Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


33. kapitola - Princov príbeh

16. 8. 2007

33. kapitola - Princov príbeh

Harry kľačal po Snapovom boku a pozeral na neho, a až keď veľmi blízko nich, prehovoril vysoký chladný hlas, vyskočil na nohy, fľašu pevne zovrel v rukách, mysliac , že Voldemort znovu vstúpil do izby.

Voldemortov hlas sa odrážal od stien i od podlahy a Harry zistil, že Voldemort hovorí k celému Rokfortu a ich priľahlému okoliu, a že obyvatelia Rokvillu a všetci tí, ktorí stále bojujú na hrade, ho mohli počuť tak jasno, ako by stál vedľa nich, jeho dych na ich zátylkoch, ako by ich oviala smrť.

„Bojovali ste statočne,“ povedal vysoký chladný hlas. „Lord Voldemort vie, ako oceniť odvahu. Už teraz ste utrpeli ťažké straty. Pokiaľ budete i naďalej vzdorovať, všetci zomriete, jeden po druhom. Ja si ale neprajem, aby sa to stalo. Každučká preliata kvapka kúzelníckej krvi je strata a plytvanie. Lord Voldemort je milosrdný. Prikazujem svojim ľuďom ,aby sa okamžite stiahli. Máte jednu hodinu. Postarajte sa dôstojne o svojich mŕtvych, ošetrite svojich ranených.
A teraz hovorím priamo k tebe Harry Potter. Pripustil si, aby tvoji priatelia umierali, ako by si sa mi mal postaviť tvárou v tvár. Budem čakať jednu hodinu v Zakázanom lese. Pokiaľ na konci tejto hodiny neprídeš a osobne sa mi nevzdáš, potom sa boj začne znovu. Potom vstúpim do boja ja sám, Harry Potter, a nájdem si ťa a potrestám každého muža, ženu či dieťa, ktorí sa ťa budú snažiť predo mnou skryť. Máš jednu hodinu.“

Ron a Hermiona zúrivo zatriasli hlavami a pozreli sa na Harryho.

„Nepočúvaj ho,“ povedal Ron.

„Bude to v poriadku,“ povedala Hermiona divoko. „ Poďme - vráťme sa do hrad, pokiaľ on odišiel do lesa, musíme vymyslieť nový plán –“

Letmo pozrela na Snapeove telo, a potom sa rozbehla späť k ústiu tunelu. Harry zdvihol neviditeľný plášť a pozrel sa dole na Snapea. Nevedel, čo by mohol cítiť, bol len šokovaný spôsobom, akým bol Snape zabitý, a dôvod, prečo k tomu prišlo...

Bez toho aby niekto prehovoril, vracali sa späť tunelom. Harry si lámal hlavu, či aj Ronovi a Hermione stále doznieva Voldemortov hlas v ušiach.

Pripustil si, aby tvoji priatelia umierali, ako by si sa mi mal postaviť tvárou v tvár. Budem čakať hodinu v Zakázanom lese… máš jednu hodinu.

Vyzeralo to, ako by sa na trávniku pred hradom povaľovali balíky odpadkov. Mohla byť asi hodina po súmraku, a predsa už bola tma ako vo vreci. Tí traja sa ponáhľali smerom ku kamenným schodom. Pred nimi ležal osamelý drevák o veľkosti malého člna. Nikde nebolo ani známka po Grawpovi alebo po jeho útočníkoch.

Hrad bol neprirodzene tichý. Neboli tu žiadne záblesky svetla, žiadne rany, ani výkriky, ani volania. Dlaždice opustenej Vstupnej haly boli od krvi. Smaragdy boli stále rozhádzané všade po podlahe spolu s kúskami mramoru a drevenými trieskami. Časť zábradlia bola strhnutá.

„Kde sú všetci?“ zašepkala Hermiona.

Ron sa vydal do Veľkej siene. Harry sa zastavil vo dverách.

Stoly jednotlivých fakúlt boli preč a miestnosť bola plná ľudí. Tí, čo prežili, stáli v skupinkách a navzájom sa objímali Madame Pomfreyová s niekoľkými pomocníkmi ošetrovala na vyvýšenej plošine ranených. Medzi zranenými bol i Firenze, z jeho boku sa valila krv a triasol sa, neschopný vstávať.

Mŕtvi ležali v rade uprostred haly. Harry nemohol vidieť Fredovo telo, pretože bol obklopený svojou rodinou. George mu kľačal pri hlave, pani Wesleyová ležala Fredovi na hrudi a telo sa jej triaslo. Pán Wesley si hladil vlasy, zatiaľ čo mu po tvári tiekli slzy.

Bez toho aby Harrymu niečo povedali, Ron a Hermiona odišli. Harry videl Hermionu, ako pristúpila k Ginny, ktorej tvár bol opuchnutá a červená od plaču, a objala ju. Ron sa pripojil k Billovi, Fleur a Perrcymu, ktorý Ronovi položil ruku okolo ramien. Keď sa Ginny a Hermiona priblížili k ostatku rodiny, Harry jasne videl na ďalšie telá ležiace vedľa Freda: Remus a Tonksová, bledí a tichí, vyzerajúci pokojne, zdanlivo spiaci pod temným, začarovaným stropom.

Veľká sieň sa strácala, ako sa Harry vzďaľoval od jej dverí. Nemohol chytiť dych. Nemohol zniesť pohľad na ďalšie telá, ani pohľad na ďalších, ktorí pre neho zomreli. Nedokázal sa pripojiť k Weasleovým, pozrieť sa im do očí, pretože keby sa vzdal hneď na začiatku, Fred by nikdy nemusel zomrieť.

Odvrátil sa a vybehol hore po mramorovom schodisku. Lupin, Tonksová … túžil, aby nič necítil… prial si, aby mohol vytrhnúť svoje srdce, svoje vnútornosti, všetko, čo kričalo v jeho vnútri…

Hrad bol úplne prázdny, dokonca sa zdalo, že i duchovia sa pripojili k hromadnému smúteniu vo Veľkej sieni. Harry bežal bez zastavenia, zvieral krištáľovú fľaštičku so Snapeovými poslednými myšlienkami a nespomalil , pokiaľ sa nedostal ku kamennej oblude, ktorá strážila kanceláriu riaditeľa.

„Heslo?“

„Dumbledore.“ povedal Harry bezmyšlienkovito, pretože to bol on, koho túžil vidieť, a na jeho vlastné prekvapenie sa obluda odsunula stranou a odhalila točité schodisko.

Ale keď Harry vpadol do oválnej pracovne, uvidel, ako veľa sa zmenila. Portréty, ktoré viseli všade okolo na stenách, boli prázdne. Ani jeden riaditeľ alebo riaditeľka nezostali, aby ho sledovali; všetci, ako sa zdalo, zmizli, navštevujúc ďalšie obrazy, ktoré boli rozvesené po celom hrade, aby mali jasný prehľad o tom, čo sa dialo.

Harry beznádejne pozrel na Dumbledorov opustený rám, ktorý visel priamo za riaditeľovou stoličkou, potom sa od neho odvrátil. Mysľomisa ležala v skrinke stále na rovnakom mieste: Harry ju postavil na stôl a nalial Snapeove spomienky do širokej misy s rúnovými značkami pozdĺž okraja. Vniknúť do hlavy niekoho iného by mohla byť požehnaná úľava … nič, ani dokonca to, čo mu Snape zanechal, nemohlo byť horšie ako jeho vlastné myšlienky. Spomienky sa zvírili, strieborné, biele a cudzie, a bez zaváhania, s pocitom bezstarostného pokoja, akoby myslel, že to môže zmierniť jeho mučivý smútok, sa do nich Harry ponoril.

