Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


21. kapitola - Príbeh troch bratov

5. 8. 2007

21. kapitola - Príbeh troch bratov

Harry sa otočil a pozrel sa na Rona a Hermionu. Vyzeralo to, že žiadny z nich Xenophiliovi neporozumel.

„Relikvie Smrti?“

„Áno,“ povedal Xenophilius.

„Vy ste o nich nepočuli? Vlastne by som nemal byť prekvapený. Verí tomu len naozaj veľmi málo čarodejníkov. Spomeňte si na toho mladíka z vašej svadby,“ prikývol k Ronovi, „ktorý ma napadol len preto, že som si len tak zo žartu urobil symbol, ktorý je známy z temnej mágie! Taká neznalosť. Na relikviách nie je nič temného – teda, aspoň nie v tom najhlbšom zmysle. Používajú sa jednoducho k tomu, aby dodali majiteľom moc, ktorá im nejako pomôže.“

Hodil si pár kociek cukru do extraktu z lichokoreňa a odpil z neho.

„Ospravedlňujem sa,“ povedal Harry, „ešte tomu vážne veľmi nerozumiem.“

Aby zachoval zdvorilosť, doprial si tiež jeden dúšok z pohára, ale okamžite stuhol – extrakt bol taký odporný, ako keby pil nejakého rozomletého strašiaka dochuteného fazuľkami každej chuti.

„Som rád, že hľadáte Relikvie Smrti,“ Xenophilius zamľaskal perami a zjavne tak oceňoval extrakt z koreňa lichokoreňa.

„Ale čo to tie Relikvie smrti vôbec sú?“ opýtala sa Hermiona.

„Predpokladám, že poznáte Príbeh troch bratov…“

„Nie,“ odvetil Harry, ale Ron spolu s Hermionou vyhŕkli „Áno!“

Xenophilius vážne pokýval hlavou.

„Tak teda… pán Potter, celý príbeh troch bratov začína… moment, niekde tu mám kópiu…“

Začal sa rozhliadať po miestnosti, po hromadách pergamenov i po knihách, ale Hermiona ho zadržala.

„Počkajte, pán Lovegood, ja tu mám tiež jeden výtlačok,“ prehlásila a vytiahla zo svojej malej obrúbenej tašky Príbehy Barda Beedla.

„Originál?“ spýtal sa dosť ostro Xenophilius a keď mu prikývla, povedal jej: „Tak fajn, prečítajte ju nahlas. Je to jeden z najlepších spôsobov, ako niečomu porozumieť.“

„Ech… no dobre,“ odpovedala nervózne Hermiona.

Otvorila knižku a Harry si všimol symbol, ktorý sa presunul na vŕšok stránky. Hermiona si odkašlala a začala čítať.

„Žili raz traja bratia, ktorí za súmraku cestovali po jednej ceste plnej zákrut -“

„Mamka nám vždy hovorila, že to bolo o polnoci,“ prehlásil Ron a pretiahol si ruky nad hlavou.

Hermiona po ňom strelila namosúrený pohľad.

„Prepáčte mi, ale myslel som, že pokiaľ by bola polnoc, bolo by to strašidelnejšie,“ povedal Ron.

„No jasne, my vážne potrebujeme mať ešte väčšiu obavu o naše životy,“ vyhŕkol Harry, než sa stihol zaraziť.

Nezdalo sa, že by Xenophilius dával pozor, len pozeral na oblohu z okna von.

„Pokračuj, Hermiona.“

„Raz prišli bratia k rieke, ktorá však bola príliš hlboká, aby sa dala prebrodiť a tiež veľmi dravá, aby sa dala preplávať. Nech je tak alebo onak, bratia ovládali magické umenie, a tak zamávali jednoducho svojimi prútikmi a vykúzlili cez zradnú vodu most. Boli asi v polovici cesty, keď im zablokovala cestu postava s kapucňou. A v tom k nim Smrť prehovorila -“

„Prepáčte,“ prehodil Harry, „ale prehovorila k nim Smrť?!“

„To je len rozprávka, Harry.“

„Aha, ospravedlňujem sa. Pokračuj.“

„…A v tom k nim Smrť prehovorila. Hnevala sa, že prišla o tri nové obete, pútnici sa väčšinou snažili rieku preplávať. Ale prefíkaná Smrť sa nevzdávala. Začala blahoželať bratom za to, že sa im kúzlo tak podarilo a vyhlásila, že keď sa jej tak rozumne vyhli, dá každému nejakú odmenu.

A tak najstarší brat, ktorý mal bojovnú povahu, žiadal prútik, ktorý by bol najsilnejší na svete: prútik musí vždy majiteľovi vyhrať súboj, veď je to prútik hodný kúzelníka, ktorý vyhral nad Smrťou!

A tak Smrť prešla ku brehu rieky, vytvarovala prútik z vetvičky, ktorá tam predtým visela a dala ho najstaršiemu bratovi.

Tak prišiel na rad druhý muž a pretože bol domýšľavý, rozhodol sa, že by chcel nad Smrťou vyhrať ešte raz, a preto požiadal o niečo, čo by odvrátilo smrť.

