Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


20. kapitola - Xenophilius Lovegood

5. 8. 2007

20. kapitola - Xenophilius Lovegood

Harry nečakal, že by Hermionin hnev cez noc vyprchal, preto ho neprekvapilo, že s nimi komunikovala hlavne nevraživými pohľadmi. Ron na to reagoval tým, že sa v jej prítomnosti choval neprirodzene pochmúrne, na margo pokračujúcej ľútosti nad tým, čo urobil. V skutočnosti, keď boli všetci traja pohromade, sa Harry cítil ako jediná netrúchliaca osoba na pohrebe.

Viacmenej pri tých pár okamihoch, kedy bol Ron s Harrym sám (pri hľadaní vody a húb), sa Ron stával skutočne veselým.

„Niekto nám pomohol,“ stále opakoval, „niekto poslal tú laň, niekto je na našej strane, už sme zničili jeden horcrux, kamoš!“

Posilnení faktom, že zničili horcrux v medailóne, začali znovu preberať možnosť, kde by mohli byť ostatné horcruxy, aj keď vedeli, že to už preberali miliónkrát.
Harry sa cítil optimisticky viac ako kedykošvek predtým. Hermionina mrzutosť nemohla pokaziť jeho optimistického ducha: náhly prevrat šťastia, príchod záhadnej lane, znovunájdenie meča Richarda Chrabromila a okrem toho všetkého Ronov návrat, urobili Harryho tak šťastného, že pre neho bolo ťažké udržať si vážnu tvár.

Neskôr popoludní Harry a Ron opäť unikli z Hermioninej zlovestnej prítomnosti a pod zámienkou oberania už prázdneho kríka ostružín pokračovali vo výmene noviniek.
Harry sa konečne rozhodol povedať Ronovi všetko, čo sa udialo na jeho a Hermioniných cestách, a hneď po tom všetko, čo sa stalo v Godricovej úžľabine; Ron na oplátku rozprával Harrymu všetko, na čo prišiel behom týždňov, keď bol preč.

„…a ako si prišiel na to Tabu?“ spýtal sa Harry po tom, čo mu vyložil pokusy mnohých zúfalých kúzelníkov s muklovskou krvou vyhnúť sa ministerstvu.

„Tab... čo?“

„Musíte s Hermionou prestať hovoriť Veď-Vieš-Koho meno!“

„No jasné, vieš, to je len taký zlý zvyk,“ povedal Harry. „Ale nemáme žiadny problém mu hovoriť V-"

„Nie!“ zakričal Ron, čo spôsobilo, že Harry skočil do kríku a že sa Hermiona, ktorej nos bol ponorený do knižky, na nich pri vchode do stanu zamračila.

„Ospravedlňujem sa,“ povedal Ron, dostávajúc Harryho z kríku ostružín, „ale jeho meno bolo očarované, takto nachádzajú ľudí, Harry! Keď niekto povie jeho meno, zlomí to ochrany vyčarované nad jeho menom a to spôsobí nejaký druh magickej poruchy – takto nás našli tam na Tottenham Court Road!“

„Pretože sme povedali jeho meno?“

„Presne! Musíš uznať, dáva to zmysel. Jedine ľudia, ktorí stáli naozaj proti nemu ako Dumbledore, sa odvažovali to meno použiť. Teraz na neho uložili Tabu, takže môžu nájsť každého, kto to meno použije…“

„Ľahká a rýchla cesta, ako nájsť ostatných členov rádu! Skoro dostali Kingsleyho…“

„Robíš si srandu?“

„Fakt, kopa smrťožrútov ho obkľúčila, Bill hovoril, že si prebojoval cestu von. Teraz je na úteku ako my.“
Ron sa poškrabal koncom prútika na brade. „Nemyslíš, že to mohol byť Kingsley, kto poslal tú laň?“

„Jeho patronus má predsa tvar rysa, videli sme to na svadbe, pamätáš sa?“

„Och, jasne…“

Odsunuli sa ďalej pozdĺž kríka, preč od stanu a Hermiony.