Spadol priamo do slnečného dňa a pod nohami pocítil prehriatu zem. Keď sa narovnal, zistil, že je na takmer opustenom detskom ihrisku. Vzdialenému obzoru dominoval samotne stojací vysoký komín. Dve dievčatá sa hojdali sem a tam, a spoza skupinky kríkov ich pozoroval vychudnutý chlapec. Jeho čierne vlasy boli veľmi dlhé a jeho oblečenie sa k sebe nehodilo, až to vyzeralo, že je to tak zámerne: príliš krátke džínsy, príliš veľký kabát, ktorý mohol patriť dospelému mužovi, a pozoruhodné vrecovité tričko.

Harry sa k chlapcovi priblížil. Snape nevyzeral starší ako deväť alebo desať rokov, nažltnutý, malý, šľachovitý. V chudej tvári sa mu objavila nepopierateľná chtivosť, keď sledoval mladšiu z dievčat hojdajúcu sa vyššie a vyššie než jej sestra.

„Lilly, nerob to!“ zakričala tá staršia.

A keď bola hojdačka čo najvyššie to išlo, dievča z nej vyskočila a vyletela do vzduchu, skoro doslovne vyletela, vymrštila sa proti nebu s hlasným výkrikom veselia, a miesto toho, aby dopadla na asfalt na ihrisku, vzniesla sa ako akrobatka do vzduchu, nejakú chvíľu zostala hore a zľahka pristala o kus ďalej.

„Mama povedala, aby si to nerobila!“

Petúnia zabrzdila so škrípavým zvukom hojdačku podpätkoami svojich sandálov a vyskočila s rukami v bok.

„Mama povedala, že to máš zakázané, Lilly!“

„Ale ja som v pohode,“ povedala Lilly a stále sa chichotala. „Tuny, pozeraj na toto. Pozeraj, čo dokážem.“

Petunie sa rozhliadla, ihrisko bolo opustené okrem ich samotných a Snapea, i keď o ňom dievčatá nevedeli.

Lilly zdvihla spadnutý kvet z kríka, za ktorým číhal Snape. Petúnia postúpila dopredu, evidentne rozpolená medzi zvedavosťou a nesúhlasom. Lilly počkala, až bola Petúnia dostatočne blízko, a potom natiahla svoju dlaň. Mala v nej kvet, ktorý otváral a zavieral svoje okvetné lístky, ako nejaká pozoruhodne tvarovaná mušľa.

„Prestaň s tým!“ vykríkla Petunia.

„Veď ti to neubližuje,“ povedala Lilly, ale znovu zavrela ruku a hodila kvet späť na zem.

„Nie je to správne,“ povedala Petunia, i keď jej oči sledovali let kvetu na zem, a zaváhala. „Ako to robíš?“ dodala a v jej hlase zreteľne zaznela dychtivosť.

„To je snáď jasné, nie?“ Snape sa už nemohol ďalej ovládať a vyskočil spoza kríku.

Petúnia vykríkla a utiekla späť smerom k hojdačkám, ale Lilly, i keď bola určite tiež vystrašená, zostala stáť tam, kde bola. Snape vyzeral, že sa hanbí za svoj zovňajšok. Jeho nažltla tvár sa ľahko začervenala, keď sa pozeral na Lilly.

„Čo je jasné?“ opýtala sa Lilly.

S nádychom nervózneho rozčúlenia Snape pozrel na vzdialenú Petúniu, ktorá sa teraz krčila pri hojdačkách, potom stíšil hlas a povedal: „Ja viem, kto si.“

„Čo tým myslíš?“

„Ty si… si čarodejnica,“ zašepkal Snape.

Vyzerala dotknuto.

„Toto nie je práve pekné niekomu hovoriť!“

Otočila sa a urazene, s nosom zapichnutým do neba, odchádzala smerom k svojej sestre.

„Nie!“ povedal Snape. Teraz úplne sčervenal a Harry sa divil, prečo si nedá dole ten podivuhodne veľký kabát, pokiaľ to však nebolo kvôli tomu, že nechcel, aby bolo vidieť tričko pod ním.

„Ty si,“ povedal Snape Lilly. „Si čarodejnica. Nejakú chvíľu som ťa sledoval. Ale nie je na tom nič zlého. Moje mama je tiež čarodejnica a ja som čarodejník.“

Petúniin smiech bol ako sprcha ľadovej vody.

„Čarodejník!“ vykríkla, odvaha sa jej vrátila, len čo sa spamätala zo šoku z nečakaného prichádzajúceho. „Ja viem, kto si. Si ten Snapeov chlapec! Žijete dole na Pradiarskej, pri rieke,“ povedala k Lilly a bolo jasné, že táto adresa na ňu nevplývala práve dobrou povesťou.
„Prečo si nás pozoroval?“

„Nepozoroval som,“ povedal Snape, rozpálený a zahanbený, so špinavými vlasmi v jasnom slnečnom svite. „Teba by som rozhodne nesledoval,“ dodal nevraživo, „ty si mukelka.“

I keď Petúnia evidentne nerozumela tomuto slovu, ťažko mohla prepočuť tón, akým to bolo povedané.

„Lilly, poď, odchádzame!“ vyštekla prenikavo.

Lily počúvla svoju sestru, pozerajúc na Snapea, zatiaľ čo išli preč. Stál tam a pozeral sa, ako prešli bránkou ihriska, a Harry, ktorý ako jediný zostal, si všimol Snapeovho trpkého sklamania a pochopil, že Snape si tento okamžik plánoval už dlho a že sa nepodaril podľa jeho predstáv…

Spomienka zmizla a predtým, než to Harry spoznal, vytvorila sa iná. Teraz sa nachádzal v tieni stromu. Videl slnečné lúče presvitajúce medzi konáre. Stromy vrhali chladné, zelené tiene. Dve deti sedeli na zemi so skríženými nohami s pohľadmi uprenými na seba. Snape si vyzliekol kabát; jeho podivné oblečenie vyzeralo v tomto polosvetle menej nezvyčajne.

„… a Ministerstvo ťa môže potrestať, pokiaľ budeš čarovať mimo školu, dostaneš list.“

„Ale ja som čarovala mimo školu!“

„U nás to nevadí, my ešte nemáme prútiky. Oni ťa nechajú na pokoji, pokiaľ si dieťaťom a nemôžeš tomu zabrániť. Ale až budeš mať jedenásť,“ pokýval dôležito, „a začnú ťa učiť, potom musíš byť opatrnejšia!“

Chvíľu bolo ticho. Lilly zdvihla spadnutú vetvičku a zakrúžila s ňou vo vzduchu, a Harry vedel, že si predstavuje, ako z nej sršia iskry. Potom vetvičku pustila, predklonila sa k chlapcovi a povedala: „Je to skutočné, že áno? Nie je to vtip? Petúnia povedala, že mi klameš. Petúnia povedala, že nie je žiadny Rokfort. Je skutočný, že áno?“

„Pre nás áno,“ povedal Snape. „Pre ňu však nie. Ale my dostaneme listy, ty a ja!“

„Naozaj?“ zašepkala Lilly.

„Určite,“ povedal Snape, a aj cez jeho zle ostrihané vlasy a čudné oblečenie to vyzeralo, že sa pred ňou rozvíja zvláštne pôsobivá osobnosť prekypujúca dôverou vo svoj osud.

„A vážne ich prinesie sova?“ zašepkala Lilly.