A tak Smrť zdvihla z hlbokej rieky kameň, ktorý dala druhému bratovi a povedala mu, že kameň má teraz silu, aby vrátil život niekomu mŕtvemu.

A potom sa Smrť spýtala, čo by si prial najmladší z bratov.

Najmladší z bratov bol najskromnejší a tiež najmúdrejší a Smrti neveril. A tak požiadal o niečo, čo by mu umožnilo prechádzať životom a s čím by sa mohol stať pred Smrťou neviditeľný.

A tak mu Smrť, hoci veľmi nerada, predala neviditeľný plášť.“

„On dostal od Smrti neviditeľný plášť?“ prerušil ju opäť Harry.

„No, tak sa mohol tajne priblížiť k ľuďom,“ povedal Ron. „Občas na nich, keď sa nudil, zamával rukami a zajačal, alebo… ups… prepáč, Hermiona.“

„Tak Smrť odstúpila nabok a nechala troch bratov, aby mohli pokračovať vo svojej ceste.

Rozprávali sa spolu o podivnom dobrodružstve, ktoré zažili a obdivovali dary, ktoré dostali od Smrti. A pretože mal každý z bratov svoj vlastný cieľ, rozhodli sa, že sa rozdelia.

Prvý brat bol na ceste viac ako týždeň a dorazil do vzdialenej dedinky, v ktorej vyhľadal kúzelníka, s ktorým mal kedysi spor a dali sa na súboj.
Samozrejme, pretože mal najsilnejší prútik na svete, súboj vyhral. Opustil svojho nepriateľa, ktorý teraz ležal na podlahe a vydal sa k hostincu, v ktorom sa začal vychvaľovať, aký že to má vlastne prútik, že ho dostal od samotnej Smrti a že ho robí nepremožiteľným.

Ešte tú noc sa iný čarodej doplazil k najstaršiemu bratovi, ktorý ležal na posteli omámený vínom, vzal mu jeho prútik a pre istotu podrezal najstaršiemu bratovi hrdlo. A tak si Smrť vzala prvého brata.

Medzitým druhý z bratov cestoval do domu, kde žil. Vytiahol kameň, ktorý mal takú moc, aby vzkriesil mŕtvych a trikrát ním otočil v ruke. K jeho nesmiernemu úžasu a potešeniu sa pred ním naraz objavila postava dievčiny, s ktorou sa chcel oženiť. Bohužiaľ zomrela predčasne. Teraz mu však pripadala smutná a chladná, akoby ho od nej delil nejaký neviditeľný závoj. A napriek tomu, že sa vrátila do sveta smrteľníkov, nepatrila doňho a trpela.

Nakoniec to druhý brat nevydržal a, hnaný šialenstvom a beznádejnou túžbou sa k nej pripojil a zabil sa. A tak Smrť dostala i druhého brata.

A aj napriek tomu, že ho nikde nemohla nájsť, hľadala Smrť tretieho brata veľa rokov.
Našla ho až vo chvíli, keď dosiahol naozaj vysoký vek a odložil svoj neviditeľný plášť, ktorý dal svojmu synovi. Uvítal sa s ňou ako starý priateľ a bol rád, že mu pomohla, aby opustil tento svet.“


Hermiona zavrela knihu.

Chvíľu po tom si Xenophilius uvedomil, že prestala čítať; odtrhol oči od okna a povedal: „Vidíte, tu to máte.“

„Ehm – čo?“ opýtala sa Hermiona zmätene.

„Čo? No, objavili sa tu Relikvie Smrti,“ odpovedal Xenophilius.

Zodvihol sa od svojho preplneného stola a šklbnutím vytiahol kus pergamenu, ktorý ležal medzi dvoma veľkými knihami.

„Starý prútik,“ poznamenal a prechádzal prstom po pergamene ďalej. „Životodarný kameň,“ poznamenal a zakrúžil okolo dvoch slov prstom. „A neviditeľný plášť,“ dokončil, pričom prstami dotiahol trojuholník, v ktorom predtým znázornil kruh.

Hermionu tento symbol zaujal.

„Dohromady dávajú,“ pokračoval, „Relikvie Smrti.“

„Ale v príbehu sa o žiadnych Relikviách Smrti nič nevraví,“ ozvala sa Hermiona.

„Pravdaže nie,“ odpovedal zaujato Xenophilius. „Je to len príbeh pre deti, ktorý ich má len pobaviť a nemá im poskytovať nijaké informácie. Zopár z nás, ktorí sa o to zaujímama, dokáže rozpoznať, že tento prastarý príbeh odkazuje vlastne na tri objekty, relikvie, ktoré, pokiaľ budú spojené, urobia z vlastníka pána Smrti.“

Na chvíľu zavládlo ticho a Xenophilius opäť pozrel do okna. Slnko už postúpilo nízko nad obzor.

„Luna by už mala mať bublinatku skoro hotovú,“ povedal potichu.