„Harry… a čo keď to bol Dumbledore?“

„Dumbledore, čo?“

Ron vyzeral trochu rozpačito, ale potichu povedal, „Dumbledore… laň?“.
„Ja…,“ Ron sledoval Harryho kútikmi očí, „on mal ten pravý meč, nie?“

Harry sa Ronovi nesmial, chápal, na čo myslí. Tá myšlienka, že sa k nim dokázal pripojiť Dumbledore, že ich pozoruje a stráži, bola nepopísateľne utešujúca.

Pokrútil hlavou.

„Dumbledore je mŕtvy,“ povedal Harry. „Videl som to, videl som jeho telo. Je navždy preč. Okrem toho, jeho patronus mal tvar fénixa, nie lane.“

„Viacmenej, patronusovia môžu meniť tvary, nie?“ namietol Ron, „Tonksovej sa zmenil.“

„Áno, ale keby bol Dumbledore nažive, prečo by sa neukázal? Prečo by nám ten meč jednoducho nepodal?“

„Netuším,“ povedal Ron. „Z rovnaného dôvodu, ako ti ho nedal, keď bol nažive? Z rovnakého dôvodu, ako ti nechal tú starú zlatú strelu a Hermione knižku detských rozprávok?“

„Čo to je teda za dôvod?“ spýtal sa Harry, hľadajúc v Ronovej zúfalej tvári odpoveď.

„Neviem,“ priznal Ron. „Myslel som si, že nám to chcel urobiť ťažším, ale už si to nemyslím, už nie. Vedel, čo robil, keď mi dal zhasínadlo, nie? On…,“ Ronove uši sčervenali a predstieral, že ho hrozne zaujíma tráva, na ktorej stál, „musel vedieť, že od vás utečiem.“

„Nie,“ opravil ho Harry. „Musel vedieť, že sa budeš chcieť vrátiť.“

Ron vyzeral vďačne, ale stále mrzuto. Aby Harry zmenil tému, povedal: „Keď už hovoríme o Dumbledoreovi, počul si, čo o ňom napísala Rita Skeeterová?“

„Och, jasné,“ povedal Ron zrazu, „ľudia o tom veľa hovoria.“

„Keby sa veci mali inak, boli by to veľké novinky. Dumbledore ako Grindewaldov priateľ, ale teraz je to len k smiechu pre ľudí, ktorí nemali Dumbledorea radi, a niečo ako facka do tváre pre tých, čo si mysleli, že bol pomaly svätý. Viacmenej si nemyslím, že by to bol nejaký veľký problém. Bol naozaj mladý, keď…“

„Bol v našom veku,“ povedal Harry, rovnako ako to povedal Hermione a niečo v jeho tvári mu dalo jasne najavo, že sa o tom nemá ďalej hádať.

Veľký pavúk sedel uprostred zamrznutej pavučiny, ktorá visela na ostružinách. Harry na neho zamieril prútikom, ktorý mu Ron predchádzajúci večer dal.

Hermiona ho preskúmala a zistili, že je vyrobený z trnky.

„Engorgio!“

Pavúk sa trochu zatriasol. Harry to skúsil znova. Tentokrát pavúk mierne povyrástol.

„Prestaň,“ povedal Ron ostro, „ospravedlňujem sa, že som povedal, že bol Dumbledore mladý, okey?“

Harry zabudol, že sa Ron bojí pavúkov.

„Prepáč… Reducio!“

Pavúk sa nezmenšil. Harry sa pozrel na trnkový prútik. Zatiaľ každé menšie kúzlo, ktoré s ním vyčaroval, sa zdalo menej silné, ako keby ho vyčaroval s jeho prútikom s perom fénixa. Cítil, akoby mu nový prútik nepatril, ako keby mu niekto prišil ruku na koniec paže.

„Chce to len precvičovať,“ povedala Hermiona, ktorá k nim nehlučne prišla a úzkostlivo sledovali Harryho pokusy o zväčšenie a zmenšenie pavúka. „Je to len otázka dôvery, Harry.“

Harry vedel, že by si Hermiona priala, aby bolo všetko v poriadku. Stále cítila vinu za zlomenie jeho prútika.