„Zvyčajne áno,“ povedal Snape. „ Ale ty si sa narodila muklom, takže vás navštívi niekto zo školy, aby všetko vysvetlil tvojím rodičom.“

„A záleží na tom? Že mám za rodičov muklov?“

Snape zaváhal. Jeho čierne oči, dychtivé v zelenavom prísvite, sa pohybovali cez jej bledú tvár a cez jej tmavo červené vlasy.

„Nie,“ povedal. „Nezáleží na tom.“

„Dobre,“ povedala Lilly uvoľnene, bolo zrejmé, že si robila starosti.

„Ty máš veľa mágie,“ povedal Snape. „Videl som to. Vždy, keď som ťa sledoval…“

Jeho hlas zoslabol; ona nepočúvala, ale natiahla sa na zem pokrytú listami a pozerala sa na klenbu z listov stromov nad sebou. Sledoval ju rovnako nenásytne ako predtým na ihrisku.

„Čo u vás doma?“ opýtala sa Lilly.

Medzi jeho obočím sa objavila drobná vráska.

„Fajn,“ povedal.

„Už sa teda nehádajú?“

„Ale áno, hádajú,“ povedal Snape. Zdvihol hromadu listov a začal ju nevedomky trhať na polovičky. „Ale nebude to trvať dlho a budem preč.“

„Tvoj otec nemá rád kúzla?“

„On nemá rád vôbec nič,“ povedal Snape.

„Severus?“

Ľahký úsmev sa mihol Snapeovi po tvári, keď vyslovila jeho meno.

„No?“

„Rozprávaj mi znovu o dementoroch.“

„Čo o nich chceš ešte vedieť?“

„Pokiaľ budem čarovať mimo školu - “

„Za niečo také ťa nepošlú k dementorom! Dementori sú pre ľudí, ktorí sú skutočne zlí. Strážia kúzelnícke väzenie, Azkaban. Ty nemôžeš skončiť v Azkabanu, si príliš - “

Znovu očervenal a roztrhal pár ďalších lístkov. Šelestivý zvuk za Harrym ho donútil sa otočiť; Petúnia skrývajúca sa za stromom stratila rovnováhu.

„Tuny!“ povedala Lilly hlasom naplneným prekvapenia a Snape vyskočil na nohy.

„Kto teraz pozoruje?“ kričal. „Čo chceš?“

Petúnia stála bez dychu, vystrašená, že bola chytená. Harry videl, ako sa snaží vymyslieť niečo zraňujúceho, čo by mohla odvetiť.

„Čo to máš na sebe, mimochodom?“ povedala a ukazovala Snapeovi na hruď. „Blúzku svojej matky?“

Ozvalo sa prasknutie; konár nad Petúniinou hlavou padal. Lilly vykríkla; konár dopadol Petúnii na rameno, ona sa zapotácala a začala plakať.

„Tuny!“

Ale Petúnia bežala preč. Lilly sa otočila na Snapea.

„To si urobil ty?“

„Nie.“ pozeral sa vzdorovito i vystrašene zároveň.

„Ale urobil!“ odvrátila sa od neho. „Urobil! Zranil si ju!“

„Nie - neurobil!“

Avšak toto už Lilly nepresvedčilo; po poslednom pálčivom pohľade vybehla z tieňa stromu za svojou sestrou a Snape vyzeral biedne a zmetene…

A spomienka sa zmenila. Harry sa rozhliadol: bol na nástupišti deväť a tri štvrte a Snape stál po jeho boku, nepatrne nahrbený, vedľa štíhlej, kyslo vyzerajúcej ženy s nažltlou pleťou, ktorá sa mu veľmi podobala. Snape sa pozeral na štvorčlennú rodinu neďaleko od neho.
Dve dievčatá stáli kúsok od svojich rodičov. Zdalo sa, že Lilly prosí svoju sestru; Harry sa priblížil, aby ju počul.

„…je mi to ľúto, Tuny, je mi to ľúto! Počúvaj - “ chytila sestru za ruku a držala ju pevne, i keď sa jej Petunia snažila vytrhnúť. „Možno, že až tam budem - počúvaj, Tuny! Možno, že až tam budem, podarí sa mi ísť k profesorovi Dumbledorovi a presvedčiť ho, aby si to rozmyslel!“

„Ja - nechcem - ísť!“ povedala Petunia a vytrhla svoju ruku zo sestrinho zovretia. „Myslíš, že chcem ísť na nejaký hlúpy hrad a učiť sa byť nejaký - nejaký - “

Jej bledé oči bežali po nástupišti, k mačkám mňaukajúcim v náručí svojich majiteľov, k sovám poletujúcim a húkajúcim vo svojich klietkach, ku študentom, ktorí už bol pripravený vo svojich dlhých čiernych habitoch, ktorí nakladali svoje kufre do červenej parnej lokomotívy alebo ďalší, ktorí sa po letnom odlúčení navzájom zdravili šťastnými výkrikmi.

„ - ty myslíš, že chcem byť bláznom?“

Lilyine oči sa naplnili slzami, keď jej Petunia vytrhla svoju ruku.

„Nie som blázon,“ povedala Lilly. „To je strašné, keď to hovoríš!“

„To je to, kam ideš,“ odpovedala Petunia s pôžitkom. „Zvláštna škola pre bláznov. Ty a ten Snapeov chlapec… čudáci, to je to, čo ste vy dvaja. Je dobre, že vás budú držať ďalej od normálnych ľudí. Je to pre našu bezpečnosť.“

Lilly pozrela na svojich rodičov, ktorí sa s úžasom rozhliadali po nástupišti. Potom sa pozrela späť na svoju sestru a jej hlas bol slabý a neľútostný.

„Nemôžeš si myslieť, že to je taká bláznivá škola, keď si napísala riaditeľovi a prosila ho, aby ťa vzal.“

Petunia sčervenala.

„Prosila? Ja som neprosila!“

„Videla som jeho odpoveď. Bola veľmi milá.“

„Nemala si to čítať - “ zašeptala Petunia. „Bolo to moje súkromie- ako si mohla - ?“

Lilly sa prezradila, keď vrhla letmý pohľad smerom tam, kde stál Snape. Petunia zalapala po dychu.

„Ten chlapec to našiel! Ty a ten chlapec ste sliedili v mojej izbe!“

„Nie - nesliedili - “ Lilly sa teraz bránila. „Severus videl obálku a nemohol uveriť, že by mukel mohol napísať do Rokfortu, to je všetko! Povedal, že musia existovať čarodejníci v utajení v poštovných službách, ktorí sa starajú o - “

„Čarodejníci zrejme strkajú nos všade!“ povedala Petunie, teraz tak bledá ako bola pred chvíľou čerená. „Blázon! “ vyštekla na svoju sestru a odkráčala k svojím rodičom…

Spomienka znovu zmizla.

Snape bežal uličkou Rokfortského expresu, zatiaľ čo ten si to šinul krajinou. Teraz bol prezlečený do svojho školného habitu, asi využil prvú príležitosti zbaviť sa svojich strašných muklovských handier. Nakoniec zastavil pred kupé, v ktorom hovorila skupinka blázniacich sa chlapcov. Pri okienku potom sedela schúlená Lilly, tvár pritisnutú na okennej tabuli.

Snape otvoril dvere kupé a posadil sa proti Lilly. Pozrela sa na neho, a potom znovu vyhliadla z okna. Plakala.

„Nechcem s tebou hovoriť,“ povedala tichým hlasom.

„Prečo nie?“

„Tuny m-ma nenávidí. Pretože sme videli list od Dumbledora.“

„No a?“

Hodila po ňom pohľad hlbokého opovrhnutia.

