Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


31. kapitola – Boj o Rokfort

16. 8. 2007

31. kapitola – Boj o Rokfort

Pod očarovaným tmavým stropom, posiatym hviezdami, sedeli pri štyroch dlhých fakultných stoloch vo Veľkej sieni neupravení študenti. Niektorí mali na sebe cestovné plášte, iní obyčajné habity. Tu a tam medzi nimi žiarili perleťovo biele postavy školských duchov.

Všetky oči živých i duchov boli pevne uprené na profesorku McGonagallovú, ktorá hovorila spoza vyvýšeného pódia na konci siene. Za ňou stáli ostatní učitelia, vrátane kentaura Firenzeho a členov Fénixovho rádu, ktorí tiež prišli bojovať.

„...na evakuáciu budú dohliadať pán Filch a madam Pomfreyová. Prefekti, akonáhle vám dám príkaz, zoradíte svoje fakulty, prevezmete velenie a usporiadane ich odvediete k miestu evakuácie.“

Veľa študentov vyzeralo vydesene. Ale keď Harry obchádzal steny a skúmal, či pri Chrabromilskom stole nenájde Rona s Hermionou, postavil sa pri Bifľomorskom stole Ernie Macmillan a vykríkol: „A čo keď chceme zostať a bojovať?“

Časť študentov zatlieskala.

"Pokiaľ ste plnoletí, môžete zostať.“

„A čo naše veci?“ vykríklo nejaké dievča z Bystrohlavu. „Naše kufre, sovy?“

„Nie je čas zbierať vaše veci,“ odpovedala profesorka McGonagallová. „Dôležité je, aby ste sa odtiaľto dostali do bezpečia.“

„Kde je profesor Snape?“ opýtalo sa iné dievča pri Slizolinskom stole.

„Aby som použila ľudové porekadlo, po anglicky zmizol,“ odpovedala profesorka McGonagallová a Chrabromil, Bifľomor a Bystrohlav prepukli do smiechu.

Harry prechádzal okolo Chrabromilského stola a stále hľadal Rona s Hermionou. Keď ich obchádzal, ľudia sa za ním otáčali a začali si šepkať.

„Okolie hradu je momentálne chránené,“ pokračovala profesorka McGonagallová, „ale je nepravdepodobné, že vydrží, pokiaľ ho ešte neposilníme. Týmto vás žiadam , aby ste jednali rozumne a rýchlo a poslúchali svojich prefektov – “

Jej posledné slová pohltil iný hlas, ktorý sa rozozvučal po Veľkej sieni. Bol vysoký, chladný, ale zreteľný. Nebolo možné povedať, odkiaľ je počuť. Zdalo sa, akoby prichádzal zo samotných stien. Rovnako ako netvor, ktorému kedysi velil, aj on tu mohol nečinne ležať celé storočia.

„Viem, že sa pripravujete na boj.“ Medzi študentmi sa ozvali výkriky zdesenia, niektorí sa navzájom chytili za ruky a v hrôze sa rozhliadali po zdroji hlasu. „Vaša snaha je zbytočná. So mnou nemôžete bojovať. Nechcem vás zabiť. K Rokfortským učiteľom som prechovával vždy veľký rešpekt. Nechcem rozlievať čarodejnícku krv.“

V Sieni sa teraz rozhostilo úplné ticho. Také, ktoré ich zvieralo v ušiach, zdalo sa príliš intenzívne na to, aby ho mohli pohltiť steny okolo.

"Vydajte mi Harryho Pottera," ozval sa znovu Voldemortov hlas, „a nikomu sa nič nestane. Vydajte mi Harryho Pottera a ja nechám školu na pokoji. Vydajte mi Harryho Pottera a budete odmenení. Máte čas do polnoci.“

Všetkých znovu pohltilo ticho. Každá hlava sa otáčala, každučké oči našli Harryho, ktorý pri tých tisíckach pohľadov neviditeľných lúčov zostal stáť ako primrznutý. Pri Slizolinskom stole sa náhle postavila nejaká postava a Harry rozpoznal Pansy Parkinsonovú, ktorá zdvihla trasúcu sa ruku a vykríkla:

„Ale veď je tamto! Potter je tamto! Chyťte ho niekto!“

Ale skôr, ako mohol Harry prehovoriť, celá sieň sa pohla.

Chrabromilčania vstali a postavili sa pred neho, čelom ku Slizolinu. Potom vstali Bifľomorčania a takmer v rovnakú chvíľu Bystrohlav, všetci chrtom k Harrymu. Pozerali sa na Pansy Prakinsonovú a Harry ohromene sledoval, ako na všetkých stranách, spopod všetkých habitov a rukávov, vyťahujú všetci prútiky.

„Ďakujem vám, slečna Parkinsonová,“ predniesla profesorka McGonagallová stroho. „Opustíte Veľkú sieň s pánom Filchom ako prvá. Ostatní zo Slizolinu ju prosím nasledujte.“

Harry počul vrzgot lavíc a vravu Slizolinčanov, ktorí vychádzali na druhej strane Siene.

„Bystrohlavčania za nimi, prosím,“ zavelila profesorka McGonagallová.

Všetky štyri stoly sa pomaly vyprázdňovali. Slizolinský zostal úplne prázdny, ale časť starších študentov z Bystrohlavu zostala sedieť, zatiaľ čo ich spolužiaci odchádzali. Na mieste zostalo viac Bifľomorských študentov a polovica Chrabromilu, čo donútilo profesorku McGonagallovú zísť spoza vyvýšeného pódia a postrčiť neplnoletých študentov von.

„V žiadnom prípade, Creevy, bežte! A vy tiež, Peakes!“

Harry pribehol k Weasleyovcom, ktorí sedeli pri Chrabromilskom stole.

„Kde sú Ron a Hermiona?“

„Čo si ich nenašiel –“ začal pán Weasley a zatváril sa ustarostene.

Ale odmlčal sa, keď Kingsley vystúpil na pódium a oslovil tých, ktorí sa rozhodli zostať.

„Do polnoci ostáva len polhodina, takže musíme jednať rýchlo. Rokfortskí učitelia a Fénixov rád sa dohodli na bojovom pláne. Profesor Flitwick, profesorka Sproutová a profesorka McGonagallová povedú skupiny bojujúcich do troch veží – Bystrohlavskej, Astronomickej a Chrabromilskej – odtiaľ budú mať dobrý výhľad a výbornú pozíciu na čarovanie. Medzitým Remus,“ ukázal na Lupina, „Artur,“ namieril na pána Weasleyho, sediaceho pri Chrabromilskom stole, „a ja, povedieme skupinu na školské pozemky. Potrebujeme niekoho, kto zorganizuje ochranu pri tajných vchodoch do školy –“

„- čo znie ako skvelá úloha pre nás,“ ozval sa Fred a ukázal na seba s Georgeom. Kingsley súhlasne prikývol hlavou.

„Dobre, velitelia, prosím sem, rozdelíme sa do jednotiek.“

„Potter,“ pribehla k nemu profesorka McGonagallová, zatiaľ čo študenti zaplavovali pódium, drali sa o miesto a dostávali inštrukcie. „Nemáte náhodou niečo hľadať?“
„Čože? Ach,“ povedal Harry, „ach, áno!“

Takmer na horcrux zabudol. Takmer akoby zabudlo, že celá vojna sa bojuje kvôli tomu, aby ho mohol hľadať. Nevysvetliteľná absencia Rona a Hermiony mu na chvíľu zobrala všetky myšlienky z hlavy.