Potlačil nutkanie jej odpovedať, aby si teda vzala trnkový prútik, zatiaľ čo on bude mať jej, ak si myslí, že je to len otázka dôvery.

Horlivý k tomu, aby boli všetci traja zase priatelia, súhlasil, ale keď sa Ron na Hermionu pokúsil usmiať, znovu zmizla v stane čítať knižku.

Keď sa všetci vrátili k stanu, už sa pomaly stmievalo, Harry si vzal prvú hliadku. Sedel pri vchode a snažil sa s trnkovým prútikom nechať lietať malé kamienky okolo, ale jeho zaklínadlá sa stále zdali neohrabané a menej silné ako predtým.

Hermiona si čítala ležiac na svojom lôžku, zatiaľ čo Ron, po mnohých nervóznych pohľadoch na Hermionu, vybral zo svojho ruksaku malý drevený tranzistor a pokúsil sa ho naladiť.

„Existuje jedna stanica,“ povedal Harrymu potichu, „ktorá hovorí veci tak ako sú. Všetky ostatné sú na strane Veď-Viete-Koho a počúvajú príkazy ministerstva, ale táto… chvíľu počkaj a sám budeš počuť, je to super. Jediný problém je, že nemôžu vysielať každú noc, musia stále meniť miesta pre prípad, že by na nich zaútočili. Tiež potrebuješ heslo, aby si to mohol naladiť… Problém je, že som to naposledy nestihol, keď ho hovorili…“

Prútik zľahka zabubnoval na vrch rádia a potichu mrmlal náhodné slová. Niekoľkokrát tajne pozrel na Hermionu, bál sa výbuchu hnevu, ale podľa pozornosti, ktorú mu venovala, to vyzeralo, akoby tu ani nebol.

Ďalších desať minút Ron ťukal na rádio a mrmlal, Hermiona otáčala stránky svojej knižky a Harry ďalej cvičil s prútikom z trnkového dreva.

Nakoniec Hermiona zliezla z pohovky. Ron náhle prestal ťukať prútikom.

„Ak ťa to rozčuľuje, nechám to!“ vyhŕkol nervózne.

Hermiona sa mu ani neuráčila odpovedať a otočila sa na Harryho.

„Mali by sme sa pozhovárať,“ povedala.

Pozrel sa na knižku, ktorú stále zvierala v ruke. Bol to Život a klamstvá Albusa Dumbledora.

„Čo?“ spýtal sa bojazlivo.

Napadlo ho, že tam je kapitol i o ňom, matne si spomínal, že Rita hovorila o jej vlastnej verzii Harryho vzťahu s Dumbledorom. Ale Hermionina odpoveď ho úplne vyviedla z miery.

„Chcem navštíviť Xenophiliusa Lovegooda.“

Pozeral na ňu.

„Čože?“

„Xenophilius Lovegood, Lunin otec. Chcem za ním ísť a porozprávať sa s ním.“

„Éee… prečo?“

Zhlboka sa nadýchla, ako by ju to malo vzpružiť a povedala: „Ide o to znamenie, znamenie v knižke Príbehy Barda Beedla. Pozri!“

Neveriacemu Harrymu strčila pod nos Život a klamstvá Albusa Dumbledora s fotografiou originálu listu, ktorý Dumbledore napísal Grindelwaldovi svojím tenkým, nakloneným rukopisom.
S nenávisťou pozeral na nezvratný dôkaz, že to tak Dumbledore naozaj napísal a že to nebol Ritin výmysel.

„Podpis,“ povedala Hermiona, „pozri sa na ten podpis!“

Poslúchol ju.
Chvíľu nemal ani potuchy, o čom to hovorí, keď sa ale naklonil bližšie a posvietil si prútikom, uvidel, že v slove Albus upravil Dumbledore písmeno A tak, že vyzeralo ako trojuholníková značka v nadpise Príbehov Barda Beedla.
Poslúchol ju.

„No… čo tam máte?“ spýtal sa Ron váhavo, ale Hermiona ho odbila jedným pohľadom a otočila sa späť k Harrymu.