„Je to moje sestra!“

„Ona je ale iba - ,“ rýchlo sa zarazil. Lilly, príliš zamestnaná otieraním svojich sĺz, ktoré nemal nikto vidieť, ho nepočula.

„Ale my už ideme!“ povedal neschopný potlačiť nadšenie vo svojom hlase. „Už je to tak! Ideme do Rokfortu!“

Kývla, otrela si oči a i cez svoj smútok sa usmiala.

„Mohla by si byť v Slizoline,“ povedal Snape, povzbudený jej úsmevom.

„Slizoline?“

Jeden z chlapcov, ktorý s nimi zdieľal kupé, a ktorý zatiaľ o Lilly ani Snapea nejavil žiadny záujem, sa po vyslovení tohto slova otočil a Harry, ktorého pozornosť bola pripútaná k tým dvom pri okne, uvidel svojho otca: drobný, čiernovlasý ako Snape, ale bolo jasne vidieť, že je o neho dobre postarané a že je zbožňovaný, čo Snapeovi očividne chýbalo.

„Kto chce byť v Slizoline? Myslím, že to radšej odídem, čo povieš?“ James sa opýtal chlapca, ktorý sedel proti nemu, a Harry so šklbnutím zistil, že to je Sirius. Sirius sa nesmial.

„Moje celá rodina bola v Slizoline,“ povedal.

„Sakra,“ povedal James, „a to si mi pripadal v pohode.“

Sírius sa zaškľabil.

„Možno poruším tradíciu. Kam by si chcel najradšej, kebyže máš na výber?“

James zdvihol neviditeľný meč.

Chrabromil , kde odvaha sa najviac cení. Ako môj otec.“

Snape vydal tichý, pohŕdavý zvuk. James sa k nemu otočil.

„Máš s tím nejaký problém?“

„Nie,“ povedal Snape, i keď jeho drobný úškľabok hovoril niečo iného. „Pokiaľ si radšej odvážny ako chytrý - “

„A kam dúfaš, že sa dostaneš ty, keď nie si ani jedno z toho?“ prehodil Sírius.

James zakričal smiechom. Lilly sa narovnala, začervenala, a pozrela sa s nechuťou na Jamesa a Siriusa.

„Poď, Severus, nájdeme si iné kupé!“

„Oooo…“

James a Sirius napodobovali jej vysoký hlas; James sa Snapeovi pokúsil podraziť nohy, keď okolo neho prechádzal.

„Uvidíme sa, Srabus!“ začuli, keď sa za nimi zabuchli dvere kupé…

A spomienka sa zmenila znovu…

Harry stál priamo za Snapeom, keď sa pozeral na stoly osvetlené sviečkami, lemované uchvátenú tvár. Potom profesorka McGonagallová povedala: „Evansová, Lilly!“

Sledoval svoju matku, keď na roztrasených nohách kráčala k vratkej stoličke, na ktorú sa potom posadila. Profesorka McGonagallová jej položila na hlavu Triediaci klobúk a skoro sekundu potom, čo sa dotkol temne červených vlasov, klobúk vykríkol: „Chrabromil!

Harry počul, ako si Snape povzdychol. Lilly si sňala klobúk, podala ho späť profesorke McGonagallovej, a potom bežala k jasajúcim Chrabromilským študentom. Pri chôdzi sa ale ešte obzrela na Snapea a na tvári mala náznak smutného úsmevu. Harry videl Siriusa, ako sa posunul, aby jej uvoľnil miesto na lavičke. Ona mu venovala letmý pohľad a zdalo sa, že v ňom rozpoznala chlapca z vlaku, a tak skrížila ruky a prísne sa k nemu otočila chrbtom.

Triedenie pokračovalo. Harry videl, ako sa Lupin, Pettigrew a jeho otec pripojili k Lilly a Siriusovi pri chrabromislkom stole. Nakoniec, keď už na rozradenie zostávalo iba dvanásť študentov, profesorka McGonagallová zavolala Snapea.

Harry išiel s ním k stoličke a pozeral sa, ako mu položila klobúk na hlavu. „Slizolin! “ vykríkol Triediaci klobúk.

A Severu Snape išiel až na druhú stranu haly, preč od Lilly, kde ho privítali Slizolinskí študenti, a kde ho Lucius Malfoy, s prefektským odznakom žiariacim na hrudi, pobúchal po chrbte, keď sa posadil vedľa neho…

A spomienka sa zmenila…

Lily a Snape sa prechádzali po nádvorí a evidentne sa hádali. Harry sa ponáhľal, aby ich dobehol a mohol ich počuť. Keď prišiel až k nim, uvedomil si, o koľko sú obidvaja starší: zdalo sa, že ubehlo niekoľko rokov od doby, kedy boli zaradení.

„…myslel som, že sme boli priatelia?“ povedal Snape. „Najlepší priatelia?“

„My sme, Sev, ale nemám rada ľudí, s ktorými sa stretávaš! Prepáč, ale Avery a Mulciber sa mi hnusia! Mulciber! Čo na ňom vidíš, Sev? Naháňajú mi hrôzu! Nevieš snáď, čo sa minule snažil urobiť Mary Macdonaldovej?“

Lily došla k stĺpu a oprela sa o neho, pozerajúc sa do úzkej, nažltlej tváre.

„To nič nebolo,“ povedal Snape. „Bola to sranda, to je všetko - “

„Bola to čierna mágie, a pokiaľ myslíš, že to bolo zábavné - “

„A čo takto ten neporiadnik Potter a jeho kamoši?“ pýtal sa Snape. Znovu sčervenal, keď to hovoril, neschopný, ako sa zdalo, udržať sa vo svojom hneve.

„Čo s tým má čo Potter robiť?“ povedala Lilly.

„Sliedia v noci vonku. Okolo toho ich Lupina je niečo divné. Kam chodieva?“

„Je chorý,“ povedala Lilly. „Hovoria, že je chorý - “

„Každý mesiac počas splnu?“ spýtal sa Snape.

„Poznám tvoju teóriu,“ povedala Lilly a vyznievalo to chladno. „A mimochodom, prečo si tým taký posadnutý? Prečo sa staráš o to, čo robia v noci?“

„Iba sa ti snažím ukázať, že nie sú tak úžasní, ako si všetci myslia.“

Intenzita jeho upriameného pohľadu spôsobila, že sčervenala.

„I keď, oni neprevádzajú čiernu mágiu.“ znížila svoj hlas. „A ty si skutočne nevďačný. Počula som, čo sa stalo vtedy v noci. Špehoval si v tom tuneli pri Zúrivej vŕbe a James Potter ťa zachránil pred niečím tam dole - “

Celá Snapeova tvár sa zakrivila a on vyprskol: „Zachránil? Zachránil? Ty asi myslíš, keď sa hral na hrdinu? Zachraňoval si svoj krk a rovnako aj krky svojich priateľov! Ty nebudeš - nenechám ťa - “

Nenecháš ma? Nenecháš ma?“

Lilly mala svoje jasno zelené oči otvorené a Snape ustúpil.

„Nemyslel som - ja iba nechcem vidieť, ako robíš hlupáka zo - páčiš sa mu, páčiš sa Jamesovi Potterovi!“ Zdalo sa, že tieto slová z neho vypadli proti jeho vôli. „A on nie je… Každý si myslí… veľký metlobalový hrdina - “ Snapeova horkosť a neľúbosť spôsobovali, že nebol schopný sa vyjadriť, a Lillyine obočie sa zdvíhalo čím ďalej vyššie.