„Tak, Potter, predsa choďte, choďte!“

„Áno – dobre –“

Keď vybehol z Veľkej siene do vstupnej haly, stále ešte plnej evakuujúcich sa študentov, cítil, ako na neho všetci pozerajú. Vyšiel s nimi po mramorovom schodisku, ale potom hneď vbehol do opustenej chodby. Prúd myšlienok mu zatemňoval strach a panika. Skúsil sa ukľudniť, sústrediť sa na to, aby našiel horcrux, ale myšlienky mu horúčkovito a bezvýsledne vírili v hlave ako osy chytené pod pohárom.

Bez Rona a Heriony akoby ich vôbec nedokázal ovládnuť. Spomalil a zastavil sa uprostred prázdnej chodby. Sadol si na podstavec sochy, ktorá kamsi odišla a z vrecka okolo krku vytiahol Záškodnícku mapu. Medzi menami nikde nevidel Rona ani Hermionu, ale hustá záplava bodiek, ktorá teraz mierila do núdzovej miestnosti, ich mohla ľahko schovať. Položil mapu nabok, oprel si tvár do dlaní, zavrel oči a snažil sa sústrediť...

Voldemort si myslel, že pôjdem do Bystrohlavskej veže.

To bolo ono. Jasný fakt, tu môže začať. Voldemort poslal Alecto Carrowovú do Bystrohlavskej klubovne a to mohlo byť len z jedného dôvodu. Voldemort musel mať strach, že Harry už vie, že jeho horcrux sa týka tejto fakulty.

Ale jediný predmet, ktorý si všetci spojujú s Bystrohlavom, je stratený diadém... Ale ako by mohol byť ten diadém horcrux? Ako by mohol Voldemort, keď patril do Slizolinu, nájsť diadém, ktorý unikal generáciám Bystrohlavu? Kto mu mohol povedať, kde ho má hľadať, keď ho nikto zo žijúcich nevidel?

Nikto zo žijúcich...

Cez prsty Harry znovu otvoril oči. Vyskočil z podstavca, zamieril naspäť odkiaľ prišiel, tentokrát za svojou poslednou nádejou. Hlasy stoviek ľudí mieriacich do núdzovej miestnosti boli silnejšie a silnejšie, ako sa blížil k mramorovému schodisku.

Prefekti rozdávali príkazy a snažili sa sledovať študentov zo svojich fakúlt. Všade bola tlačenica a ľudia sa postrkovali. Harry videl Zachariasa Smitha, ktorý zrážal študentov z prvého ročníka, aby sa dostal dopredu. Tu a tam postávali plačúci prváci, zatiaľ čo starší z nich zúfalo hľadali svojich spolužiakov a súrodencov...

Harry uvidel perleťovo bielu postavu, ktorá sa vznášala nad Vstupnou halou a zakričal, čo najhlasnejšie mu to šlo, cez ruch pod ním.

„Nick! NICK! Musím sa s tebou porozprávať!“

Razil si cestu cez dav študentov, až konečne dorazil pod schodisko, kde na neho čakal Takmer Bezhlavý Nick, duch Chrabromilskej fakulty.

„Harry! Chlapče zlatý!“

Nick sa pokúsil potriasť si s Harrym rukou, ale Harry iba pocítil, ako by ruky položil do ľadovej vody.

„Nick, musíte mi pomôcť. Kto je duch Bystrohlavskej fakulty?“
Takmer Bezhlavý Nick sa zatváril prekvapene a trochu urazene.

„Šedá dáma, predsa. Ale pokiaľ potrebuješ pomoc od ducha –“

„Potrebujem ju – viete, kde ju nájdem?“

„Uvidíme –“

Nickova hlava sa trochu rozkývala, keď sa rozhliadal sem a tam ponad hlavy rojacich sa študentov.

„Tamto je, Harry, to mladé dievča s dlhými vlasmi.“

Harry sa pozrel smerom, kam ukazoval Nickov priesvitný prst a uvidel ducha vysokého dievčaťa. Keď zaznamenala jeho pohľad, zdvihla obočie a prešla cez stenu.

Harry za ňou vybehol. Preletel dvermi do chodby, v ktorej zmizla a uvidel ju na jej konci, ako pred ním uteká.

„Hej – moment – počkajte!“

Počkala chvíľu a vzniesla sa kus na zem. Harry usúdil, že bývala krásna, s vlasmi po pás a habitom až po zem, ale tvárila sa tiež trochu pyšne a domýšľavo. Keď bol pri nej, uvedomil si, že ju už niekoľkokrát stretol, ale nikdy sa s ňou nerozprával.

„Vy ste Šedá dáma?“

Bez slova prikývla.

„Duch Bystrohlavskej fakulty?“

„Správne.“

Nehovorila zrovna povzbudzujúcim tónom.

„Prosím vás, potrebujem pomôcť. Potrebujem vedieť čokoľvek o stratenom diadéme.“

Cez pery jej preletel chladný úsmev.

„Obávam sa,“ predniesla a otočila sa k odchodu, „že s tým ti nemôžem pomôcť.“

„POČKAJTE!“

Nechcel kričať, ale hnev a panika ho už takmer ovládali. Pokým sa k nemu vrátila, pozrel na hodinky. Bolo tri štvrte na dvanásť.

„Je to naliehavé,“ dodal naliehavo. „Pokiaľ je ten diadém v Rokforte, musím ho nájsť, a to rýchlo.“

„Nie si vôbec prvý študent, ktorý po ňom prahne,“ povedala opovržlivo. „celé generácie študentov ma otravovali –“

„Tu ale nejde o to mať lepšiu známku –“ zakričal na ňu Harry, „ide o Voldemorta – o zničenie Voldemorta – alebo vás toto nezaujíma?“

Nemohla sa začervenať, ale líca sa jej aspoň trochu zjasnili a zvýšeným hlasom odpovedala, „Samozrejme – ako sa opovažuješ naznačiť -?“

„No tak mi pomôžte!“

Jej kľud sa vytrácal.

„To vôbec – nesúvisí –“ zakoktávala sa, „s diadémom mojej matky –“

„Vašej matky?“

Vyzerala, že sa na seba hnevá.

„Pokým som žila,“ odpovedala stroho, „bola som Helena z Bystrohlavu.“

„Vy ste jej dcéra? Ale to predsa musíte vedieť, čo sa s ním stalo!“

„Diadém prepožičiava múdrosť,“ povedala a snažila sa znovu získať stratený kľud, „takže pochybujem o tom, že by ti pomohol poraziť čarodejníka, ktorý si hovorí lord –“

„Nepovedal som vám to snáď teraz? Nechcem ho pre seba!“ skočil jej Harry naliehavo do reči. „Nemám čas vám to vysvetľovať – ale pokiaľ vám záleží na Rokforte a chcete, aby bol Voldemort porazený, musíte mi povedať všetko, čo o tom diadéme viete!“

Nehybne sa vznášala vo vzduchu a pozerala sa na neho. Harryho pohltila bezmocnosť. Keby čokoľvek vedela, bola by to už dávno povedala Flitwickovi alebo Dumbledorovi, ktorý jej určite položil rovnakú otázku. Pokrútil hlavou a chcel sa otočiť, keď potichu prehovorila.