„Keď hovoríte ‚pán Smrti‘,“ozval sa Ron…

„Myslím tým, že dokáže ovládnuť Smrť,“ prehlásil Xenophilius a zamával rukami.
„Dobyvateľ. Premožiteľ, môžeš to nazvať v podstate akokoľvek si vyberieš."

„Ale… vy si naozaj… myslíte…“ začala Hermiona opatrne a Harry ju pozoroval, ako sa snažila vyvarovať skepticizmu v hlase, „…vy veríte, že tie veci – tie relikvie – naozaj existujú?“

Xenophilius nadvihol obočie.

„Ale samozrejme!“

„Ale,“ nedala sa Hermiona a Harry cítil, že sa prestáva ovládať, „pán Lovegood, ako tomu môžete veriť -“

„Luna mi o vás povedala takmer všetko, mladá dáma,“ povedal Xenophilius. „Viete síce myslieť logicky, ste inteligentná, ale ste dosť nedôverčivá. Obmedzujete sa. Uzavierate svoju myseľ.“

„Možno by si si mohla skúsiť požičať klobúk, Hermiona,“ povedal Ron a uprel zrak k vtipným pokrývkam hláv, ktoré tam viseli. Jeho hlas sa otriasal smiechom.

„Pán Lovegood,“ začala znovu Hermiona, „všetci vieme, že veci ako neviditeľný plášť existujú a niekde sa ukrývajú. Sú síce vzácne, ale existujú. Lenže -“

„Lenže? Lenže vám možno uniklo, že tretia relikvia je neviditeľný plášť, slečna Grangerová! Chcem povedať, že to nie je obyčajný cestovný plášť, opatrený zastieracím kúzlom, alebo nejakými inými podobnými kúzlami. Plášte bývajú utkané z chlpov Polovida, ktoré oného tvora síce z počiatku dokážu ukryť, ale s postupom času prestávajú pôsobiť. Hovoríme naozaj o plášti, ktorý dokáže svojho nositeľa úplne zneviditeľniť, vydrží večne a stále poskytuje utajenie, bez ohľadu na kúzla, ktoré naňho dopadajú. Koľko plášťov, ako je ten, ktorý popisujú, ste už niekedy videli, slečna Grangerová?“

Hermiona otvorila ústa, aby mu odpovedala, ale potom ich opäť zavrela a pozrela naňho zmätenejšie než kedykoľvek predtým.

Harry s Ronom sa na ňu ukradomky pozreli a Harry vedel, že všetci myslia na to isté. Plášť podobný tomu, ktorý Xenophilius práve popísal, je práve teraz s nimi v miestnosti.

„Presne,“ ozval sa Xenophilius, ako keby všetkých odzbrojil svojím premysleným argumentom. „Žiadny z vás takú vec nikdy nevidel. Pokiaľ ho niekto má, musí byť nesmierne bohatý, nemyslíte?“ Opäť vyhliadol z okna.

Obloha teraz dostávala slaboružovú farbu.

„No, dobre,“ povedala Hermiona celá nesvoja. „Povedzme, že plášť existoval… ale čo ten kameň, pán Lovegood? Ten, ktorý nazývate Životodarný kameň?“

„Čo je s ním?“

„No, ako môže byť skutočný?“

„Nemôžeme dokázať, že nie je,“ odvetil Xenophilius. Hermiona vyzerala pobúrená.

„Ale to je, prepáčte, to je naozaj smiešne! Nemôžeme dokázať, že neexistuje? To chcete povedať, že si mám zohnať všetky okrúhliaky na svete a začať ich skúmať? Myslím, to by ste potom mohli tvrdiť naozaj o všetkom, prečo neexistuje žiadny podklad, len vaša viera…“

„Áno, to by som mohol,“ povedal Xenophilius. „Som rád, že ste konečne pootvorili svoju myseľ.“

„Starý prútik,“ Harry rýchlo prehodil tému, než Hermiona stačila niečo namietnuť, „tiež si myslíte, že existuje?“

„No iste! V tomto prípade máme i dôkazy!“ povedal Xenophilius. „Starý prútik je relikviou najľahšie vystopovateľnou, pretože cestuje z ruky do ruky.“

„A kde teda je?“ opýtal sa Harry.

„Kde je? No, museli by sme zistiť, kto bol jeho predchádzajúci majiteľ,“ odvetil Xenophilius.

„Asi ste už počuli o spôsobe, ktorým k nemu Egbert Egregious prišiel, keď zabil Emerica Evila? Alebo o tom, ako Godelot zomrel vo svojej vlastnej pivnici rukou svojho syna, Herewarda, ktorý si od neho ten prútik jednoducho vzal? Či o tom, ako strašlivý Loxias vzal prútik Baraabasovi Dverillovi, ktorého zabil? Krvavá cesta starého prútika postupuje naprieč stránkami kúzelníckej histórie.“

Harry pozrel zbežne na Hermionu. Na Xenophiliusa sa síce mračila, ale neodporovala mu.

„Tak kde si teda myslíte, že sa práve teraz starý prútik nachádza?“ spýtal sa Ron.