„Ja viem, že James Potter je arogantný nafúkanec,“ povedala a vpadla Snapeovi do reči. „Nepotrebujem, aby si mi to hovoril. Ale Mulciberov a Averyho zmysel pre humor je učinené zlo. Zlo, Sev. Nedokážem pochopiť, ako sa s nimi môžeš priateliť.“

Harry pochyboval, že Snape vôbec počul jej námietky k Mulciberovi a Averymu. V okamihu, kedy urazila Jamesa Pottera, sa celé jeho telo uvoľnilo a ako išli ďalej, Snape viditeľne ožil…

A spomienka zmizla…

Harry sa pozeral, ako Snape vyšiel z Veľkej siene po tom, čo odovzdal svoje VČÚ z Obrany proti čiernej mágie. Pozeral sa, ako vyšiel von z hradu a neúmyselne zablúdil k miestu neďaleko buku, kde spolu sedeli James, Sírius, Lupin a Pettigrew. Ale v tomto prípade sa Harry udržoval v určitej vzdialenosti, lebo vedel, čo bude nasledovať - James zdvihne Severusa do vzduchu a zosmiešni ho; vedel, čo sa stalo a počuť a vidieť to znovu mu nečinilo žiadne potešenie. Videl, ako sa k skupinke pripojila Lily a vystúpila na Snapeovu obranu. Vzdialeno počul, ako na ňu Snape vykríkol v svojom pokorení a hneve to neodpustiteľné slovo: „Humusáčka.

Spomienka sa zmenila…

„Je mi to ľúto.“

„Nezaujíma ma to.“

„Prepáč!“

„Šetri svoj dych.“

Bola noc. Lilly stála v župane so založenými rukami pred obrazom Tučnej dámy pri vchode do chrabromilskej veže.

„Neprišla by som, keby mi Mary nepovedala, že sa vyhrážaš, že tu prespíš.“

„To som povedal a tiež by som to spravil. Nikdy by som ťa nenazval humusáčkou, proste mi to iba - “

„Uletelo?“ V Lillyinom hlase však nebola žiadna ľútosť. „Už je príliš neskoro. Už mnohokrát som ti odpustila. Nikto z mojich priateľov nechápe, prečo sa s tebou ešte stále bavím. Ty a tvoji drahí smrťožrútski priatelia - vidíš, nikdy si to nepoprel! Nikdy si nepoprel, že to je to, o čo usilujete! Nemôžete sa už dočkať, až sa pripojíte k Ty vieš komu, že?“

Otvoril ústa a zase ich bez hlasu zavrel.

„Už sa nemôžem ďalej pretvarovať. Zvolil si si svoju cestu a ja zase svoju.“

„Nie - počúvaj, nechcel som - “

„- nazvať ma humusáčkou? Ale ty tak nazývaš všetkých, ktorí sa narodili muklom ako ja, Severus. Prečo by som ja mala byť výnimka?“

Premýšľal, čo by na to odpovedal, ale ona sa s pohŕdavým pohľadom odvrátila a prešla späť otvorom v obraze…

Chodba zmizla a spomienka sa menila o trochu dlhšie.

Harrymu sa zdalo, že prelieta meniacimi sa tvarmi a farbami, potom sa jeho okolie znovu upokojilo a on stál v tme na pustom a chladnom vrcholku kopca, vietor hvízdal vo väčších niekoľkých bezlistých stromoch. Dospelý Snape pozoroval, otáčal sa na mieste, prútik pevno zovretý v ruke a čakal na niečo alebo na niekoho… Jeho strach nakazil i Harryho, i keď vedel, že ho tu nemôže nikto zraniť. Harry sa ohliadal cez rameno, bol zvedavý, na čo tu Snape čakal –

Potom sa vzduchom mihol oslňujúci, ostrý záblesk bieleho svetla. Harry si pomyslel, že je to blesk, ale Snape padol na kolena a prútik mu vyletel z ruky.

„Nezabíjajte ma!“

„To nie je môj zámer.“

Akýkoľvek zvuk Dumbledorovho premiestenia bol prehlušený zvukom vetru v konároch. Stál pred Snapom a jeho tvár bola zospodu osvetlená svetlom vychádzajúcim z jeho prútika.

„Tak, Severus? Akú má pre mňa lord Voldemort správu?“

„Nie - žiadnu správu - som tu na vlastnú päsť!“

Snape lomil rukami: vyzeral ako by sa čiastočne zbláznil a čierne rozstrapatené vlasy mu poletovali okolo tváre.

„Ja - prichádzam s varovaním - nie, so žiadosťou - prosím - “

Dumbledore švihol prútikom. Skrz listy a konáre okolo nich stále prúdil noční vzduch, na miesto, kde on a Snape stáli proti sebe, padlo ticho.

„Čo odo mňa Smrťožrút môže chcieť?“

„Tá - tá veštba… predpoveď… Trelawneyovej…“

„Ach áno,“ povedal Dumbledore. „Koľko si z nej povedal lordovi Voldemortovi?“

„Všetko - všetko, čo som počul!“ povedal Snape. „To je prečo - je to z toho dôvodu, že on si myslí, že hovorí o Lilly Evansovej!“

„Veštba sa nevzťahuje na ženu,“ povedal Dumbledore. „Hovorí o chlapcovi narodenom na konci júla - “

„Vy viete, čo myslím! On myslí, že sa v nej hovorí o jej synovi, bude ich prenasledovať - všetkých zabije - “

„Pokiaľ pre tebe toľko znamená,“ povedal Dumbledor, „lord Voldemort ju iste ušetrí. Nemôžeš si vyžiadať milosť pre matku výmenou za syna?“

„Ja - pýtal som sa ho - “

„Hnusíš sa mi,“ povedal Dumbledor a Harry nikdy nepočul v jeho hlase toľko pohŕdania. Vyzeralo to, ako by sa Snape trochu schúlil. „Nestaráš sa snáď o smrť jej manžela a dieťaťa? Oni môžu zomrieť, akonáhle budeš mať to, čo chceš?“

Snape nič nepovedal, iba sa na Dumbledora pozeral.

„Skryte ich všetkých,“ povedal. „Udržte ju - ich - v bezpečí. Prosím.“

„A čo mi za to dáš na oplátku, Severus?“

Na - na oplátku?“ Snape pozeral na Dumbledora a Harry očakával, že bude protestovať, ale po jednom dlhom okamžiku povedal: „Čokoľvek.“

Vrcholok kopca zmizol a Harry stál v Dumbledorovej pracovni a niečo vydávalo otrasný zvuk znejúci ako ranené zviera. Snape sa zosunul dopredu na stoličku a Dumbledore stál nad ním s pochmúrnym výrazom v tvári. Po chvíľke alebo dvoch, Snape zdvihol hlavu a vyzeral, ako by od okamžiku, kedy opustil vrcholok kopca, prežil stovky rokov v utrpení.

„Myslel som…že niečo urobíte…aby ste ich udržali…v bezpečí…“

„Ona a James dôverovali nesprávnej osobe,“ povedal Dumbledor. „Rovnako ako ty, Severus. Nedúfal si, že ju lord Voldemort ušetrí?“

Snapeov dych bol slabý.

„Jej chlapec prežil,“ povedal Dumbledore.

Snape trochu trhol hlavou, takže sa zdalo, že odháňal protivnú muchu.

„Jej syn žije. Má jej oči, presne jej oči. Som si istý, že si tvar a farbu očí Lilly Evansovej pamätáš, nemám pravdu?“

„Nie!“ vyštekol Snape. „Preč…mŕtva…“

„Sú toto výčitky, Severus?“

„Prial by som si… prial by som si, aby som bol mŕtvy…“

„A aký by to malo zmysel?“ povedal Dumbledor chladne. „Pokiaľ si miloval Lilly Evansovú, pokiaľ si ju skutočne miloval, potom choď ďalej s čistým štítom.“

Snape vyzeral, ako by ho zármutok úplne pohltil, a Dumbledorovým slovám chvíľku trvalo kým k nemu prenikli.

