, položila zaklínačské znaky na tu väčšiu kopu a vzala do ruky Históriu Rokfortu.

„Počúvajte,“ povedal Harry, ktorý sa narovnal.
Ron a Hermiona sa na neho pozreli s rovnakou zmesou rezignácie a vzdoru.

„Viem, že ste po Dumbledorovom pohrebe povedali, že chcete ísť so mnou…“ začal.

„Tak tu tým mieri,“ povedal Ron Hermione a zagúľal očami.
„Myslím, že Históriu Rokfortu vezmem so sebou. Keď už sa tam nevraciame, tak budem istejšia, keď ju budem mať pri sebe…“

„Počúvajte!“ zopakoval Harry.

„Nie Harry, ty počúvaj,“ prerušila ho Hermiona.
„Ideme s tebou, to bolo rozhodnuté už mesiace predtým – roky predtým.“

„Ale…“

„Ticho !“ okríkol ho Ron.

„Balila som sa na to cele dni. A tiež som trochu upravila pamäť mojím rodičom, ktorí sú teraz presvedčení, že sa volajú, Wendell a Monica Wilkinsovci a a ich životný cieľ, ktorý sa už mimochodom splnil, je presťahovať sa do Austrálie. Takto bude pre Voldemorta ďaleko ťažšie ich vystopovať a vypočúvať ich ohľadom mňa – alebo teba, pretože našťastie som im toho o tebe veľa nepovedala. “Hermionine oči sa opäť topili v slzách.

Ron zliezol z postele a objal ju znova. Zamračil sa na Harryho vyčítajúc mu jeho netaktnosť. Harry na to nemohol ani nič povedať, pretože to bolo práve od Rona dosť neobvyklé, aby niekoho učil taktu.

„Ja – Hermiona – prepáč – ja som nechcel…“
„Ty si nepochopil, že Ron a ja veľmi dobre vieme, čo sa môže stať, keď pôjdeme s tebou? My to vieme! Ron, ukáž Harrymu čo si vymyslel…“

„Bež, potrebuje to vedieť.“
„No, dobre Harry, poď sem. “Po druhý raz stiahol Ron svoju ruku, ktorá bola do tej chvíle okolo Hermiony, a postavil sa pred dvere.

„Tak poď.“
„Prečo?“ opýtal sa Harry zatiaľ čo nasledoval Rona preč z miestnosti.

„Descendo,“ zamumlal Ron a namieril na nízky strop.

Napravo nad ich hlavami sa otvoril otvor a k ich nohám zišiel dole rebrík. Odporné napol kvílenie a napol stenanie vychádzalo zo štvorcovej diery, pozdĺž ktorej bolo cítiť odporný zápach pripomínajúci otvorenú kanalizáciu.

„To je tvoj Záhrobný duch?“ opýtal sa Harry, ktorý sa ešte nikdy skutočne nestretol s bytosťou, ktorá občas rušila nočne ticho domu Weasleyovych.

„Hej - to je.“ potvrdil Ron a šplhal sa po rebríku.
„Poď a pozri sa naňho. “Harry nasledoval Rona pár krátkymi krokmi hore, do malej podkrovnej izby.
Jeho hlava i ramena boli už v miestnosti, keď sa mu naskytol pohľad na skrútenú bytosť vzdialenú niekoľko stôp neho. Spala v tme s otvorenou veľkou papuľou.

„Ale to … to vyzerá … nosia normálni Záhrobní duchovia pyžamo? “Harry tu vec zamyslene pozoroval a zdalo sa mu, že sa mierne pootočila. Harry pozoroval Záhrobného ducha a trochu sa pobúril. Bol ľudského tvaru a veľkosti a nosil niečo, v čom teraz, keď jeho oči privykli temnote, zreteľne poznal starý pár Ronovho pyžama. Bol si istý, že Záhrobný duch je skôr slizký a holohlavý tvor, než vlasatý a silno pokrytý zapálenými pupencami.