„To ja som ukradla diadém svojej matke.“

„Vy – vy ste čo?“

„Ja som ukradla diadém,“ zopakovala Helena šeptom. „Chcela som byť múdrejšia, dôležitejšia ako moja matka. Utiekla som s ním.“

Nemal poňatia, ako si získal jej dôveru a ani sa jej neopýtal. Iba pozorne počúval, keď pokračovala.

„Moja matka vraj nikdy nepriznala, že sa diadém stratil, radšej stále predstierala, že ho má. Zatajila tú stratu, moju desivú zradu aj pred ostatnými rokfortskými zakladateľmi.

Potom moja matka ochorela – vážne. Ale aj napriek mojej zrade ma chcela ešte naposledy vidieť. Poslala za mnou muža, ktorý ma už dlho miloval, aj napriek môjmu odmietaniu, aby ma našiel. Vedela, že nebude mať pokoj, pokiaľ tak neučiní.“

Harry čakal. Zhlboka sa nadýchla a zaklonila hlavu.

„Vystopoval ma až do lesa, kde som sa ukrývala. Keď som sa s ním odmietla vrátiť, použil násilie. Barón mal vždy horúcu krv, takže podnietený mojím odmietnutím a plný žiarlivosti na moju slobodu, ma prebodol.“

„Barón? Myslíte –“

„Áno, Krvavého Baróna,“ odpovedala Šedá dáma. Zdvihla svoj plášť a ukázala mu jedinú ranu na bielej hrudi. „Keď zbadal, čo urobil, premohla ho ľútosť. Vzal zbraň, ktorou ma zbavil života a sám sa ňou zabil. A aj po toľkých storočiach stále nosí reťaze na dôkaz kajania sa... a robí dobre,“ dodala trpko.

„A... a diadém?“

„Zostal tam, kde som ho schovala, keď som zistila, že ma Barón v lese prenasleduje. Skrytý v dutom strome.“

„V dutom strome?“ zopakoval Harry, „v akom strome? Kde?“

„V lese v Albánii. Na opustenom mieste, kde som dúfala, že ma moja matka nenájde.“

„V Albánii,“ opakoval Harry. Zrazu všetko zázračne dávalo zmysel. Už chápal, prečo mu hovorila to, čo nepovedala Dumbledoreovi ani Flitwickovi.

„Ja nie som prvý, komu toto rozprávate, že nie? Už ste to hovorila, inému študentovi?“

Zavrela oči a prikývla.

„Nemala som – tušenia – bol tak – okúzľujúci. Zdalo sa... že mi rozumie... že ma chápe...“

Áno, pomyslel si Harry. Tom Riddle rozhodne chápal túžbu Heleny z Bystrohlavu po skvostných predmetoch, na ktoré nemala právo.

„No, nie ste prvá, z koho Riddle dostal informácie, ktoré chcel,“ zamumlal Harry, „vedel byť veľmi okúzľujúci, keď chcel...“

Takže Voldemort dokázal zistiť, kde je stratený diadém od Šedej dámy. Odišiel do toho vzdialeného lesa a získal trofej späť, možno hneď po tom, ako skončil Rokfort, skôr ako začal pracovať pre Borgina a Burgesa.

A vzdialené albánske lesy sa mu museli zdať ako výborné útočisko, keď sa o mnoho rokov neskôr potreboval ukryť na dlhých desať rokov. Ale akonáhle sa z diadému stal jeho drahocenný horcrux, nenechal ho v tom obyčajnom strome... nie, trofej sa tajne vrátila späť do svojho domova a Voldemort ju tam musela vrátiť –

„ - v tú noc, keď prišiel požiadať o prácu!“ dokončil Harry nahlas svoju myšlienku.

„Prosím?“

„Schoval diadém v hrade, v tú noc, keď prišiel Dumbledora požiadať o miesto učiteľa!“ povedal Harry. Keď to vyslovil nahlas, odrazu mu všetko dávalo zmysel.

„Musel ho schovať cestou nahor alebo nadol do Dumbledorovej pracovne. Ale aj tak stálo za to, skúsiť to miesto získať – mohol by tak dostať možnosť ukradnúť aj Chrabromilov meč – ďakujem, ďakujem vám!“

Harry ju nechal za sebou v úplnom úžase. Keď zahýbal za roh do Vstupnej haly, rýchlo sa pozrel na hodinky. Bolo za 5 minút dvanásť. Aj keď teraz vedel, čo je posledným horcruxom, stále nemal poňatia, kde ho má hľadať...

Celé generácie študentov diadém nenašli, čo znamenalo, že nemohol byť v Bystrohlavskej veži – ale keď nebol tam, tak potom kde? Akú skrýš našiel Tom Riddle v Rokforte, že si o nej myslel, že ostane skrytá navždy?

Harry zabočil za roh, naplno ponorený do zúfalých myšlienok, ale urobil len pár krokov do novej chodby, keď sa okno po jeho ľavici s ohlušujúcim rámusom roztrieštilo. Keď uskočil nabok, preletelo oknom obrovské telo a udrelo sa o náprotivnú stenu. Niečo veľké a chlpaté sa od neho s kňučaním odpojilo a vrhlo sa to na Harryho.

„Hagrid!“ vykríkol Harry, keď sa snažil zvládnuť pozornosť obrovského psa Tesáka a ešte väčšia postava sa za ním zdvíhala na nohy.

„Čo to –“

„Harry, ty si tu! Si tu!“

Hagrid sa prudko naklonil, vrelo Harryho objal, len-len že mu nezlomil rebrá a potom rýchlo prebehol k rozbitému oknu.

„Dobrá práca, Grawp!“ zahrmel cez dieru. „Za chvíľu sa uvidíme, to je môj chlapec!“
Za Hagridom v tmavej noci Harry spozoroval výbuchy svetla a zvláštne vášnivé výkriky. Pozrel sa na hodinky. Bola polnoc. Vojna sa začala.

„Sakriš, Harry,“ vydýchol Hagrid, „to je ono, čo? Čas začať bojovať?“

„Hagrid, odkiaľ si prišiel?“

„Počul som Veď-Vieš-Koho v našej jaskyni,“ povedal Hagrid pochmúrne.

„Ten hlas sa niesol pekne ďaleko, čo ,Máte čas do polnoci, aby ste mi vydali Harryho Pottera.´

Tesák, ľahni. Tak sme sa k tebe prišli pridať, ja s Grawpom a Tesákom. Prebili sme sa cez ochranný val lesom, Grawpík nás niesol, mňa s Tesákom. Povedal som mu, aby ma tuto zložil, tak ma prehodil týmto oknom, vďakabohu zaňho. Nie že by som to myslel takto, ale – a kde je Ron s Hermionou?“

„To,“ povedal Harry, „je dobrá otázka. Poďme!“

Kráčali chodbou a Tesák okolo nich veselo poskakoval. Harry počul pohyb všade navôkol, ponáhľajúce sa kroky, výkriky. Cez okná videl záblesky svetiel na školských pozemkoch.