„Čo - čo tým myslíte?“

„Vieš, ako a prečo zomrela. Uisti sa, že to nebolo zbytočné. Pomôž mi ochrániť Lillyinho syna.“

„On nepotrebuje ochranu. Temný pán je preč - “

„- Temný pán sa vráti a Harry Potter bude v obrovskom nebezpečenstve, až sa tak stane.“

Nejakú chvíľu to trvalo a Snape pomaly získaval kontrolu sám nad sebou ovládol svoj dych. Nakoniec povedal: „Dobre. Dobre. Ale nikdy - nikdy to nikomu nehovorte, Dumbledore! Musí to byť iba medzi nami! Sľúbte mi to! Nezniesol by som… obzvlášť, keď je to Potterov syn…chcem vaše slovo!“

„Moje slovo, Severus, že nikdy neodhalím to najlepšie z teba?“ Dumbledore si vzdychol, pozrel sa dole do Snapeovej zmučenej a napol šialenej tváre. „Pokiaľ trváš na…“

Kancelária zmizla a okamžite sa zmenila v iné miesto. Snape prechádzal pred Dumbledorom sem a tam.

„ – priemerný, arogantný ako jeho otec, predurčený k tomu, aby porušoval pravidlá, tešiaci sa zo svojej slávy, vyhľadávajúci pozornosť - “

„Vidíš, čo chceš vidieť, Severus,“ povedal Dumbledore bez toho, aby zdvihol oči od svojho výtlačku Transfigurácia dnes. „Ostatní učitelia mi hlásia, že ten chlapec je skromný, sympatický a pomerne talentovaný. Osobne ho považujem za mimoriadne dieťa.“

Dumbledor obrátil stránku a povedal, bez toho aby vzhliadol. „Dohliadni na Quirella, áno?“

Farby zvírili a všetko teraz potemnelo. Snape a Dumbledore stáli kúsok od seba vo vstupnej hale, zatiaľ čo poslední oneskorenci odchádzali z Vianočného plesu, sa trúsili okolo nich do svojich postelí.

„Áno?“ zamumlal Dumbledor.

„I Karkarovovo Znamenie sčiernilo. Panikári, bojí sa odplaty; vy viete, ako veľmi pomáhal ministerstvu, keď Temný pán padol.“

Snape sa pozrel na Dumbledorov profil so zakriveným nosom. „Zamýšľa utiecť, keď začne Znamenie páliť.“

„Naozaj?“ povedal mäkko Dumbledore, keď z pozemkov prichádzali chichtajúca sa Fleur Delacourová a Roger Davis. „A hodláš sa k nemu pripojiť?“

„Nie,“ povedal Snape, jeho čierne oči uprené na miznúcej postave Fleur a Rogera. „Nie som taký zbabelec.“

„Nie,“ povedal Dumbledore. „Si omnoho statočnejší ako Igor Karkarov. Viete, niekedy si myslím, že rozradujeme príliš skoro…“

Odchádzal a zanechal Snapea skľúčeného…

A teraz Harry stál znovu v riaditeľovej pracovne. Bola noc a Dumbledorw sedel za stolom na stoličke podobnej trónu, zrejme napol v bezvedomí. Jeho pravá ruka sa mu hojdala u boku, očernená a spálená. Snape mumlal kúzla ukazujúc prútikom na zápästie ruky, zatiaľ čo ľavou rukou Dumbledorovi nalieval do krku hutný zlatý elixír. Po chvíli alebo dvoch sa Dumbledorove viečka zatrepali a otvorili sa.

„Prečo?“ povedal Snape bez okolkov, „prečo ste si nasadzovali ten prsteň? Iste ste zistili, že nesie kliatbu. Prečo ste sa ho dotýkali?“

Prsteň Marvola Gaunta ležal pred Dumbledorom na stole. Bol rozlomený a Chrabromilov meč ležal vedľa neho.

Dumbledor sa zaškeril.

„Bol… som blázon. Tvrdo pokúšaný…“

„Pokúšaný čím?“

Dumbledor neodpovedal.

„Je to zázrak, že ste sa sem vrátili!“ Snape znel rozčúlene. „Ten prsteň niesol kliatbu o neobyčajnej sile a aby sme ju zadržali, čo je to jediné, v čo môžeme dúfať, uväznil som ju v tejto ruke, nateraz - “

Dumbledor zdvihol svoju černejúcu, nepoužiteľnú ruku a skúmal ju s výrazom ukazujúcim zaujatú zvedavosť.

„Urobil si to veľmi dobre, Severus. Koľko myslíš, že mám času?“

Dumbledorov tón znel, ako by viedol bežný rozhovor; ako by sa pýtal na predpoveď počasia. Snape zaváhal, a potom povedal: „Nemôžem to určiť. Snáď rok. Nejde zadržať takéto kúzlo navždy. Nakoniec sa rozšíri, kliatba takéhoto druhu neustále silnie.“

Dumbledore sa usmial. Nezdalo sa, že by ho správa, že má menej ako rok života, nejako znepokojila.

„Som šťastný, nesmierne šťastný, že ťa mám Severus.“

„Keby ste ma len privolal o trochu skôr, bol by som schopný toho urobiť viac, získal by som pre vás viac času!“ povedal Snape rozhorčene.

Pozrel sa dole na zlomený prsteň a meč. „Myslel ste, že zlomením prsteňa môžete zlomiť kliatbu?“

„Niečo také…musel som blúzniť, bez pochyby…,“ povedal Dumbledore. S námahou sa pretiahol na stoličke. „Takže, skutočne sa zdá, že to našu záležitosť posunulo o trochu vpred.“

Snape vyzeral úplne zmätene . Dumbledore sa usmial.

„Odvolávam sa k plánu lorda Voldemorta, ktorý sa vzťahuje i na mňa. Jeho plán, podľa, ktorého ma má ten úbohý Malfoyov chlapec zabiť.“

Snape sa posadil do kresla naproti Dumbledorovi, v ktorom Harry tak často sedával. Harry si prial, aby povedali viac ohľadom Dumbledorovej zakliatej ruky, ale Snape podporoval Dumbledorovo zdvorilé odmietnutie ďalej hovoriť o tejto záležitosti. Snape zamračene povedal: „Temný pán nečaká, že Draco uspeje. Toto je zrejme trest za Luciusove stroskotania. Pomalé mučenie Dracových rodičov, zatiaľ, čo sledujú, ako stroskotá, a zaplatí cenu.“

„V skratke, ten chlapec má nad sebou vynesený rozsudok smrti rovnako ako ja,“ povedal Dumbledore. „Teraz by som mal premyslieť, kto nastúpi na Dracovo miesto až stroskotá. Budete to vy?“

Chvíľu mlčal.

„To je, myslím, plán Temného pána.“

„Lord Voldemort predpovedá okamžik v blízkej budúcnosti, kedy bude potrebovať špeha v Rokforte?“

„Verí, že škola bude skoro v jeho moci, áno.“

„A pokiaľ padne do jeho moci,“ povedal Dumbledore, akoby mimochodom, „mám tvoje slovo, že urobíš všetko, čo bude v tvojich silách, aby si ochránil študentov Rokfortu?“

Snape strnulo kývol.