„Áno, kto vie…“ odpovedal Xenophilius, pozerajúc z okna von. „Kto vie, kde sa skrýva starý prútik… Zmienka sa stráca u Acrusa a Livia. Kto nám môže povedať, ktorý z nich porazil Loxiasa a ktorý mu vzal prútik? A kto ich potom porazil? Nie, toto nám históriu nezodpovie.“ Odmlčal sa.

Hermiona sa opatrne spýtala: „Pán Lovegood, má Peverellova rodina niečo spoločné s Relikviami Smrti?“

Xenophilius sa zatváril prekvapene a Harrymu niečo šeplo v hlave, ale nemohol si uvedomiť, čo to bolo… Peverellovci… to meno už niekedy predtým počul.

„Vy ste na to prišli, mladá dáma!“ vykríkol Xenophilius, ktorý sa narovnal vo svojej stoličke a civel na Hermionu. „Myslím, že ste nám priniesli nové informácie pri našom pátraní po relikviách. Mnohí z nás veria, že Peverell má dokonca všetky - všetky relikvie!“

„Kto je Peverell?“ spýtal sa Ron.

„Meno bolo napísané na jednom znaku, na hrobe v Godricovej úžľabine,“ povedala Hermiona, ktorá pozorovala Xenophiliusa.

„Ignotus Peverell. Skvelé!“ povedal Xenophilius a vztýčil ukazovák „ten symbol na hrobe je nezvratným dôkazom o Relikviách Smrti!“

„Prečooo?“ pretiahol Ron.

„Prečo? Pretože traja bratia z príbehu sa v skutočnosti volali Anticoch, Cadmus a – Ignotus! To oni boli prvými majiteľmi relikvií!“

Letmo pozrel do okna, vyskočil na nohy a zamieril k točitým schodom.
„Počkajte chvíľku, idem sa pozrieť, ako to vyzerá s večerou,“ povedal, keď schádzal dole po schodoch. „Každý chce vždy ochutnať náš recept – polievku so sladkovodnou bublinatkou.“

„Zrejme pôjde o ukážku z oddelenia liečivých jedov u sv. Munga,“ vyhŕkol Ron.

Harry počkal, kým počul, ako Xenophilius vkročil do kuchyne a potom prehovoril.

„Čo si o tom myslíš?“ spýtal sa Hermiony.

„Panebože, Harry,“ odpovedala unavene, „to bola len hromada nezmyslov. To ten znak určite neznamená. To je len nejaká podivuhodná náhoda. Proste len strata času.“

„Dúfam, že si uvedomujete, že toto je muž, ktorý nám priniesol ukázať domnelého Krčorohého chrapogota,“ ozval sa Ron.

„Vy ste tomu rozprávaniu o bratoch neverili?“

„Harry, toto je len jedna z tých rozprávok, ktorá slúži k tomu, aby deti poučila, nie? Hovorí im, aby si nekoledovali o ťažkosti, zbytočne nebojovali a nepokúšali sa zmeniť svoj životný osud. Jednoducho aby boli pri zemi a starali sa o seba, potom bude všetko v poriadku."

„Nechcete sa o tom porozprávať?“ ozval sa Ron.

„Možno nám to pomôže odhaliť, prečo staré prútiky často spôsobujú nešťastia.“

„O čom to do čerta hovoríš?“

„Ide len o jednu z tých povier, nie? Ako že sa v máji narodené čarodejnice vydajú za muklov. Inak by ich postihlo tesne pred polnocou nového mesiaca nešťastie – ich prútiky prestanú fungovať. Určite ste o tom už tiež počuli. Mamka mi to vykladala dosť často.“

„Harryho i mňa vychovali muklovia,“ pripomenula mu Hermiona. „Nám rozprávali iné rozprávky.“

Hlboko si povzdychla, keď sa jej do nosa predrala ostrá vôňa chvejúca sa zospodu z kuchyne. Jediná dobrá vec, ktorú spôsobilo jej podráždenie zo Xenophiliusa, bola tá, že sa zrejme prestala hnevať na Rona.

„Ale bohužiaľ máš asi pravdu,“ povedala mu. „Je to len rozprávka. Príbeh o morálke a o daroch, ktoré by si každý, kto by mal možnosť, vybral. O -“
Akou náhodou na seba všetci traja nadviazali: Hermiona hovorila „- o plášti,“ Ron povedal „o prútiku,“ a Harry dokončil „a o kameni.“

Pozreli sa na seba, z polovice prekvapene a z polovice pobavene.