„Kam ideme?“ Dychčal Hagrid za Harryho pätami a zem sa pod ním triasla.

„Neviem presne kam,“ odpovedal Harry a znova náhodne zabočil, „ale Ron s Hermionou tu niekde musia byť.“

Okolo nich začali byť vidieť prvé známky bitky. Dve kamenné príšery, ktoré obvykle strážili vstup do zborovne, boli zrazené kliatbou, ktorá priletela cez ďalšie rozbité okno. Na zemi sa len chabo hýbali ich rozbité časti. Keď Harry preskočil hlavu jednej z nich, slabo zastenala:

„Ach, nevšímaj si ma... budem tu ležať... pokiaľ sa rozpadnem...“

Jej škaredá hlava Harrymu pripomenula mramorovú bustu Brunhildy Bystrohlavovej v dome u Xenophiliusa so šialeným účesom – a potom jej sochu v Bystrohlavskej veži s kamenným diadémom na bielych vlnách...

A kým prišli na koniec chodby, spomenul si na ešte inú kamennú bustu. Bustu škaredého starého čarodejníka, na ktorého hlavu Harry umiestnil starú parochňu a zájdený diadém. Šok ním preletel ako horúčava z ohnivej whisky, až sa takmer zapotácal.

Konečne vedel, kde na neho posledný horcrux čaká...

Tom Riddle, ktorý nikomu neveril a jednal vždy iba sám za seba, mohol byť tak arogantný, aby si myslel, že iba on objavil najväčšie tajomstvo Rokfortského hradu. Dumbledore a Flitwick, vzorní študenti, predsa na to miesto nikdy nevkročili, ale Harry nebol vzorový študent – takže poznal tajomstvo, ktoré poznal iba Voldemort a na ktoré Dumbledore nikdy neprišiel –

Z myšlienok ho vytrhla profesorka Sproutová, ktorá sa hnala smerom k nemu a za ňou Neville a pol tucta ďalších študentov, všetci s čelenkami na ušiach a v rukách niečo, čo vyzeralo ako veľké kvetiny v kvetináči.

„Mandragory!“ zakričal Neville cez rameno smerom k Harrymu. „Vyhodíme ich k nim cez hradby – to sa im nebude páčiť!“

Harry už vedel, kam musí ísť. Míňali obraz za obrazom, postavy v nich behali sem a tam, čarodejníci a čarodejnice v límcoch a plášťoch, tlačili sa vo svojich rámoch a vykrikovali správy z ďalších častí hradu.

Keď dobehli na koniec chodby, celý hrad sa zatriasol a akási obrovská váza sa hlasno zrútila zo svojho podstavca. Harry vedel, že to spôsobila sila omnoho desivejšia, než akú poznali učitelia alebo Rád.

„To je dobre, Tesák – dobre!“ zahrmel Hagrid, ale pes spanikáril, keď do vzduchu vyleteli kusy porcelánu ako črepiny, a Hagrid sa tak vrhol za vydeseným zvieraťom a nechal Harryho osamote.

Ponáhľal sa chvejúcimi sa chodbami, prútik pripravený a vedľa neho bežal z obrazu na obraz malý namaľovaný rytier, sir Cadogan. Rinčal vo svojom brnení, výkrikmi ho podporoval a za ním cválal jeho malý tlstý poník.

„Chvastúni a naničhodníci, psy a úbožiaci, vyžeň ich von, Harry Potter, vyprevaď ich von!“

Harry zabočil za roh a uvidel Freda s malou skupinkou študentov, vrátane Lee Jordana a Hannah Abbotovej, ako stoja vedľa prázdneho podstavca, ktorého socha chránila vstup do tajnej chodby. Prútiky mali vytiahnuté a počúvali pri odhalenej diere.

„Noc ako stvorená!“ vykríkol Fred, keď sa hrad znovu otriasol a Harry prebehol okolo povzbudený a vydesený zároveň.

Bežal ďalšou chodbou, keď sa náhle odvšadiaľ vynorili sovy. Pani Norrisová syčala a snažila sa ich odohnať labkami tam, odkiaľ prišli...

„Potter!“

Chodbu pred ním blokoval Aberforth Dumbledore s pripraveným prútikom.
„Mám vo svojom hostinci stovky študentov, Potter!“

„Ja viem, evakuuje sa,“ povedal Harry, „Voldemort –“

„Útočí, pretože mu ťa ešte nevydali, áno,“ povedal Aberforth, „nie som hluchý, počul to celý Rokville. A vás vôbec nenapadlo, nechať si pár Slizolinských deciek ako rukojemníkov? Veď to sú deti Smrťožrútov a tie ste práve poslali do bezpečia. Nebolo by to múdrejšie si ich nechať tu?"

„Voldemorta by to nezastavilo,“ povedal Harry, „a váš brat by toto nikdy neurobil.“

Aberforth si odfrkol a zmizol na opačnú stranu.

Váš brat by toto nikdy neurobil... no, bola to pravda, pomyslel si Harry, keď bežal ďalej. Dumbledore, ktorý tak dlho hájil Snapa, by nikdy nedržal študentov ako rukojemníkov...

Konečne vkĺzol za posledný roh a s výkrikom úľavy a hnevu ich konečne uvidel: Rona a Hermionu, oboch s plnými rukami veľkých zahnutých predmetov, ktoré boli zažltnuté a špinavé. Ron mal naviac pod pazuchou metlu.

„Kde ste sakra boli?“ zakričal Harry.
„V Tajomnej komnate.“ Odpovedal Ron.

„V tajomnej – čo?“ zopakoval Harry a neisto sa pred nimi zastavil.

„Všetko to bol Ronov nápad, Ronov!“ vysvetľovala bez dychu Hermiona.

„Nie je to absolútne úžasné? Keď si odišiel, povedala som Ronovi, že aj keď nájdeme ďalší horcrux, ako ho zničíme? Ešte stále sme nezničili tú šálku! A potom na to prišiel! Bazilisk!“

„Čo to sakra –“

„Niečo, čím sa zbavíme horcruxu,“ odpovedal Rona jednoducho.

Harry pozrel na predmety, ktoré Ron a Hermiona zvierali v rukách. Veľké tesáky vytrhnuté, ako si práve uvedomil, z Baziliskovej lebky.

„Ale ako ste sa tam dostali?“ opýtal sa a hľadel z tesákov na Rona. „Veď nehovoríte parselčinou!“

„To Ron!" Zašepkala Hermiona. „Ukáž mu to, Ron!“
Ron predviedol hrozivý syčivý zvuk.

„Toto si urobil ty, keď si otváral ten medailón,“ dodal k Harrymu ospravedlňujúco. „Musel som to párkrát skúšať, ale –“ pokrčil skromne ramenami, „nakoniec sme sa tam dostali!“

„Bol úžasný!“ pokračovala Hermiona. „Úžasný!“

„Takže...“ snažil sa Harry chápať, „takže...“

„Takže máme o ďalší horcrux menej,“ povedal Ron a z bundy vytiahol úbohé pozostatky z Bifľomorskej šálky. „Hermiona ho prebodla. Myslel som, že by mala. Ešte nemala to potešenie.“

„Geniálne!“ žasol Harry.