„Ale stále sa objavuje, nie?“ povedala. „Viem, že Viktor tvrdil, že je to Grindelwaldov znak, ale určite bol na hrobe v Godricovej úžľabine. A tie letopočty na náhrobku boli staršie než Grindelwald. A teraz toto! Nemôžeme sa spýtať Dumbledora ani Grindelwalda čo to znamená – ani neviem, či je Grindelwald nažive – ale môžeme sa na to spýtať pána Lovegooda. Na svadbe mal ten symbol na sebe. Som si istá, že je to dôležité, Harry!“

Harry jej hneď neodpovedal. Pozeral do jej napätej, dychtivej tváre a potom von, do hustnúcej tmy, premýšľal.

Po dlhej odmlke povedal: „Hermiona, nepotrebujeme, aby sa opakovalo to, čo sa stalo v Godricovej úžľabine. Hovorili sme o tom, že tam pôjdeme a…“

„Narážame na to stále znovu a znovu, Harry! Dumbledore mi odkázal Príbehy Barda Beedla, tak ako si môže byť tak istý, že to nebolo preto, aby sme prišli tej značke na kĺb?“

„To je stále dokola,“ Harry bol už trochu naštvaný. „Snažíme sa uveriť tomu, že nám Dumbledore nechal tajné znamenia a vodítka…“

„No zhasínadlo bolo nakoniec dosť užitočné…“ pípol Ron. „Myslím, že Hermiona má pravdu, že by sme mali ísť za pánom Lovegoodom.“

Harry po ňom šľahol pohľadom. Bol si istý, že Ronove pritakanie Hermione má len málo čo robiť s túžbou objasniť význam tej runy.

„Nebude to ako v Godricovej úžľabine,“ dodal Ron. „Lovegood je na našej strane, Harry, Sršeň za tebou vždy stál a stále písal, že ti ľudia majú pomáhať.“

„Som si istá, že je to dôležité,“ povedala Hermiona vážne.

„Nemyslíte, že keby to tak bolo, že by mi o tom všetkom Dumbledore povedal pred svojou smrťou?“

„Možno… možno je to niečo, čo musíš zistiť sám,“ pokračovala neisto Hermiona, akoby sa chytala stebielka.

„Áno,“ kývol Ron, „to dáva zmysel.“

„To teda nedáva!“ odsekla Hermiona. „Ale aj tak si myslím, že by sme si mali s pánom Lovegoodom pohovoriť. Tento symbol spojuje Dumbledora, Grindelwalda a Godricovu úžľabinu. Harry, som si istá, že by sme tomu malí prísť na kĺb.“

„Myslím, že by sme o tom mali hlasovať,“ prehlásil Ron, „kto je pre zájsť za Lovegoodom?“ Jeho ruka vystrelila do vzduchu ešte skôr ako Hermionina. Pery sa jej podozrivo chveli, keď zdvíhala ruku.

„Si prehlasovaný, Harry, prepáč,“ poklepal mu Ron na chrbát.

„Fajn,“ odpovedal Harry, z časti prekvapený, z časti podráždený. „Ale až skončíme u Lovegooda, skúsime sa poobhliadnuť po ďalších horcruxoch, súhlasíte? Mimochodom, vie niekto z vás, kde Lovegood býva?“

„Áno, nie je to tak ďaleko od nás,“ povedal Ron. „Neviem presne, kde to je, ale mama s otcom vždy ukazovali smerom ku kopcom, keď o ňom hovorili. Nemalo by byť ťažké ho nájsť.“

Keď sa Hermiona vrátila na svoj spacák, Harry stíšil hlas.

„Súhlasil si len kvôli nej.“

„V láske a vojne je dovolené všetko,“ odpovedal mu Ron šťastne. „Tak i onak… hlavu hore, sú vianočné prázdniny, Luna bude doma.“

Z veterného úpätia kopca, kam sa premiestnili ďalší deň ráno, mali krásny výhľad na Vydrí svätý Dráb. Z tej výšky dedina vyzerala ako detská stavebnica, v šikmých lúčoch slnka, ktoré sa predieralo na zem medzerami v mrakoch.