„Myslel som, že povieš ,o plášti‘,“ prehodil Ron smerom k Hermione, „ale zase, nepotrebuješ byť neviditeľná, keď máš prútik. Neporaziteľný prútik, Hermiona.“

„No, tak neviditeľný plášť už máme…“ ozval sa Harry, „…a, pokiaľ ste si nevšimli, dosť nám pomáha,“ dokončila Hermiona. „Zatiaľ čo prútik by priťahoval len samé problémy -“

„Len keby sme sa o ňom niekomu zverili,“ rozmýšľal Ron. „Iba blbec by zdvihol prútik nad hlavu a začal tancovať, mávať ním nad hlavou a vyspevovať mám neprekonateľnú túžbu s tebou ,zááápasiť, ak si dosť tvrdýýý´. Pokiaľ by sme držali jazyk za zubami -“

„Áno, ale ako môžeme držať jazyk za zubami?“ povedala Hermiona a skepticky si ho prezrela. „Viete, že jediný pravdivý odstavec bol, keď sa hovorilo o neobyčajne silných prútikoch, ktoré vydržia stovky rokov.“

„Oni fakt existujú?“ opýtal sa Harry.

Hermiona nasadila nahnevaný výraz, ktorý bol pre Harryho dôverne známy a Ron sa sám pre seba uškrnul.

„Osudy prútiku, známeho ako Smrtiaci prútik alebo Osudový prútik, boli spájané behom storočí s rôznymi menami; obvykle ich držal nejaký temný čarodejník, ktorý sa nimi vychvaľoval. Profesor Binns sa už o nich zmienil, ale – nie, všetko to sú len nezmysly. Prútik je len taký silný ako jeho majiteľ. A tak sa pár kúzelníkov začalo honosiť, že ich prútiky sú silnejšie než prútiky tých ostatných.“

„Ale ako vieš,“ povedal Harry, „že tie prútiky – ten Smrtiaci prútik a ten Osudový prútik - nie sú totožné a že prechádzajú jednoducho ďalšiemu a ďalšiemu majiteľovi?"

„No fakt, čo keď sa zo Starého prútika stal Smrtiaci prútik?“ povedal Ron. Harry sa zasmial – jeho divná príhoda, na ktorú si práve spomenul, mu pripadala vtipná.

Jeho prútik, ako si stále pripomínal, bol vyrobený z cezmínu, nebol vôbec starý, vyrobený Ollivanderom; nech sa onej noci udialo čokoľvek, Voldemort ho stále cez oblohu doprevádzal, tak ako by jeho prútik, keď sa rozpolil, mohol byť neporaziteľný?

„A… prečo by si si vzal kameň, Harry?“ opýtal sa ho Ron.

„No, možno, že by som potom mohol oživiť ľudí… ľudí ako… Sorius… Divooký… Dumbledore a… moji rodičia…“ Ron, ani Hermiona sa ani nepousmiali.

„Ale, podľa Barda Beedla by sa asi nechceli vrátiť…,“ povedal opäť Harry a premýšľal o príbehu, ktorý pred chvíľou počul. „Nemyslím si, že tam je viac príbehov o tomto kameni, že?“ spýtal sa Hermiony.

„Nie,“ odpovedala smutne.

„Nemyslím si, že by niekto okrem pána Lovegooda, veril tejto rozprávke. Beedle sám tú myšlienku prevzal od Kameňa mudrcov, ktorý ale dáva tú moc, že vás robí nesmrteľným a sám smrť neodvracia.“

Vôňa z kuchyne sa vinula stále silnejšie – voňalo to, ako keby si niekto pripálil spodky. Harry sa zaujímal, ako by mohol spraviť to, aby sa nemusel jedla dotknúť a pritom aby nezranil Xenopiliusove city.

„Ale čo plášť?“ prehodil Ron pomaly. „Neuvedomujete si, že má možno pravdu? Nikdy som sa nad tým ani nepozastavil, keď som použil Harryho plášť. Je naozaj dobrý. Nikdy som nepočul o podobnom, ktorý by mal rovnaké vlastnosti ako Harryho. Je to pravda… nikdy sme pod ním neboli spozorovaní -“

„Samozrejme, že nie, veď sme boli pod ním a boli sme neviditeľní, Ron!“

„Predtým ma to ešte nikdy nenapadlo, ale počul som o kúzlach, ktoré, keď plášte zostarnú, ich dokážu odhaliť, alebo ich dokáž pomocou kúzla pretrhnúť; Harryho plášť vlastnil jeho otec, takže nový úplne nebol, ale... je... je úplne dokonalý!“

„Áno, jasne, ale ten kameň, Ron…"

Začali sa dohadovať šeptom a Harry, ktorý sa začal potĺkať po miestnosti, ich počúval len z polovice.

Došiel až k točivému schodisku, pozrel neprítomne nahor do ďalšieho poschodia a zrazu sa zarazil. Zo stropu, z miestnosti o poschodie vyššie, naňho hľadela jeho vlastná tvár. Po prvom zazmätkovaní si uvedomil, že nejde o žiadne zrkadlo, ale o maľbu. Zvedavo začal stúpať po schodoch nahor.

„Harry, čo to robíš? Nemyslím si, že by si sa tu mal potĺkať, keď tu nikto nie je!“

Ale Harry bol už na ďalšom poschodí. Luna ozdobila strop svojej spálne piatimi skvele namaľovanými tvárami – Harrym, Ronom, Hermionou, Ginny a Nevillom. Neboli pohyblivé ako namaľované obrazy v Rokforte, ale aj napriek tomu sa v nich skrývalo nejaké kúzlo. Harry si pomyslel, že vyzerajú, ako keby dýchali.