"On je ja - vidíš?" povedal Ron. "Nie," odvetil Harry.
"Nevidím."

„Vysvetlím ti to u mňa v izbe, ten smrad je na mňa už dosť,“ povedal Ron.

Zliezli dole po rebríku, ktorý Ron zložil k stropu, a vrátili sa k Hermione, ktorá stále triedila knihy.

„Keď raz odídeme, tak toho Záhrobného ducha dajú dole a on bude bývať tu dole v mojej izbe,“ prehlásil Ron.
„Myslím si, že sa na to naozaj teší – i keď nie je schopný nám to povedať, pretože vie akurát kvíliť a slintať – ale kývne, keď sa o tom zmienim.“

Harry vyzeral úplne omráčený.

„Pochop!“ povedal Ron, ktorý bol sklamaný, že Harry nepochopil brilantnosť jeho plánu.

„Pozri, keď sa my traja v septembri neukážeme v Rokforte, každý si bude myslieť, že Hermiona a ja sme s tebou, chápeš? Čo znamená, že Smrťožrúti pôjdu rovno k našim rodinám, aby sa dozvedeli, kde si.“

„Ale dúfajme, že to bude vyzerať tak, že som odišla s našimi do Austrálie. Veľa muklov teraz hovorí, že sa budú skrývať,“ povedala Hermiona.

„My takto nemôžeme schovať našu rodinu, to by vyzeralo podozrivo a naviac si nemôžu všetci dovoliť nárazovo stratiť prácu,“ pokračoval Ron.

„Čiže urobíme to tak, že sa povie, že som vážne ochorel okyckanicou, čo je dôvod, prečo sa nemôžem vrátiť do školy. Keby to niekto chcel vyšetriť, tak mu mamka s tatkom ukážku Záhrobného ducha v mojej posteli posypaného pupencami. Okyckanica je veľmi nákazlivá choroba, takže určite nebude nikto chcieť ísť bližšie. Všetci budú tak rýchlo utekať, že určite ani nespozorujú, že neviem hovoriť.

„A tvoja mamka s tatkom o tom pláne vedia?“ opýtal sa Harry.
„Tatko vie. Pomáhal mi s Fredom a Georgom sem toho Záhradného ducha doviesť. Mamka … no, videl si, ako to vidí. Nechce ani pripustiť, aby sme odišli.“

V miestnosti nastalo ticho, ktoré bolo len občas jemne prerušované Hermioniným búchaním, keď sa snažila hádzať knižky na jednu, nebo na druhou kopu. Ron sa na ňu pozeral a Harry neschopný vlastného slova prechádzal od jedného k druhému. Mierou, akou vzali ochranu svojich rodín, si Harry viac než kedykoľvek predtým uvedomil, že naozaj s ním do toho idú a že presne vedia, aké nebezpečné to bude. Chcel im povedať, čo to pre neho znamená, ale jednoducho nemohol nájsť tie pravé slova, ktorými by to vystihol…

Skrz to ticho k nim doliehali tlmené zvuky kričiacej pani Weasleyovej, ktorá sa nachádzala štyri poschodia pod nimi.

„Ginny tam asi nechala zrnko prachu…,“ povedal Ron.
„Neviem, prečo majú Delacourovi prísť dva dni pred svadbou.“

„Fleurina sestra bude družička a potrebuje si to vyskúšať, je príliš mladá, aby to urobila hneď na prvý raz,“ vysvetlila Hermiona.
„No ale hostia nám s prípravou asi veľmi nepomôžu…,“ povedal Ron

„To, prečo sa teraz naozaj potrebujeme rozhodnúť,“ pokračovala Hermiona keď hádzala do koša Teóriu obrany proti čiernej mágii, „je kam pôjdeme, keď odtiaľto zmizneme. Viem, že si vravel Harry, že by si chcel ísť najskôr do Godricovej úžľabiny, a rozumiem ti prečo… ale …nemali by našou prioritou byť hlavne Horcruxy?“

„Keby som vedel, kde tie ostatné Horcruxy sú, tak by som s tebou súhlasil,“ odpovedal Harry, ktorý neveril tomu, že Hermiona naozaj rozumie jeho túžbe vrátiť sa do Godricovej úžľabiny.