„Nič to nebolo,“ povedal Ron, ale aj napriek tomu vyzeral spokojne sám so sebou, „a čo nového u teba?“

Sotva to dopovedal, ozvala sa nad ich hlavami ďalšia explózia. Všetci traja pozreli nahor. Padal na nich prach zo stropu a v diaľke počuli výkriky.

„Viem, ako ten diadém vyzerá a viem, kde je.“ Hovoril Harry rýchlo. „Schoval ho presne tam, kam som vtedy ukryl svoju starú učebnicu elixírov, tam, kde si ľudia schovávali veci po celé storočia. On si myslel, že je jediný, kto ho našiel. Poďte!“

Zatiaľ čo ich viedol cez skrytý vchod dole po schodoch do núdzovej miestnosti, steny sa znovu otriasli. Miestnosť bola prázdna, až na tri ženy: Ginny, Tonksová a stará čarodejnica nosiaca klobúk v tvare mesiaca, v tej Harry okamžite spoznal Nevillovu starú mamu.

„Á, Potter,“ povedala samozrejme, ako by ho čakala.

„Môžeš nám povedať, čo sa tu deje?“

„Sú všetci v poriadku?“ opýtala sa Ginny a Tonksová naraz.

„Podľa toho, čo sme videli, áno,“ odpovedal Harry. „Sú ešte nejakí ľudia na ceste z Kančej hlavy?“

Vedel, že sa miestnosť nepremení, dokiaľ v nej budú ľudia.

„Bola som posledná, kto prechádzal,“ povedala pani Longbottomová, „a zapečatila som vchod, myslím, že by nebolo múdre nechať ho otvorený, keď Aberforth opustil svoj hostinec.“

„Bojuje,“ povedal Harry.

„Prirodzene,“ potvrdila stará dáma pyšne. „Ospravedlňte ma, musím mu ísť pomôcť.“ S prekvapujúcou rýchlosťou vyklusala kamenné schody.

Harry sa pozeral na Tonksovú. „Myslel som, že bude s Teddym, u svojej matky.“

„Nemohla som tam ostať a nevedieť -“ vyzerala úzkostlivo. „Mama sa o neho postará – videli ste Remusa?“

„Plánoval, že povedie jednu zo skupín brániť školské pozemky –“

Bez ďalších slov Tonksová zmizla.

„Ginny,“ povedal Harry, „ospravedlňujem sa, ale potrebujeme, aby si tiež odišla. Iba na chvíľku. Potom sa sem vráť.“

Ginny vyzerala šťastná, že môže opustiť svoje útočisko.

„Ale potom sa hneď vráť!“ zakričal na ňu, keď vybiehala schody za Tonksovou. „Musíš sa potom vrátiť dovnútra!“

„Počkaj chvíľku!“ povedal Ron ostro. „Na niekoho sme zabudli!“

„Na koho?“ opýtala sa Hermiona.

„Domáci škriatkovia sú dole v kuchyni, nie?“

„Myslíš, že by sme ich mali zapojiť do bitky?“ opýtal sa Harry.

„Nie,“ odpovedal Ron popravde, „myslím, že by sme im mali povedať, nech idú preč. Nechceme už žiadnych mŕtvych škriatkov, nie? Nemôžeme im poručiť, aby pre nás zomreli –“

Harry započul rachot, keď baziliskove tesáky vypadli Hermione z ruky. Vybehla k Ronovi, dala mu ruky okolo krku a pobozkala ho na pery. Ron odhodil tesáky aj metlu, ktoré držal a odpovedal jej s takým nadšením, že zdvihol Hermionu zo zeme.

„Je toto tá pravá chvíľa?“ opýtal sa Harry slabo, ale keď sa nestalo nič iné, než sa k sebe Ron s Hermionou pevnejšie pritisli a zakymácali sa na mieste, zdvihol hlas:

„Hej! Máme tu vojnu!“

Ron s Hermionou sa pustili, ale stále sa pevne držali okolo pása.
„Ja viem, kamoško,“ povedal Ron, ktorý vyzeral akoby ho niekoľkokrát udreli do chrbta kyjom, „takže, teraz alebo nikdy, nie?“

„Zabudni na to, čo s horcruxmi?“ zakričal Harry. „myslíš že – že tie tesáky nestratíte, než nájdeme tú čelenku?!“

„Áno – jasné – prepáč –“ povedal Ron a spolu s Hermionou začali tesáky znovu zbierať.

Akonáhle vystúpili po schodoch nahor, bolo im jasné, že za pár minút, ktoré strávili v núdzovej miestnosti, sa situácia v hrade zásadne zmenila:
Steny a strop sa triasli horšie než kedykoľvek predtým, prach zaplnil vzduch a cez najbližšie okno Harry videl výbuchy zeleného a červeného svetla, tak blízko pri stenách hradu, že si bol istý, že Smrťožrúti sú už veľmi blízko vchodu. Dívajúc sa dolu, Harry uvidel Grawpa oháňať sa niečím, čo vyzeralo ako kamenná socha a počul hlasný rev, ktorým dával obor najavo svoju nespokojnosť.

„Dúfajme, že niektorých z nich zašliapne!“ povedal Ron keď začul z blízka rev.

„Len aby nezašliapol niekoho z našich!“ povedal nejaký hlas: Harry sa otočil a uvidel Ginny a Tonksovú pri vedľajšom okne, obe mali prútiky vytiahnuté. Zatiaľ čo sa na ne pozeral, Ginny poslala skvelo mierenú kliatbu na skupinu útočníkov pod nimi.

„Dobré dievča!“ zaburácala postava prebiehajúca cez prach priamo pred nimi a Harry znovu uvidel Aberfortha, ktorého šedé vlasy poletovali, keď sprevádzal skupinu študentov okolo nich.

„Vyzerá to, že sa dostali cez severnú bránu, pritiahli so sebou vlastných obrov.“

„Nevideli ste Remusa?“ zavolala na neho Tonksová.

„Bojoval s Dolohovom,“ povedal Aberforth, „odvtedy som ho nevidel!“

„Tonksová,“ povedala Ginny, „Tonksová, som si istá, že je v poriadku –“

Ale Tonksová odbehla za Aberforthom. Ginny sa nešťastná otočila na Harryho, Rona a Hermionu.

„Budú v poriadku,“ povedal jej Harry, aj keď vedel, ako prázdne sú tie slová. „Ginny, hneď sme späť, zostaň v úzadí, zostaň v bezpečí – ideme!“ povedal Ronovi a Hermione a vrátil sa späť ku stene, za ktorou bola schovaná núdzová miestnosť.
Potrebujem miesto, kde je všetko schované. Harry prosil vo svojej hlave a dvere sa zhmotnili priamo pred nimi.

Hluk bitky utíchol hneď ako prešli cez dvere a zavreli za sebou: všetko bolo tiché. Boli na mieste veľkosti katedrály a vzhľadom mesta, ktorého steny boli tvorené predmetmi, schovanými tisíckami dávno zomretých študentov.

„A on si nikdy neuvedomil, že sa niekto sa už dovnútra dostal?“ ozval sa Ronov hlas cez ticho.