Okolo tvárí boli obtočené zlaté reťaze, ktoré ich prepájali, ale po chvíli pozerania si Harry uvedomil, že to boli vlastne slová, tisíce rovnakých slov, písané zlatým atramentom: priatelia… priatelia… priatelia …

Harry k Lune náhle pocítil veľkú sympatiu. Rozhliadol sa po miestnosti. Vedľa jej postele bola zavesená veľká fotografia malej Luny a ženy, ktorá jej bola veľmi podobná. Obe sa objímali. Luna na obrázku bola oblečená tak, ako ju Harry v živote nevidel. Nádherná.

Fotka bola zaprášená. Harrymu to pripadalo zvláštne. Rozhliadol sa opäť okolo seba. Niečo nebolo v poriadku. Bledomodrý koberec bol taktiež pokrytý silným prachom, šatník mal pootvorené dvere a neboli v ňom žiadne šaty. Posteľ bola studená, nevyzerala vôbec príjemne, akoby v nej nikto nespal už niekoľko týždňov. A cez okno, za ktorým sa už rysovala červenkastá obloha, sa tiahla jedna veľká pavučina.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa Hermiona Harryho, keď zošiel dole po schodoch. Skôr, než mohol odpovedať, sa vyšplhal po schodoch z kuchyne Xenophilius a v rukách držal podnos s misami.

„Pán Lovegood,“ začal Harry, „kde je Luna?“
„Prepáčte?“
„Kde je Luna?“ Xenophilius sa zastavil na poslednom schode.

„Ja - ja som vám to už predsa vravel. Je dole na Botionskom moste a loví bublinatky.
„A prečo ste teda doniesli podnos prestretý len pre štyroch ľudí?“

Xenophilius sa pokúsil niečo povedať, ale žiadny zvuk z neho nevyšiel. Jediný zvuk, ktorý teraz počuli, bol zvuk tlačiarenského lisu a nepatrné trasenie sa podnosu, ako sa Xenophiliovi triasli ruky.

„Myslím si, že tu Luna nebola už niekoľko týždňov,“ povedal Harry, „jej šaty sú preč a posteľ vyzerala, akoby v nej už strašne dlho nespala. Kde je? A prečo stále niečo sledujete z okna?“

Xenophilius pustil podnos. Misky sa rozbili a Harry, Ron i Hermiona vytiahli prútiky. Xenophilius ustrnul, keď vkladal ruku do vrecka.
Naraz začal tlačiarenský lis tlačiť hromadu Sršňov, ktoré začali dopadať na podlahu a vkĺzavali sa pod obrus. Naraz lis utíchol. Hermiona sa zohla a zdvihla jeden z výtlačkov, pričom mala svoj prútik namierený na pána Lovegooda.

„Harry, pozri sa!“

Kráčal k nej tak rýchlo, ako mu len neporiadok na podlahe dovoľoval. Na prednej stránke Sršňa, ktorý držal v ruke, bol jeho vlastný obraz so slovami „Nepriateľ číslo jeden“ a pod ním bol nadpis, ktorý hovoril, že na hľadaného je vypísaná odmena.

„Sršeň z iného uhla, čo?“ opýtal sa Harry chladne, zatiaľ čo horúčkovito premýšľal. „Keď ste išli do záhrady, pán Lovegood… poslali ste sovu na ministerstvo?“

Xenophilius si navlhčil pery.

„Oni mi vzali moju Lunu,“ zašepkal. „Kvôli tomu, čo som napísal. Vzali mi Lunu a vôbec neviem, kam sa podela…č o s ňou spravili… Ale… sľúbili mi, že mi ju vydajú, keď im... keď im -“

„-keď im vydáte Harryho?“ dokončila zaňho Hermiona.

„Bez komentára,“ povedal okamžite Ron.
„Uhnite z cesty, odchádzame.“

Xenophilius vyzeral príšerne, akoby mal sto rokov a jeho pery sa zomkli do desivej priamky.

„Budú tu každú chvíľu. Musím zachrániť Lunu. Nesmiem ju stratiť. Nemôžeš odísť.“

Roztiahol ruky pred schodiskom, Harry zrazu dostal víziu. Víziu jeho matky, ktorá to samé urobila pred jeho postieľkou.

„Nechceme vás zraniť,“ povedal Harry. „Ustúpte, pán Lovegood.“
„HARRY!“ zajačala Hermiona.

Okolo okna preletela metla. Všetci traja sa po nej obzreli, ale Xenophilius vytiahol svoj prútik.

Harry si uvedomil svoju chybu práve včas; okamžite uhol z cesty a vystrčil z nebezpečia i Rona a Hermionu.

Xenophiliusovo omračujúce kúzlo preletelo miestnosťou a udrelo do protiľahlého rohu.
Došlo k obrovskému výbuchu. Po miestnosti sa ozvala obrovská rana. Smršť dreva, papieru a sutín lietala po miestnosti a doprevádzal ju nepreniknuteľný mrak bieleho ťažkého prachu.