Hroby jeho rodičov neboli jediné, čo ho tam ťahalo. Mal silný, nevysvetliteľný pocit, že sa na tom mieste ukrývajú odpovede. Snáď to bolo jednoducho preto, že pravé tam prežil Voldemortovu smrtiacu kliatbu, keď bol ešte malé dieťa. Harryho to ťahalo k tomu miestu, kde sa to stalo…chcel pochopiť.

„Nemyslíš si, že je tu istá možnosť, že Voldemort Godricovu úžľabinu stále necháva strážiť?“ opýtala sa Hermiona.
„Možno očakáva, že sa vrátiš späť navštíviť hrob svojich rodičov, aby si potom bol voľný a mohol ísť kam chceš?“

To Harrymu nenapadlo. Zatiaľ čo bojoval s nenájdenými argumentmi, Ron zvýšil hlas, evidentne nasledoval svoje myšlienky.

„Ten R.A.B.,“ povedal. „Vieš určite, že on ukradol ten pravý medailón?“
Hermiona prikývla.

„Povedal to predsa na tom papieriku, že sa ho chystá zničiť, alebo nie?“.

Harry prehľadal svoj batoh a vytiahol z neho falošný Horcrux, v ktorom bol stále zovretý odkaz od R.A.B.
„Ja som ukradol pravý Horcrux a som pripravený ho zničiť, ako náhle budem môcť,“ čítal Harry.„Čo keď ho teda zničil?“ opýtal sa Ron.

„Alebo ona“ prerušila ho Hermiona.
„Nech už ktokoľvek,“ pokračoval Ron. „bude to pre nás o jeden menej!“

„Áno, ale stále sa pokúsime vystopovať ten pravý medailón, nie?“ povedala Hermiona, „aby sme sa presvedčili, či je zničený, alebo nie.“

„A ako náhle sa k tomu Horcruxu dostaneme, budeme vedieť ako ho zničiť ?“ pýtal sa Ron.
„No,“ pokračovala Hermiona, „skúšala som o tom niečo vyhľadať“

„Akože?“ opýtal sa jej Harry.
„Nevedel som, že v knižnici boli nejaké knihy o Horcruxuoch.“
„Veď ani neboli. Dumbledore ich všetky knižnice odstránil – ale nezničil ich.“

Ron sa narovnal a rozšíril zreničky.

„Jak si sa u Merlinovej brady k tým knižkám dostala?“
„Ja som ich ale neukradla!“ odpovedala Hermiona trochu zúfalo dívajúc sa na oboch. „Boli to stále knižky knižnice, i keď ich Dumbledore nechal odstrániť z regálu. Nakoniec si myslím, že keby chcel, aby sa k nim skutočne nikto nedostal, schoval by je určite omnoho lepšie, aby bolo ťažšie...“

„Pokračuj!“ okríkol ju Ron.

„No .. bolo to ľahké“ stíšila Hermiona hlas. „Len som použila privolávacie kúzlo. Však vieš–Accio. A ony sa objavili v Dumbledorových študijných oknách napravo od dievčenskej spálne.“

„Ale kedy si to urobila?“ opýtal sa Harry pozorujúc Hermionu sa smejúcu obdivu a nedôvere.