„Myslel si, že je jediný,“ povedal Harry, „jeho škoda, že som tu tiež niečo kedysi potreboval schovať... tadiaľto,“ dodal. „Myslím, že je to tu dole...“

„Niekde blízko,“ mumlal si Harry. „Niekde... niekde...“

Ako sa hlbšie a hlbšie potápali do labyrintu, spoznával predmety, ktoré si všimol pri svojom minulom výlete do tejto miestnosti. Vlastný dych mi v ušiach znel hlasno. Naraz sa roztriasol. Bolo to tu, priamo pred ním, starý kredenc a v ňom skrytá jeho stará kniha elixírov a nad ňou, poďobaný kamenný čarodejník, nosiaci starú zaprášenú parochňu, na ktorej bola prastará čelenka.

Už naťahoval ruku, avšak keď už ostával len malý kúsok, započul hlas za ním: „Nehýb sa, Potter!“

Harry zaváhal a pozrel sa za seba. Crabbe a Goyle stáli za ním, tesne vedľa seba, prútiky namierené priamo na Harryho. Cez malý priestor medzi ich telami videl Draca Malfoya.

„To je môj prútik, čo držíš v ruke, Potter,“ povedal Malfoy a namieril iným prútikom cez medzeru medzi Crabbom a Goylom.

„Už nie,“ zašepkal Harry a pevnejšie zovrel rúčku svojho prútika. „Kto ho získa, ten ho má, Malfoy. Kto ti požičal ten tvoj?“

„Moja matka,“ odpovedal Draco.

Harry sa zasmial, napriek tomu, že na nastatej situácií nebolo smiešne vôbec nič. Nepočul už ani Rona a Hermionu. Zdalo sa, že pri hľadaní diadému odbehli z dosluchu.

„No a ako to, že vy traja nie ste s Voldemortom?“ opýtal sa Harry.

„Budeme odmenení,“ povedal Crabbe. Jeho hlas bol, vzhľadom k postave, prekvapivo jemný – Harry ho nikdy predtým nepočul prehovoriť. Hovoril ako malé dieťa, ktorému sľúbili balíček dobrôt. „Vrátili sme sa, Potter. Rozhodli sme sa neodchádzať. Rozhodli sme sa priviesť ťa k nemu.“

„Dobrý plán,“ odpovedal Harry ironicky. Nemohol uveriť, že je tak blízko k cieľu a dostanú ho Malfoy, Crabbe a Goyle. Začal pospiatky pomaly liezť k miestu, kde stál horcrux. Keby ho tak mohol chytiť, než začne boj...

„A ako ste sa sem vlastne dostali?“ opýtal sa, aby rozptýlil ich pozornosť.

"V tejto miestnosti som prakticky žil celý minulý rok,“ povedal Malfoy ostro. „Viem, ako sa dostať dovnútra.“

„Skrývali sme sa na chodbe,“ zavrčal Goyle. „Vieme sa teraz zneviditeľniť! A potom,“ na jeho tvári sa objavil premúdrený výraz, „si sa objavil priamo pred nami a povedal si, že hľadáš diadém! Čo je to diadém?“

„Harry?“ Ronov hlas znel z druhej strany steny po Harryho pravici. „Ty sa s niekým rozprávaš?“

Crabbe švihom namieril svoj prútik na päťdesiat stôp vysokú hromadu starého nábytku, rozbitých kufrov, starých kníh, habitov a ďalších vecí a zakričal: „Descendo!“

Stena sa začala triasť a jej horná tretina sa začala sypať do uličky, kde stál Ron.

„Ron!“ počul Harry Hermionin výkrik odkiaľsi z diaľky.. Namieril svoj prútik, zakričal „Finite!“ a hora vecí pred ním sa prestala pohybovať.

„Nie!“ zareval Malfoy a chytil Crabbeovu pažu aby zastavil jeho kúzlo. „Pokiaľ zničíš túto miestnosť, môžeš spáliť aj ten diadém!“

„No a čo?“ odpovedal Crabbe a striasol zo seba Malfoyovu ruku. „Temný pán chce Pottera, komu záleží na nejakom diadéme?“

„Potter ho sem prišiel získať,“ povedal Malfoy a snažil sa skryť znechutenie nad nechápavosťou svojich kolegov. „Takže to musí znamenať, že...“

„Musí znamenať?“ otočil sa na neho Crabbe s neskrývanou zúrivosťou. „Koho zaujíma, čo si myslíš? Už od teba neprijímam rozkazy, Draco. Ty a tvoj otec ste vyriadení.“

„Harry?“ počul opäť Rona na druhej strane harabúrd. „Čo sa deje?“

„Harry?“ napodobnil Crabbe. „Čo sa deje... nie, Potter! Crucio!“
Harry skočil po diadéme. Crabbova kliatba ho minula, ale zasiahla kamennú bustu, ktorá vyletela do vzduchu. Diadém stúpal nahor a potom zmizol z dohľadu v hromade objektov, na ktorých pristála busta.

„PRESTAŇ!“ zareval Malfoy a jeho hlas sa niesol miestnosťou, zosilnený ozvenou. „Temný pán ho chce živého...“

„No a? Veď ho nezabíjam, nie?“ zajačal Crabbe a opäť odhodil Malfoyovu ruku, ktorá ho chytila. „Ale pokiaľ budem môcť, tak ho zabijem. Temný pán ho aj tak chce mŕtveho, tak čo je na tom...?“

Červené iskry minuli Harryho len o niekoľko centimetrov. Hermiona vybehla z rohu za ním a vyslala omračujúce zaklínadlo na Crabbeovu hlavu. Netrafila sa iba preto, že ho Malfoy strhol nabok.

„To je tá humusáčka! Avada kedavra!“

Harry videl, ako Hermiona uskočila nabok a videl tiež, ako Crabbeova chuť zabíjať vytlačila všetko ostatné z jeho mysle. Vyslala na neho omračujúce zaklínadlo. Crabbe uskočil a vyrazil Malfoyovi prútik r ruky. Ten sa odkotúľal z dohľadu pod horu rozbitého nábytku a kostí.

„Nezabíjajte ho! NEZABÍJAJTE HO!“ kričal Malfoy na Crabba a Goyla, ktorí obaja mierili na Harryho. Ich zaváhanie bolo všetko, čo Harry potreboval.

„Expelliarmus!“

Goylov prútik vyletel z jeho ruky a zmizol medzi objektmi vedľa neho. Goyle po ňom hlúpo skočil a pokúšal sa ho znovu získať. Malfoy uskočil pred Hermioniným druhým omračujúcim zaklínadlom a Ron, ktorý sa zrazu objavil na konci uličky, vypálil spútavacie zaklínadlo na Crabba, ktoré len tesne minulo cieľ.

Crabbe sa otočil a opäť zakričal, „Avada kedavra!“ Ron zmizol z dohľadu, aby sa vyhol lúču zeleného svetla. Malfoy, stále ešte bez prútika, sa skrýval za trojnohou skriňou, keď k nim Hermiona zamierila a zasiahla Goyla omračujúcim zaklínadlom.

„Niekde tu je!“ zakričal na ňu Harry a ukázal smerom na hromadu vecí, na ktorú spadol starý diadém. „Pozri sa po ňom, ja zatiaľ pomôžem R...“

„HARRY!“ zajačala.

Hlasne sa rozliehajúci hluk ho na poslednú chvíľu varoval. Otočil sa s uvidel Rona i Crabba, ako utekajú zo všetkých síl smerom k nim.