Minútu alebo dve sa pozerali smerom k Brlohu, rukami si tienili oči, ale jediné, čo dokázali zahliadnuť, bol vysoký živý plot a ovocný sad, ktorý chránil pokrivený domček pred pohľadmi muklov.

„Je to divný pocit, byť tak blízko a nezastaviť sa na návštevu,“ povedal Ron.

„Robíš, akoby si ich ktovie ako dlho nevidel, veď si tam bol cez Vianoce,“ poznamenala chladne Hermiona.

„Ale ja som nebol v Brlohu!“ neveriaco sa rozosmial Ron. „Myslíš, že som sa sem vrátil a povedal im, kde som sa s vami potuloval, hej? Fred a George by si mysleli, že je to skvelé, no a Ginny, tá by to pochopila.“

„No ale kde si teda bol?“ spýtala sa Hermiona prekvapene.

„V novom dome Billa a Fleur, teda skôr chalupe. S Billom som vždy dobre vychádzal. No… nebol zrovna unesený, keď som mu rozprával, čo sme urobili, ale ďalej to neriešil. Vedel, že mi to bolo naozaj ľúto. Nikto iný z rodiny nevedel, že som tam bol. Bill povedal mamke, že k nim s Fleur na Vianoce neprídu, pretože ich chcú stráviť spolu osamote. No vieš, boli to prvé sviatky po ich svadbe. Nemyslím, že by to Fleur vadilo, keď uvážim, ako má rada Celestýnu Warbeckovú.“

Ron sa otočil späť k Brlohu. „Skúsme to tade,“ ukázal na vrch kopca.

Pochodovali niekoľko hodín, Harry na Hermionino naliehanie schovaný pod neviditeľným plášťom. Zhluk nízkych kopcov sa zdal neobývaný, až na jednu malú chalúpku, ktorá ale vyzerala opustene.

„Myslíš, že tu býva a že len odišiel na Vianoce niekam inam?“ spýtala sa Hermiona, nakukujúc cez okno do malej, útulnej kuchyne s muškátmi na parapetách.
Ron si odfrkol.

„Počúvajte, mám pocit, že zistíme, kto tu býva, keď sa sem pozriem cez Lovegoodových okno. Poďme skúsiť tú druhú skupinku kopcov.“

Tak sa premiestnili o pár míľ severnejšie.

„Aha!“ vykríkol Ron, zatiaľ čo im sneh bičoval vlasy i oblečenie. Ron ukazoval hore, smerom k vrcholu kopca, kde sa proti nebu týčil prapodivný dom – veľký čierny valec a pred ním visel priezračný mesiac.
„To bude Lunin dom! Kto iný by mohol bývať na takom mieste? Vyzerá to ako ohromný havran.“

„To nemá s vtákom nič spoločné,“ povedala Hermiona, zatiaľ čo sa mračila na čudnú stavbu.

„Ja som mal na mysli šachy,“ povedal Ron, „vy tomu hovoríte veža.“

Ron mal najdlhšie nohy, a tak sa dostal na vrchol kopca ako prvý. „Je to ich,“ povedal, „pozrite!“

Na rozbitých dverách boli prepichnuté tri ručne písané tabuľky.
Na prvej stálo: X. LOWEGOOD, EDITOR SRŠŇA,

na druhej: NAZBIERAJ SI SVOJE VLASTNÉ IMELO

a na tretej: DAJTE POZOR NA RIADENÉ BLUMY

Bránka pri otváraní zaškrípala. K predným dverám viedla kľukatá cesta zarastená všelijakými divnými rastlinami, medzi ktorými bol aj ker s oranžovými plodmi podobným reďkovkovým, ktoré Luna niekedy nosila ako náušnice.

Harry mal pocit, že tam zahliadol i škrtidub, a srcrklému pahýlu sa vyhol oblúkom. Ako stráže stáli pri vchode dve staré jablone, ktoré sa ohýbali vo vetre. Lístie z nich už opadalo, ale ešte mali na sebe veľa malých červených plodov a chumáče imela s bielymi guličkami. Malá sova s mierne plochou hlavou podobnou jastrabovi na nich žmúrila z jednej vetvy.