„Hneď po Dumbledorovom pohrebe,“ povedala ešte slabším hlasom.
„Hneď potom, čo sme sa rozhodli opustiť školu a vydať sa na cestu za Horcruxmi. Keď som si šla hore pre veci – napadlo mi, že čím viac toho o nich budeme vedieť, tým lepšie … a bola som tam sama… takže som to skúsila… a fungovalo to. Prileteli rovnou cez otvorené okno, a tak som – no - som ich zabalila„ prehltla posledné slova Hermiona a potom dodala prosebne.
„Neverím, že by sa Dumbledore hneval, nejdeme tie informácie predsa využiť k vytvoreniu Horcruxov!“

„Počuješ snáď z našej strany nejaké sťažnosti?“ opýtal sa Ron. „Kde sú tie knižky teraz?“

Hermiona chvíľku hľadala a potom vytiahla z kopy zväzok spojený vyblednutým koženým povrázkom. Trochu s odporom sa na neho pozrela a opatrne ho držala, ako by to bolo niečo, čo nedávno zomrelo.

„Tento zväzok presne hovorí o výrobe Horcruxov. „Tajomstvá čiernej mágie“ – to je hrozný pohľad, naozaj desivý, plný negatívnej mágie. Zaujímalo by ma, kedy to Dumbledore odstránil z knižnice … Pokiaľ to neurobil do okamihu, kým bol menovaný riaditeľom… tak sa stavím, že Voldemort si tam našiel všetko, čo potreboval.“

"Prečo sa teda pýtal Slughorna, jak vyrobiť Horcrux, keď už si to prečítal?“ opýtal sa Ron.
„Len sa chcel porozprávať o tom, čo by sa stalo, keby rozdelil svoju dušu na sedem kusov,“ odpovedal Harry.

„Dumbledore si bol istý, že Riddle vedel, ako vytvoriť Horcrux ešte predtým, než sa na to Slughorna vôbec opýtal. Áno - Myslím, že máš pravdu, Hermiona, mohol si to pokojne prečítať.“

„Čím viac som o tom čítala,“ pokračovala Hermiona, „tým horšie sa to zdalo a tým menej som verila tomu, že ich urobil šesť. V tej knihe varujú, jak môže byť nestabilné rozdeliť si dušu len jedným Horcruxom!“

Harry si dobre pamätal, čo Dumbledore povedal o Voldemortovej snahe nebyť len „obyčajný“.

„Existuje nejaká šanca zasa tie Horcruxy spojiť?“ opýtal sa Ron.
„Áno,“ usmiala sa Hermiona, „ale je to neznesiteľne bolestivé.“

„Prečo? Ako sa to robí?“ pýtal sa ďalej Harry.

„Ľútosť,“ naznačila Hermiona.
„Keď naozaj ľutuješ to, čo si urobil. Je tu dodatok. Ako je vidno tak tá bolesť ťa môže aj zabiť. Nemyslím si, že to Voldemort bude riskovať.

„Nie,“ potvrdil Ron skôr ako mohol Harry niečo povedať.
„A píše sa tam teda, ako tie Horcruxy zničiť?“
„Áno,“ kývla Hermiona keď otáčala krehké hnijúce stránky. „pretože tu varujú černokňažníkov akým silným kúzlom ich musí očarovať. Zo všetkého, čo som čítala, tak to, čo Harry urobil Riddleovmu denníku, bola jedna z pár naozaj spoľahlivých možností.“

„Čo? Prebodnúť ho baziliskovým zubom?“ opýtal sa Harry.
„No, výborne, ešte šťastie, že ich máme veľa v zásobe,“ povedal Ron. „Zaujímalo ma, čo s nimi budeme robiť...“

„Nemusí to byť baziliskov zub,“ pokračovala trpezlivo Hermiona.
„Musí to byť niečo, čo ten Horcrux zničí tak, že už sa nebude dať opraviť. Baziliskov jed ho len otrávi, a je neuveriteľné vzácny –„
„—fénixove slzy,“ kývol Harry.

„Presne tak,“ potvrdila Hermiona.