„Máš to rád prepečené, ty špina?“ zaburácal Crabbe za behu.

Zdalo sa ale, že ani on nemá kontrolu nad tým, čo urobil. Abnormálne veľké plamene ich prenasledovali a cestou zapaľovali hromady, ku ktorým sa priblížili.

Aguamenti!“ vykríkol Harry, ale prúd vody, ktorý sa valil z jeho prútika, sa okamžite vyparoval vo vzduchu.

„UTEKAJ!“

Malfoy chytil omráčeného Goyla a ťahal ho za sebou. Crabbe ich všetkých predbehol a tváril sa veľmi vydesene. Harry, Ron a Hermiona bežali za ním a oheň ich ďalej prenasledoval. Nebol to normálny oheň: Crabbe použil zaklínadlo, o ktorom Harry nikdy nepočul.

Keď zabočili za roh, plamene ich sledovali ďalej. Pokiaľ boli na žive, chceli ich zabiť. Teraz oheň menil tvar, sformoval sa do obrovského množstva ohnivých netvorov: horiaci pavúci, chiméry a draky rástli a mizli a pamiatky predchádzajúcich storočí, ktoré plamene živili, vyletovali do vzduchu do ich otvorených úst, vyhadzované ich končatinami plnými pazúrov, kým ich toto peklo nepohltilo.

Malfoy, Crabbe a Goyle zmizli z dohľadu: Harry, Ron a Hermiona stuhli, okolo nich krúžili ohnivé príšery, neustále sa približovali, šľahali okolo svojimi pazúrmi, rohami a chvostami a obklopovala ich nesmierna páľava.

„Čo budeme robiť?“ prekrikovala Hermiona ohlušujúce burácanie ohňa. „Čo budeme robiť?“

„Tu!“

Harry schmatol pár metiel z najbližšej hromady haraburdia a hodil jedno Ronovi, ktorý si za seba posadil Hermionu. Harry okamžite prehodil nohu cez druhú metlu a kopnutím sa odrazil od podlahy.

Všetci sa vzniesli do vzduchu a iba o kúsok minuli zobák ohnivého dravca, ktorý sa po nich zahnal čeľusťou. Zaplavoval ich dym a páľava: vyčarovaný oheň pod nimi pohlcoval majetok generácií študentov, výsledky tisíc zakázaných pokusov a tajomstvá mnohých duší, ktoré v miestnosti našli útočisko. Harry nenašiel ani stopu po Malfoyovi, Crabbovi a Goylovi. Zniesol sa k pustošivým príšerám z plameňov, ako najviac sa odvážil, ale videl iba oheň. Aký hrozný spôsob umierania... toto nikdy nechcel...

„Harry, vypadnime odtiaľto, vypadnime odtiaľto!“ zakričal Ron, aj napriek tomu, že bolo nemožné nájsť cez čierny dym dvere. A potom Harry začul tenký, žalostný ľudský hlas, ktorý prichádzal zo strašnej búrky ničivých plameňov.

„Je to – príliš – nebezpečné!“ zajačal Ron, ale Harry krúžil vo vzduchu.

Jeho okuliare mu poskytovali akú-takú ochranu pred dymom, prehľadával búrku plameňov pod ním, či náhodou neuvidí náznak života, končatinu alebo tvár, ktorá by doposiaľ nebola spálená ako drevo...

A potom ich uvidel: Malfoy rukami zakrýval Goyla, ktorý upadol do bezvedomia. Sedeli na krehkej veži zo spálených stolov a Harry sa spustil strmhlav dolu. Malfoy ho videl prilietať a zdvihol jednu pažu, ale aj keď ju Harry chytil, vedel, že to nebude dobré: Goyle bol príliš ťažký a Malfoyova spotená ruka mu okamžite vykĺzla –

„POKIAĽ KVôLI NIM ZOMRIEME, TAK ŤA ZABIJEM, HARRY!“ zareval Ronov hlas a ako sa k nim znášala obrovská ohnivá chiméra, on a Hermiona vytiahli Goyla na svoju metlu a vzniesli sa nahor, keď sa Malfoy škriabal na Harryho metlu.

„Dvere, dostaň sa ku dverám, ku dverám!“ zajačal Malfoy Harrymu do ucha, Harry zrýchlil a sledoval Rona, Hermionu a Goyla cez vzdúvajúci sa čierny dym. Skoro nemohol dýchať – okolo nich bolo posledných pár predmetov, zatiaľ nespálených ničivými plameňmi, ktoré vyniesli do vzduchu ohnivé príšery ako na oslavu víťazstva. Videl poháre, štíty, iskriaci náhrdelník a starú, bezfarebnú čelenku –

„Čo to robíš, čo to robíš? Dvere sú tamto!“ jačal Malfoy, ale to už Harry ostro zatočil a ponoril sa do plameňov. Diadém sa pomaly vznášal, otáčal a žiaril a smeroval do hrtanu šklebiaceho sa hada. A potom ho lapil, chytil do svojej ruky –

Harry znovu prudko zatočil, ako sa po ňom had zahnal, vzniesol sa do výšky a namieril si to k miestu, kde (ako sa modlil) boli dvere otvorené: Ron, Hermiona a Goyle zmizli a Malfoy sa Harryho držal tak pevne, až to bolelo. Potom cez dym Harry uvidel obdĺžnikovú škvrnu, ku ktorej viedol svoju metlu a za moment jeho pľúca vdýchli čistý vzduch a oni narazili do steny chodby oproti miestnosti.

Malfoy spadol z metly a ležal tvárou k zemi, prudko oddychoval, kašlal a dávil. Harry sa prevalil a posadil sa: dvere núdzovej miestnosti zmizli a Ron a Hermiona dychčali vedľa Goyla, ktorý bol stále v bezvedomí.

„C – Crabbe,“ vypotil zo seba Malfoy. „C – Crabbe...“

„Je mŕtvy,“ povedal Ron kruto.

Okrem kašlania a dychčania bolo všade ticho. Potom hradom otriaslo nespočetné množstvo výbuchov a okolo nich sa prehnala skupina priehľadných postáv na koňoch a ich hlavy, ktoré mali v podpazuší, krvilačne jačali. Keď sa Hon Bezhlavých prehnal, Harry sa postavil a rozhliadol okolo: vôkol neho sa stále odohrávala bitka. Počul viac výkrikov, než iba tie od vzďaľujúcich sa duchov. Prešla ním vlna paniky.

„Kde je Ginny?“ opýtal sa ostro.

„Bola tu. Mala sa potom vrátiť do núdzovej miestnosti.“

„Sakra, ty si myslíš, že po tom strašnom ohni bude ešte fungovať?“ povedal Rona a tiež vstal, škrabal sa na hrudi a pozeral napravo naľavo.

„Nemali by sme sa rozdeliť a hľadať -?“

„Nie,“ zareagovala Hermiona a tiež sa postavila. Malfoy a Goyle sa ešte stále zúfalo váľali po podlahe, ani jeden z nich nemal prútik. „Zostaneme pri sebe. Asi by sme mali ísť – Harry, čo to máš v ruke?“

„Čože? Aha, toto –“

Vytiahol diadém a zdvihol ho vyššie. Bol ešte teplý, očernetý od sadzí, ale pri bližšom pohľade bol na ňom stále rozpoznateľný nápis: Dôvtip je nad všetky bohatstvá ľudí.