Harry preletel vzduchom a potom sa rozpľasol na podlahe. Nevidel, ako naňho pršia trosky, dopadajúce mu na ruky a hlavu. Ale počul Hermionin výkrik, Ronov rev a plno kovových dunení.

Xenophiliusovi sila podlomila nohy, spadol späť dolu po točitom schodišti.
Harry bol z polovice ponorený v sutinách a pokúsil sa z nich vymaniť. Sotva cez prach dýchal alebo videl.

Spadla polovica stropu a Harry videl cez dieru v strope Lunin luster. Busta Brunhildy Bystrohlavovej ležala na boku len s jednou polovicou tváre v hromade roztrhaného papiera, ktorý tiež poletoval vzduchom.

Taktiež veľká časť tlačiarenského lisu ležala prevrátená a blokovala tak cestu ku schodisku do kuchyne. Blízko neho sa pohla ďalšia biela postava – Hermiona bola pokrytá vrstvou prachu a vyzerala ako socha a práve si pritisla prst ku perám. Dole niekto rozrazil dvere.

„Nehovoril som ti, že sa netreba nikam ponáhľať, Travers?“ ozval sa drsný hlas.
„Nehovoril som ti snáď, že tento naničhodník pripravuje nejakú ďalšiu rebéliu?“

Ozvala sa rana a Xenophilius bolestivo vykríkol.

„Ho... ho... hore... Potter!“

„Ja som vám povedal už minulý týždeň, Lovegood, nešli sme sem pre nič iné, než pre stopercentné informácie. Pamätáte si na minulý týždeň? Chceli ste vymeniť vašu dcéru za nejakú hlúpu čelenku… A týždeň pred tím…“ ozvala sa opäť rana a zakvílenie, „…vážne si myslíte, že by sme vám ju vrátili za nejaký dôkaz, že existuje nejaký Krčo -“ zaznela ďalšia rana, „- rohý -“ opakovala sa ďalšia rana, „chrapogot?“

„Nie—nie—prosím vás!“ vzlykal Xenophilius. „Potter je tu, vážne!“

„A teraz ste si proste povedali, že nás zavoláte a vyhodíte nás do vzduchu!“ zareval Smrťožrút a začali sa ozývať salvy rán a škreky trpiaceho Xenophiliusa.

„Toto miesto vyzerá, že sa rozpadá, Selwyn,“ povedal druhý, chladný hlas, ktorý sa rozoznel ozvenou, mieriacou smerom nahor cez rozbité schodisko.

„Schody sú úplne zablokované. Neskúsime to vyčistiť? Možno sa tak dostaneme ďalej.“

„Aj inde to tu vyzerá ako smetisko,“ povedal čarodejník, ktorý bol oslovovaný ako Selwyn.

„Ešte nikdy vo svojom živote ste Pottera nevideli, čo? Bol to len nápad, ako nás sem nalákať a zabiť nás, čo? A to si do čerta myslíte, že takto dostanete to svoje dievčatko?“

„Prísahám… prísahám… Potter je hore!“

„Homenum revelio,“ ozval sa hlas na úpätí schodov.

Harry počul, ako Hermiona zalapala po dychu a mal divný pocit, ako by sa vynorilo niečo z jeho tela.

„Niekto tam hore je, Selwyn,“ povedal druhý muž ostro.

„Je to Potter, hovorím vám, že je to Potter!“ vzlykal Xenophilius. "Prosím… prosím… vráťte mi Lunu, vráťte mi ju…“

„Dostanete svoje dievčatko, Lovegood,“ povedal Selwyn, „len čo sem a prinesiete Harryho Pottera. Ale keď je to len spiknutie, podlý trik. Keď tam hore máte nejakých komplicov, ktorí na nás čakajú, aby nás prepadli, uvidíme, či pre vás ušetríme aspoň kúsok vašej dcéry, aby ste ju mohli pochovať.“

Xenophiliusa prepadli obavy a zúfalstvo. Všade bol neporiadok. Xenophilius sa pokúšal prejsť troskami na schodoch.

„Poďme,“ zašepkal Harry, „musíme odtiaľto zmiznúť.“

Uvedomil si, že Xenophilius robí na schodoch hluk a že nebude nápadné, keď sa teraz vyprostia zo sutín. Ron bol pod sutinami pochovaný najhlbšie. Hermiona s Harrym preliezli, ako len najtichšie mohli, cez všetky trosky až k miestu, kde ležal, pokúšajúc sa odtlačiť ťažký prádelník zo svojich nôh.

Zatiaľ čo sa búchanie a škrabanie, ktoré Xenophilius vydával blížilo bližšie a bližšie, Hermione sa podarilo vyslobodiť Rona pomocou nadnášajúceho kúzla.

„Fajn,“ vydýchla si Hermiona.

Rozbitý tlačiarenský lis blokujúci schody, sa začal otriasať. Xenophilius už stál len pár krokov od nich.