“Náš problém je ten, že v zuboch je len veľmi málo jedu a nosiť ho napríklad v batohu môže byť veľmi nebezpečné. To musíme vyriešiť. Myslím, že trhanie, rozbíjanie a drvenie nebude fungovať. Musíš to dostať za hranicu opraviteľnosti..“

„Ale i keď tu vec zničíme, tak to bude žít vo vnútri,“ vložil sa do debaty Ron, „prečo nemôže ten kúsok duše proste odletieť a žiť v niečom inom?“

„Pretože Horcrux je pravý opak ľudského života,“ keď videla nechápavý pohľad Harryho a Rona, tak hneď dodala,
„Pozri sa, keď teraz vezmem meč a prebodnem ťa, tvojej duši sa nič nestane.“

„To bude pre mňa určite super,“ povedal Ron a Harry sa zachechtal.

„No to by asi fakt bolo! Ale ja tým myslím, že čokoľvek sa stane tvojmu telu, tak tvoja duša prežije nedotknutá,“ povedala Hermiona.

„Ale ten zlomok duše vo vnútri Horcruxu je závislý na svojom obale, na tom svojom tele…nemôže bez neho existovať.“

„Ten druh smrti toho denníka - to sa tomu podobalo,“ povedal Harry, ktorý si pamätal atrament, čo sa valil z prepichnutých stránok ako krv a zvuky toho kúsku Voldemortovej duše, keď mizla.

„A ako náhle ten denník bol zničený, tak ten kúsok duše v ňom uzatvorený nemohol ďalej existovať. Ginny sa raz pokúsila ten denník utopiť, ale samozrejme sa jej to nepodarilo a vrátil sa späť ako nový.“

„Pokračuj,“ povedal Ron zamračene.
„Ta časť duše v denníku ovládala Ginny, alebo nie? Ako sa to mohlo stať?“

„Pokiaľ je kúzelná schránka Horcruxu stále nedotknutá, tak sa môže kúsok duše do nej vložený spontánne pohybovať a vniknúť napríklad aj do cudzieho tela.“

„Nemyslím si, že mať ju v sebe príliš dlho má niečo spoločného s tým sa jej dotýkať,“ dodala než mohol Ron pokračovať.
„Myslím to citovo. Ginny vliala svoje srdce do toho denníku, a tak sa stala neuveriteľne zraniteľnou. Otvorila sa a Voldemortova duša do nej potom mohla vstúpiť. A pritom nemohla prestať, pretože už bola na denníku závislá...“

„Mňa by zajímalo, ako Dumbledore zneškodnil ten prsteň?“ ujal sa slova Harry. „Prečo som sa ho na to neopýtal? Nikdy, naozaj som…“ strácal sa jeho hlas.

Myslel na všetky tie veci, na ktoré sa ho mal opýtať. Teraz sa mu zdá, že ešte keď žil, tak stratil nespočetne veľa príležitosti dozvedieť sa niečo viac ... dozvedieť sa všetko …

Ticho bolo prerušene až hlasitým otvorením dverí do izby a s podivným nárazom. Hermiona zjačala a pustila „Tajomstvá čiernej mágie“. Krivolab syčal rozhorčene pod posteľou. Ron skočil z postele, smykom odhodil čokoládovou žabku a stlačil ju svoji hlavou rovno proti stene. Harry inštinktívne siahol po svojom prútiku, ešte než si uvedomil, že sa díva na pani Weasleyovu, jej vlasy boli rozcuchané a tvár bola skrivená hnevom.

„Prepáčte, že vyrušujem,“ povedala trasúcim sa hlasom.
„Viem, že si potrebujete odpočinúť… ale v mojej izbe ju napchané svadobné dary, ktoré potrebujem pretriediť a vy ste súhlasili, že mi budete pomáhať.“

„Ah, áno,“ povedala Hermiona dívajúc sa vydesene k svojím nohám, kde ležali knihy „my… … my sa ospravedlňujeme …“ a s úzkostným pohľadom na Harryho a Rona vybehla von z izby za paní Weasleyovou.