„Dobre. A teraz. Tvojou prvou prioritou bude odhaliť, čo má Draco v pláne. Vydesený násťročný chlapec je rovnako nebezpečný pre ostatných, ako sám pre seba. Ponúkni mu svoju pomoc a vedenie, mal by to prijať, má ťa rád - “

„ - o mnoho menej od tej doby, čo jeho otec stratil priazeň. Draco ma obviňuje, myslí, že som prebral Luciusovi jeho miesto.“

„Skrz všetko sa o to pokús. Zaujíma sa menej o seba, ako o prípadné obete akýchkoľvek pokusov, ktoré tomu chlapcovi prídu na myseľ. Nakoniec, samozrejme, máme ešte poslednú vec, ktorú musíme urobiť, aby sme ho zachránili pred hnevom lorda Voldemorta.“

Snape zdvihol obočie a jeho hlas bol cynický, keď sa pýtal: „Zamýšľate nechať ho, aby vás zabil?“

„Nie. To ty ma musíš zabiť.“

Nastalo dlhé ticho, prerušené iba zvláštnym cvaknutím. Fénix Félix oštipoval sépiovou kosť.

„Chceli by ste, aby som to urobil hneď?“ opýtal sa Snape, jeho hlas bol ironicky vážny. „Alebo by ste chceli chvíľku, aby ste si mohli spísať epitaf?“

„Ach, ešte nie,“ povedal Dumbledore s úsmevom. „Predpokladám, že sa ten okamžik ukáže sám, až príde čas. Vzhľadom na to, čo sa stalo dnes večer,“ naznačil chradnúcu ruku, „si môžeme byť istí, že sa to stane do roka.“

„Pokiaľ vám umieranie nerobí problém,“ povedal nevrlo Snape, „prečo nenechať Draca, aby to urobil?“

„Duša tohto chlapca nie je ešte tak zničená,“ povedal Dumbledore, „nechcel by si ju roztrhať vo svoj vlastný prospech.“

„A moja duša, Dumbledore? Čo tá moja?“

„Ty sám vieš, či tvojej duši ublíži pomôcť starému mužovi vyhnúť sa bolesti a poníženiu,“ povedal Dumbledore. „Požadujem od teba tuto jedinú veľkú láskavosť, Severus, pretože smrť si pre mne príde tak isto ako, že Kudleyovské Kanóny skončia tento rok v lige poslední. Priznávam, že by som radšej odišiel rýchlo a bezbolestne, bez toho aby sa to zbytočne predlžovalo a komplikovalo, napríklad, keby sa do toho vložil Greyback – počul som, že sa pridal k Voldemortovi? Alebo drahá Bellatrix, ktorá zbožňuje hranie si s korisťou, predtým ako sa do nej pustí.“

Jeho tón bol ľahký, ale jeho oči prebodávali Snapea rovnako ako sa často rovnakým spôsobom pozeral na Harryho, ako by mohol vidieť dušu, o ktorej hovorili. Nakoniec Snape odmerane kývol.

Dumbledore sa zdal byť spokojný.

„Ďakujem ti, Severus…“

Kancelária zmizla a teraz sa Snape s Dumbledorom prechádzali za súmraku na opustených pozemkoch hradu.

„Čo robíte s Potterom všetky tie večery, keď spolu hovoríte o samote?“ opýtal sa náhle Snape.

Dubledore vyzeral unavene.

„Prečo? Nesnažíte sa mu dávať viacej školských trestov, Severus? Ten chlapec bude zanedlho tráviť viac času po škole než vonku.“

„Je ako jeho otec…“

„Možno výzorom, ale vo svojej pravej povahe je omnoho viacej ako jeho matka. Trávim s Harrym čas, pretože je mnoho vecí, ktoré s ním chcem prebrať, informácie, ktoré mu musím odovzdať pred tým, ako bude príliš neskoro.“

„Informácie,“ opakoval Snape. „Veríte mu… mne nedôverujete.“

„Nie je to otázka dôvery. Mám, ako obidvaja vieme, prudko obmedzený čas. Je samozrejmé, že dám tomu chlapcovi dostatok informácií, aby mohol urobiť to, čo je treba urobiť.“

„A prečo nemôžem mať ja tie isté informácie?“

„Radšej nevsádzam všetko na jedného koňa a zvlášť nie na koňa, ktorý trávi toľko času v spoločnosti lorda Voldemorta.“

„Čo robím na váš rozkaz!“

„A robíš to mimoriadne dobre. Nemysli si, že podceňujem neustále nebezpečenstvo, ktorému sa vystavuješ, Severus. Odovzdávať Voldemortovi to, čo sa javí ako cenná informácia, zatiaľ čo mu odopierame tie základné. Je to úloha, ktorú by som nezveril nikomu, okrem teba.“

„Miesto toho sa zverujete chlapcovi, ktorý je neschopný v Oklumencii, ktorého mágie je priemerná a ktorý má priame spojenie s mysľou Temného pána!“

„Voldemort sa desí toho spojenia,“ povedal Dumbledore. „Nie je to tak dlho, čo mal istú možnosť zistiť, čo pre neho v skutočnosti znamená zdieľať s Harrym svoju myseľ. Bola to taká bolesť, akú nikdy neskúsil. Už sa nikdy nepokúsi ovládnuť Harryho myseľ, tým som si istý. Nie týmto spôsobom.“

„Nerozumiem.“

„Duše lorda Voldemorta je tak zmrzačená, že nemôže zniesť dotyk s dušou ako je tá Harryho. Je to ako jazyk na zamrznutej oceli, ako telo v plameňoch - “

„Duša? Hovorili sme o mysliach!“

„V prípade Harryho a Voldemorta je to ako hovoriť o jednom a tom istom.“

Dumbledor sa rozhliadol, aby sa uistil, že tu sú sami. Boli teraz neďaleko Zakázaného lesa a nikde nebolo žiadnej známky toho, že by bol niekto nablízku.

Po tom, čo mne zabiješ, Severus - “

„Odmietate mi čokoľvek povedať a napriek tomu odo mňa stále požadujete tú malú láskavosť!“ zavrčal Snape a v jeho útlej tvári teraz vzplanul skutočný hnev. „Beriete toho veľa ako samozrejmosť, Dumbledore! Možno som si to rozmyslel!“

„Dal si mi svoje slovo, Severus. A keď už hovoríme o službách, ktoré mi dlžíš, myslel som, že si súhlasil s tým, že dohliadneš na nášho malého slizolinského priateľa?“

Snape vyzeral rozčúlene. Dumbledore vzdychol.

„Príď dnes večer do mojej kancelárie, Severus, o jedenástej a nebudete si môcť sťažovať, že vo vás nemám dôveru…“


Boli späť v Dumbledorovej kancelárii, okná boli temné a Félix sedel ticho rovnako ako Snape pokojne, keď okolo nich Dumbledore prechádzal a vysvetľoval.

„Harry to nesmie vedieť, aspoň do okamihu, kedy to bude naozaj nevyhnutné, ako inak by mohol mať silu urobiť to, čo s musí stať?“

„Ale čo musí urobiť?“

„To je medzi Harrym a mnou. Teraz počúvaj pozorne, Severus. Príde čas - po mojej smrti - neodporuj mi a neprerušuj ma! Príde čas, kedy sa bude zdať, že sa lord Voldemort obáva o život svojho hada.“

„O Nagini?“ začudoval sa Snape.

„Presne tak. Pokiaľ sa stane, že lord Voldemort prestane posielať hada, aby vykonával jeho pokyny, a bude ho držať v bezpečí vo svojej blízkosti pod magickou ochranou, potom si myslím, že to bude bezpečné povedať Harrymu.“

„Povedať mu čo?“

Dumbledore sa zhlboka nadýchol a zavrel oči.