„Veríš mi, Harry?“ opýtala sa. Harry prikývol. „Dobre,“ zašepkala Hermiona, „tak mi teda podaj neviditeľný plášť. Ron, obleč si ho.“

„Ja? Ale… Harry -“
„Prosím, Ron! Harry, daj mi ruku, Ron, chyť ma za rameno.“

Harry sa jej chytil ľavou rukou. Ron zmizol pod plášťom. Tlačiarenský lis sa začal opäť triasť.

Xenophilius sa ho pokúšal zodvihnúť nadnášajúcim kúzlom.

Harry nechápal, na čo Hermiona čaká.

„Pevne sa držte,“ zašepkala. „Držte sa... každú chvíľku totiž…“

Xenophiliusova tvár, biela ako krieda, sa objavila za vrcholkom kredenca.

„Obliviate!“ zakričala Hermiona a prútikom najprv ukázala na Xenophiliusovu tvár a potom i na podlahu pod ním.

„Deprimo!“

Na podlahe, ktorú práve vyhodila do vzduchu, sa objavila diera. Všetci vyleteli do vzduchu. Harry stále zvieral jej ruku zo všetkých síl, zdola sa ozval výkrik; pozoroval dve postavy, ako utekajú pred hromadou padajúcich sutín a nábytku z prepadnutého stropu. Hermiona sa vo vzduchu skrútila a hlasný praskot z rozpadajúceho sa domu znel Harrymu v ušiach, ešte keď ho tiahla do temnoty.

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

to Harsisa:

(naťa, 19. 8. 2010 9:10)

vsak on ma lezat doma s okyckanicou nie?

relikvie smrti

(chriss, 17. 6. 2010 21:19)

harry ma 2 relikvie smrti v ohnivej strele je kanen a neviditelny plast chyba iba starodavny prutik

Supeeeeeeeeer

(Anička, 8. 3. 2010 13:39)

No bombaaaaaaa

Luna

(ajka, 20. 5. 2008 18:11)

dúfam, že Luna bude v pohode!!!

....

(cicinkA, 26. 1. 2008 22:48)

mno je tho peccka mno ale trosku tho bolo nudne mno cvo sa stalo lune tho by som nepovedala mno

uauu!!!!

(matej, 9. 1. 2008 18:43)

je to fakt super!!!!!

????

(Harsisa, 31. 12. 2007 17:28)

a to bolo naco dobre to s tym ronom? to akoze on tam nebol a aby nic neurobili jeho rodine, alebo co?

no co uz

(rihanna, 28. 12. 2007 19:48)

ale harry ma len jeden dar smrti a to je plast a ten prutik mal dumbledore a voldemort mu ho zobere z truhly

o daroch smrti

(ecelor, 28. 12. 2007 0:23)

súhlasím so zan22 - kniha je kniha, ale je tiez je pravda, ze netrpezlivosť je netrpezlivosť a tak to musím prečítať aj tu!

Podľa mňa má Harry už dva dary smrti (alebo relikvie, ja sa riadim už oficiálnym prekladom) - plášť a prútik (aj ked je už zlomený). No a ktorý prsteň by bol tým tretím, žeby ten, čo mr. V. použil ako horcrux.

Iste je to nejaký, s ktorým sme sa už stretli a na iný sa nepamätám.

Chudák Xenophilius, viem si predstaviť, čo musí prežívať. Na jednej strane vie ako má Luna rada Harryho a spol., na druhej strane ide o život jeho dcéry. Spomeňte si ako Azkaban učinkoval na Hagrida a ten je iný drsňák!!!

WOW

(maggie, 27. 12. 2007 22:03)

ide do tuheho konecne je to haluz

_____

(silolka, 23. 12. 2007 18:36)

akurat viem ze Xenophilusovi upravila pamät

to co bolo???

(nepoviem1, 3. 12. 2007 15:11)

nechapen akoze co ta hermiona chcela urobit????

JA NEVIIIIIIIIIIIIIIIM

(zan22, 15. 11. 2007 10:04)

ja si myslím že kniha je lepšia než čučať tu za počítačom mam veľmi rada Harryho Pottera ale ja si to radšej prečítam v celku a myslím si že väčšina ludí by nechcela vedieť ako to skončí lebo by prišli o napetie aké vytvára obratenie stranky aj ked nevie co ho caka a toto je to sice super a vedela by som to citat dnom i nocou no neda sa to proste to neni to co vytvara ta kniha

dfdfg

(dssd, 2. 11. 2007 21:10)

to potter ma teraz ten neviditelni "super" plast ci co????dost divne.........heh ale bola by haluz keby to bol potter mal ten plast

gggggggggggggghghghgh

(barby, 28. 10. 2007 13:08)

noo uz to je silneeee

___________

(terka, 14. 9. 2007 18:09)

hmm....chuda luna

...

(samo, 27. 8. 2007 20:15)

neee ved je to len rozpravka...:-)

pani

(paja, 27. 8. 2007 16:28)

tak teraz ... luna umrie ?

jhjhjhj

(hgfjhfgjhfgh, 16. 8. 2007 13:50)

sila