„Je ako domáci škriatok,“ hundral tichým hlasom Ron, ktorý si stále masíroval hlavu, kým ich s Harrym nasledovali.
„Samozrejme bez platu. Čím skôr bude koniec svadby, tým šťastnejší budú.“
„Áno,“ pritakal Harry „potom nebudeme musieť robiť nič iné, než nájsť tie Horcruxy … To bude ako prázdniny, nemyslíš?“

Ron sa začal smiať, ale ta obrovská hromada darov v izbe pani Weaslyovej mu hneď zmazala úsmev z tváre.
„Delacourovi prídu ráno o 11!“ Harry, Ron, Hermiona a Ginny cítili rozhorčenie smerom k Fleurine rodine.

Bola to len slušnosť, že si Ron navliekol rovnaký pár ponožiek a Harry si pokúsil učesať vlasy. Keď boli považovaní za dosť elegantne oblečení, tak sa zhromaždili na dvore, aby privítali hostí. Harry nikdy nevidel Brloh taký čistý. Rezavé kotle a staré sedemmíľové čižmy boli preč; nahradili ich dva nové kry, ktoré stáli po oboch stranách dverí.
Pupene sa zvláštne vlnili a dvor bol vyzametaný. Harry úplne stratil poňatie koľko bezpečnostných opatrení bolo Rádom a Ministerstvom v Brlohu nainštalovaných. Jediné čo vedel bolo to, že už nebolo ďalej možné pre nikoho cestovať Hop-šup práškom alebo Prenášadlom priamo do Brlohu. Pán Weasley šiel teda preto privítať Delacourovych na vršok miestneho neďalekého kopca, kam sa mali premiestniť Prenášadlom.

Ich prvé stretnutie bolo sprevádzané neobyčajne hlasitým smiechom pána Weasleyho, ktorý sa za moment objavil pred bránou s veľkým kufrom a blonďavou pani v zelených šatách, ktorá bola Fleurina matka.

„Mama!“ plakala Fleur v objatí. „Papa!“.
Monsieur Delacour bol hneď za nimi, a bol rovnako tak atraktívny, ako jeho žena. Bol o hlavu menší a dosť bacuľatý s malou čiernou briadkou. Avšak vyzeral dobrosrdečne a mieril k pánu Weasleymu na svojich vysokých podpätkových topánkach.

„Mali ste s tým toľko starostí,“ začal hlbokým hlasom. „Fleur nám povedala ako ste usilovne pracovali“

„Ah, to nič nebolo!“, odvetila pani Weaslyová.

„Všetko je nakoniec v poriadku.“

Ron uľahčil svojím pocitom kopnutím do škriatka, ktorý sa narovnal až za ker pri vstupných dverách.„Drahá,“ povedal monsieur Delacour stále držiac ruku pani Weasleyovej.

„Sme naozaj poctení zväzkom našich rodín. Dovoľte, aby som vám predstavil moji ženu, Apollinu. “Madame Delacour sa došmýkala k pani Weaslyovej, aby ju pobozkala.
„Enchantééé,“ povedala.

„Váš manžel nám vyrozprával také zaujímavé príbehy!“
„Óó áno. Samozrejme sme so sebou vzali našu malú dcéru, Gabriel!“ povedal Monsier Delacour.

Gabriel bola taká Fleur v menšom vydaní - 11 ročná so strieborno-blonďavými vlasmi až po pás. Sladko sa usmiala na pani Weasleyovu a potom sa žiarivo pozrela na Harryho. Ginny si nahlas odkašlala.