„Povedz mu, že tej noci, kedy sa ho Voldemort pokúsil zabiť a kedy Lily obetovala vlastný život, aby tomu zabránila, sa vražedná kliatba odrazila na Voldemorta a kus Voldemortovej duše bol odtrhnutý od celku a vkĺzli do jedinej žijúcej duše, ktorá ostávala v tej budove. Časť lorda Voldemorta žije vo vnútri Harryho a to je to, čo mu umožňuje hovoriť hadím jazykom a tiež prepojenie s Voldemortovou mysľou, ktorému on nikdy neporozumel. A zatiaľ čo je tento úlomok duše, bez toho aby Voldemortovi chýbal, pod Harryho ochranou, Voldemort nemôže zomrieť.“

Harrymu sa zdalo, že tých dvoch mužov sleduje z druhého konca nejakého dlhého tunelu, boli od neho tak vzdialení a ich hlasy sa Harrymu pozoruhodne ozývali v ušiach.

„Takže ten chlapec… ten chlapec musí zomrieť?“ opýtal sa skoro pokojne Snape.

„A sám Voldemort to musí urobiť, Severus. To je nevyhnutné.“

Nastalo ďalšie dlhé ticho. Potom Snape povedal: „Myslel som… všetky tie roky…keď sme ho kvôli nej chránili. Kvôli Lilly.“

„Chránili sme ho, pretože bolo dôležité ho učiť, nechať ho vyrásť a nechať ho vyskúšať svoju silu,“ povedal Dumbledore s očami stále pevne zavretými. „Medzitým sa stávalo prepojenie medzi nimi stále silnejším, rastie až paraziticky; niekedy som myslel, že to on sám tuší. Pokiaľ ho poznám, potom on sám všetko naplánuje tak, že až sa vydá, aby sa postavil svojej smrti, bude to naozaj znamenať koniec Voldemorta.“

Dumbledor otvoril oči. Snape vypadal vydesene.

„To ste ho udržoval nažive preto, aby mohol zomrieť až v ten správny okamžik?“

„Nebuď tak šokovaný, Severus. Koľko mužov a žien si videl umierať?“

„V poslednej dobe iba tých, ktorých som nemohol zachrániť,“ povedal Snape. Vstal. „Využil ste ma.“

„Myslíte?“

„Špehoval som pre vás a klamal som, vystavoval som sa pre vás smrteľnému nebezpečenstvu. Všetko iba preto, aby zostal syn Lilly Potterovej v bezpečí. A teraz mi hovoríte, že ho posielate ako prasa na porážku - “

„Ale to je dojemné, Severus,“ povedal Dumbledor vážne. „Nakoniec si dospel k tomu, že toho chlapca máš rád, po tom všetkom?“

„Jeho?“ vykríkol Snape. „Expecto patronum!

Z konca jeho prútika vyrazila strieborná laň; pristála na podlahe v kancelárii, poskočila a vyletela z okna. Dumbledore ju sledoval a keď jej striebristá žiara zmizla, otočil sa späť k Snapeovi s očami plnými sĺz.

„I po tom všetkom?“

„Stále,“ povedal Snape.

A spomienka sa premenila. Teraz videl Harry Snapea hovoriť s Dumbledorovým obrazom.

„Budeš musieť Voldemortovi dať správny dátum Harryho odjazdu od jeho strýka a tety,“ povedal Dumbledore. „Keby si to neurobil, vzbudilo by to podozrenie, lebo Voldemort verí, že si dobre informovaný. I tak im musíš podstrčiť ten nápad s maskovaním - čo myslím udrží Harryho v bezpečí. Vyskúšaj Mätúce kúzlo na Mundungusa Fletchera. A Severus, pokiaľ budeš nútený zúčastniť sa toho prenasledovania, daj si záležať, aby si pôsobil presvedčivo… Spolieham sa, že zostaneš u lorda Voldemorta dobre zapísaný čo najdlhšie to pôjde, inak bude Rokfort bez milosti ponechaný Carrowovým…“

Teraz sedel Snape s Mundungusom, v neznámej krčme, hlavy pri sebe, Mundungusova tvár vyzerala prázdna, Snape sa zamračene sústredil.
„Navrhneš Fénixovmu rádu,“ mumlal Snape, „aby použil pascu. Všehodžús. Identický Potterovia. Je to jediná vec, ktorá by mohla fungovať. Zabudneš, že som ti to navrhol ja. Budeš to presadzovať ako svoj vlastný nápad. Rozumieš?“

„Rozumiem,“ mumlal Mundungus, jeho oči nezaostrené…

Teraz bola jasná temná noc a Harry letel na metle spoločne so Snapom. Bol sprevádzaný ďalšími Smrťožrútmi s kapucňami a vpredu bol Lupin a Harry, ktorý bol v skutočnosti George… Smrťožrút vpredu pred Snapom zdvihol svoj prútik a ukázal priamo na Lupinov chrbát –

Sectumsempra! “ vykríkol Snape.

Avšak kúzlo určené pre Smrťožrútovu ruku s prútikom ju minulo a miesto toho zasiahlo Georga.

A ďalej, Snape kľačal v Siriusovej starej izbe. Keď čítal starý list od Lily, slzy mu kvapkali z konca jeho zakriveného nosa. Druhá strana bola popísaná iba niekoľkými slovami:

mohol vôbec niekedy byť priateľom Gellerta Grindelwalda? Osobne si myslím, že mu iba odchádza rozum!

S láskou,
Lilly



Snape si vzal stránku, ktorá niesla Lillyin podpis a jej „lásku“, a zasunul ho dovnútra svojho habitu . Potom roztrhol fotografiu, ktorú tiež držal, a nechal si tu polovičku, na ktorej sa Lilly smiala, a druhou polovičku zobrazujúcu Jamesa a Harryho hodil späť na podlahu pod skriňu…

A teraz stál Snape znovu vo svojej riaditeľskej kancelárii, keď Phineas Nigellus pribehol do svojho portrétu.

„Pane riaditeľ! Stanujú v Deanovom lese! Tá humusáčka- “

„Nepoužívajte to slovo!“

„ – teda tá Grangerka spomenula to miesto, keď otvárala svoj batoh a ja som ju počul!“

„Dobre. Veľmi dobre!“ vykríkol za riaditeľovou stoličkou Dumbledorov obraz. „Teraz, Severus, ten meč! Nezabudni, že musí byť získaný, keď je ho treba a za podmienky určitej udatnosti - a on nesmie vedieť, že si mu ho dal ty! Pokiaľ bude Voldemort čítať v Harryho mysli a uvidí ťa ako mu pomáhaš - “

„Ja viem,“ povedal stroho Snape. Pristúpil k Dumbledorovmu obrazu a na strane ho zovrel. Obraz sa odsunul stranou a odkryl za sebou skrytý priestor, z ktorého Snape vzal Chrabromilov meč.

„A stále mi nehodláte povedať, prečo je tak dôležité, aby Potter získal ten meč?“ povedal Snape, keď cez seba prehodil cestovný plášť.

„Nie, nehodlám,“ povedal Dumbledorov obraz. „On už si s ním bude vedieť rady. A Severus, buď veľmi opatrný, asi by ťa nevideli príliš radi po tej nehode s Georgem Weasleym - “
Snape sa pri dverách otočil.

„Nestrachujte sa, Dumbledore,“ povedal chladne. „Mám plán…“

A Snape opustil miestnosť. Harry sa zdvihol od mysľomisy a o pár chvíľ neskôr ležal na koberci na podlahe v tej rovnakej miestnosti. Snape akoby za sebou práve zavrel dvere.