Z diadému vytekala hustá tmavá hmota podobná krvi. Diadém sa náhle začal divoko triasť, potom sa rozlomil Harrymu v rukách a keď sa tak stalo, Harry začul slabučký vzdialený výkrik bolesti, ktorý sa neozýval z pozemku ani z hradu, ale z veci, ktorá sa mu práve rozpadla medzi prstami.

„To musel byť Diabolský oheň!“ zamumlala Hermiona a pozerala na úlomky diadému.

„Prosím?“

Diabolský oheň – jedovatý oheň – je jedna z prísad, ktoré ničia horcruxy, ale ja by som sa nikdy, nikdy v živote neopovážila ho použiť, je príliš nebezpečný. Ako Crabbe vedel, ako ho –?“

„Musel sa to naučiť od Carrowov,“ povedal Harry chmúrne.

„Škoda, že nedával pozor, keď sa spomínalo, ako ho zastaviť,“ poznamenal Ron, ktorého vlasy boli spálené rovnako ako Hermionine a jeho tvár bola očernetá. „Keby sa nás všetkých nesnažil zabiť, celkom by ma mrzelo, že je mŕtvy.“

„Ale uvedomuješ si to vôbec?“ zašepkala Hermiona. „To znamená, že stačí, keď nájdeme hada –“

Nedokončila vetu, pretože chodbu naplnilo jačanie, výkriky a nezameniteľné zvuky zápasu. Harry sa rozhliadol a srdce mu takmer zlyhalo: Smrťožrúti prenikli do Rokfortu. Fred a Percy práve cúvali a každý z nich bojoval s maskovaným mužom.

Harry, Ron a Hermiona im bežali na pomoc. Prúdy svetla lietali všetkými smermi a muž, ktorý bojoval s Percym, rýchlo cúval. Maska mu zletela z hlavy a oni uvideli vysoké čelo a pruh vlasov –

„Dobrý deň, pán minister!“ kričal Percy a poslal zaklínadlo priamo na Thicknessa, ktorý pustil prútik, roztrhol si časť habitu a vyzeral veľmi skľúčene. „Už som sa vám zmienil, že dávam výpoveď?“

„Ty snáď vtipkuješ, Percy!“ zareval Fred, keď sa Smrťožrút, s ktorým bojoval, zosunul pod tiažou troch rôznych omračovacích zaklínadiel. Thicknesse spadol na podlahu, okolo neho zaznelo niekoľko výbuchov a on sa akoby premieňal na určitý druh morského ježka. Fred sa veselo pozrel na Percyho.

„Ty si naozaj vtipkoval, Percy... myslím, že od teba som nepočul vtip asi –“

Vzduch vybuchol. Všetci sa zoskupili dohromady, Harry, Ron, Hermiona, Fred a Percy, dvaja Smrťožrúti, jeden omráčený, druhý premenený a na zlomok sekundy, kedy nebezpečie takmer pominulo, bol svet roztrhnutý na dve polovice. Harry letel vzduchom a jediné, čo mohol robiť, bolo pevne sa držať tenkého kúsku dreva, jeho jedinej zbrane a zakryť si hlavu rukami. Počul výkriky svojich druhov a bez nádeje, aby zistil, čo sa s nimi stalo –

Potom spadol späť na zem. Bol napol pochovaný v troskách chodby, ktorá bola napadnutá. Z jednej strany ho ovial studený vzduch a on pochopil, že hrad bol sčasti vyhodený do vzduchu. Na tvári pocítil lepkavú tekutinu a vedel, že krváca. Potom počul strašný výkrik, ktorý mu prevrátil vnútornosti naruby a ktorý vyjadroval muky, ktoré nemohlo spôsobiť žiadne zaklínadlo ani plamene. Postavil sa, mierne sa zakolísal a bol vydesený, ako tento deň ešte nebol. Alebo možno, ako nebol vydesený ešte nikdy vo svojom živote...

Hermiona sa predierala troskami, medzi ktorými boli traja červenovlasí muži presne tam, kde stena vybuchla. Harry chytil Hermionu za ruku a spolu sa predierali cez kameň a drevo.

„NIE – NIE – NIE!“ kričal niekto. „NIE! Fred! NIE!“

Percy triasol svojím bratom, Ron kľačal vedľa nich, Fredove oči pozerali do prázdna a v jeho tvári zostal posledný úsmev, ktorý sa na ňom objavil.


 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

do pekla

(nika, 4. 11. 2007 17:15)

prečo prave fred ved on bol vždy taky zabavny

vy ste dobry

(Kaiserine, 4. 11. 2007 15:11)

tha sak jasne ze musi dakto umret a jasne ze ked nezomre Harry Ron ani Hermiona....tha zomre Fred a Podla mna aj Lupin.....

vy ste dobry

(Kaiserine, 4. 11. 2007 15:11)

tha sak jasne ze musi dakto umret a jasne ze ked nezomre Harry Ron ani Hermiona....tha zomre Fred a Podla mna aj Lupin.....

figu

(afftf, 2. 11. 2007 17:07)

ON JE MRTVY A CO nech zomre Malfoy

figu

(afftf, 2. 11. 2007 17:07)

ON JE MRTVY A CO nech zomre Malfoy

...

(flela, 2. 11. 2007 15:46)

chudacik fredusko...

fyu

(tyf, 8. 10. 2007 17:41)

Voldy nakoniec zomrie

RE:co?

(hurv, 23. 9. 2007 16:57)

ee on sa iba robi :D

niee!!!

(Lucinka, 19. 9. 2007 16:28)

Fasa, peco prave fred??saq george uz mal dieru v hlava, mal zomriet racej on!!!ta JKR ma už riadne stve!!!zvrhnime ju, ludia!!:(((

!!!!!!!!!!!

(terka, 17. 9. 2007 16:34)

chudacik!

fred neumieraj!

(smutnak, 11. 9. 2007 19:27)

sak toto neni doslovni preklad mozno iba odpadol

fred

(tere, 3. 9. 2007 16:38)

sak to neni fer.nemoze zomriet.ronov brat.budem plakat

fred

(tere, 3. 9. 2007 16:38)

sak to neni fer.nemoze zomriet.ronov brat.budem plakat

......

(Sally, 1. 9. 2007 13:54)

Och och...Fred, moja oblubena postava!!!!!!!Najprv Hedviga, potom Dobby, teraz Fred!!moje naj postavy mi zabija!!

fasaa :(...

(ona, 29. 8. 2007 23:14)

preco ich tam musi zabijat :(

niieeeeeeee

(paja, 29. 8. 2007 12:18)

ach fred nieeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeee

....

(samo, 28. 8. 2007 16:23)

to mohol zomret radsej george on bol uz nacaty

nieeeeee

(sisa, 21. 8. 2007 20:20)

preco fred????????nieeeeeee

:((

(sisqa, 20. 8. 2007 17:03)

to nieje fer :((((((((((((((((((((((((((((((((((

co?

(jaaaaaa, 18. 8. 2007 14:20)

top fred skutocne zomrel??? nieee:(((