„Dobre, poďte ďalej,“ pokračovala paní Weaslyová a uviedla Delacourovych ďalej do domu s mnohými - „Nie, prosím, až po vás.“

Delacourovci sa skoro stali nápomocnými a veľmi príjemnými hosťami. Boli so všetkým spokojní a asistovali pri všetkých svadobných prípravách. Monsier Delacour sa staral o všetko od zasadacieho poriadku až po družičkine topánky. Šarmantná Madame Delacour väčšinou používala čistiace kúzla, zatiaľ čo malá Gabriel nasledovala svoju staršiu sestru, aby jej mohla pomáhať.

Tmavou stránkou však bolo, že Brloh nebol schopný ubytovať toľko ľudí. Pán a Pani Weasleyovci spali v obývacej izbe, zatiaľ čo pán a pani Delacour si vzali ich spálňu. Gabriel spala s Fleur v Percyho starej izbe a Billy bude bývať s Charliem, keď sa vráti z Rumunska.

Príležitosti k ďalšiemu plánovaniu sa teda Harrymu, Ronovi a Hermione už nenaskytli.

„A vždy nás nechce nechať samých!“ vrčal Ron, keď sa pri ich druhom pokuse o stretnutie na dvore objavila pani Weaslyová s veľkým košom.

„Áh, už ste nakŕmili kuráta?“ zvolala, keď sa k nim blížila.
„Mali by sme ich radšej do zajtra zavrieť, kým neprídu muži … postaviť stan na svadbu,“ vysvetlila a opierala sa o kurník. Vyzerala vyčerpane.

„Millamanští markýzi … sú veľmi dobrí … to je Billyho sprievodný tím …Mal by si radšej ostať vo vnútri, až tu budú, Harry. Musím povedať, že mat všetky tie bezpečnostne kúzla tu navôkol trochu komplikuje organizáciu svadby," pokračovala v hovore.

„Prepáčte,“ povedal Harry pokorne.

„Ah, nebuď hlúpy, zlatíčko ,“ ihneď odpovedala pani Weaslyová.

„Nemyslela som tým – no – tvoje bezpečie je proste dôležitejšie! Práve som sa ťa vlastne chcela opýtať, ako budeš chcieť osláviť svoje narodeniny, Harry. Sedemnástiny, to je veľmi dôležitý deň.

„Nechcem vám s tým pridávať starosti,“ povedal rýchle Harry, „Naozaj, pani Weaslyová. Normálna večera bude úplne stačiť … je to predsa deň pred svadbou …“

„Ah, dobre, keď myslíš, zlatíčko. Pozvem Remusa a Tonksovú, môžem? A čo Hagrida?“

„To bude skvelé,“ pritakal Harry.
„Ale prosím, nerobte si s tým starosti.“

Pozrela sa na neho dlhým pohľadom a trochu smutne sa usmiala, potom odišla zase späť. Harry sa pozeral, ako s ladným mávnutím zamierila svojím prútikom na prádlo ležiace na vešiaku, ktoré sa v tu ránu vznieslo do vzduchu a Harry náhle pocítil vlnu ľútosti nad problémami a námahou, ktoré jej musel spôsobiť.

 Zdroj: http://www.hp7deathlyhallows.blogspot.com

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

jbovia

(Lucio, 1. 12. 2007 19:44)

nahodou jet celkom dobre....a to som cital angl verziu a viem dost dobre po angl....

xixixi

(sarah, 17. 11. 2007 17:58)

nech sa uz nezhadzuju s tou svadbou

wwwwwwwwwwwwwww

(lama, 26. 9. 2007 16:24)

jj ma to dost chyb,,ale aj tak,,stale lepsie ako nic,nemyslite??budte radi ze to tu vobec je a nestazujte sa stale!

haha

(kiko, 16. 9. 2007 14:18)

hlupak potter

ale nooo

(barbi, 30. 8. 2007 17:51)

pche nestažuj si:D ved niesme blbi vieme si domysliet:D

...

(samo, 25. 8. 2007 17:35)

akle tak toto je uz fakt dost zle...
.„To je to, čo sa podusíš urobiť?“