„Myslím, že by si si mal radšej dať dole neviditeľný plášť,“ povedala Hermiona, „tebe pán Lovegood pomôže, nám ťažko.“

Urobil, čo mu navrhla, a plášť jej podal, aby ho schovala vo svojej malej taštičke z korálikov. Potom trikrát zaklopal na masívne čierne dvere zaklincované železnými klincami. Klopadlo malo tvar orla.

Netrvalo ani desať sekúnd, keď sa dvere rozleteli a stál v nich Xenophilius Lovegood, bosý a v niečom, čo vyzeralo ako zašpinená nočná košeľa.

Jeho dlhé biele vlasy pripomínajúce cukrovú vatu boli strapaté a neučesané. V porovnaní s tým, čo teraz videli, vyzeral Xenophilius na Billovej a Fleurinej svadbe ako švihák.

„Čo… Čo to je? Kto ste?“ zvolal piskľavým, ufňukaným hlasom. Najskôr sa pozrel na Hermionu, potom na Rona a nakoniec na Harryho, ústa mal doširoka otvorené, celkom ako komické O.

„Dobrý deň, pán Lovegood,“ povedal Harry a podal mu ruku, „ja som Harry, Harry Potter.“

Xenophilius neprijal Harryho ponúknutú ruku, aj keď oko, ktoré mu práve šľahlo na nos, ostalo pohľadom priamo na jazve na jeho čele.

„Nevadilo by vám, keby sme išli dovnútra?“ spýtal sa Harry, „Chceme sa Vás na niečo spýtať.“

„Ja… nie som si istý, že je to vhodné,“ šepkal Xenophilius, prehltol a rýchlo sa rozhliadol po záhrade. „To ste ma teda prekvapili… obávam sa… naozaj nemyslím, že by som mal…“

„Nezdržíme sa dlho,“ pokračoval Harry, trochu sklamaný jeho nie práve vrelým privítaním.

„Tak teda dobre. Poďte rýchlo dovnútra. Rýchlo!“

Ešte ani nestáli za prahom, keď za nimi Xenophilius zabuchol dvere. Ocitli sa v najpodivnejšej kuchyni, akú kedy Harry videl.

Miestnosť bola dokonale kruhová, a tak si pripadal ako vnútri ohromnej studne. Všetko bolo prehnuté tak, aby to priliehalo ku stenám: sporák, drez i kredenc, všade boli namaľované vtáky, hmyz a kvety vyvedené v jasných farbách. Harry mal pocit, že spoznáva Lunin „rukopis“. Tak malý a uzavretý priestor potom pôsobil nejako preplnene.

Uprostred podlahy bolo kované točité schodisko na vyššie poschodia. Zhora sa ozývalo klepanie a búchanie, Harry uvažoval, čo to asi Luna robí.

„Radšej pôjdeme hore,“ povedal Xenophilius, ktorý vypadal dosť nesvoj. Sám išiel prvý.

Miestnosť nad nimi vyzerala ako kombinácia obývačky a pracovne a ako bolo na prvý pohľad zrejmé, bola viac preplnená ako kuchyňa.

Aj keď oveľa menšia a úplne guľatá, tak nejako pripomínala miestnosť najvyššej potreby, ktorá sa premenila na bludisko zostavené z po storočia schovávaných predmetov.

Boli tu stohy a stohy kníh a kusy papiera sa váľali na každej časti nábytku. Zo stropu viseli podrobne prevedené modely stvorení, ktoré Harry nespoznával, niektoré mávali krídlami, iné zase klepali čeľusťami.

Luna tu nebola. Tá vec, ktorá robila taký rámus, bola drevená konštrukcia pokrytá kúzelne sa otáčajúcimi ozubenými kolieskami. Vyzeralo to ako bizardný kríženec pracovného stola a kredenca, ale po chvíli Harry vďaka tomu, že sa zo stroja rinuli Sršne, pochopil, že je to postarší tlačiarenský lis.

„Prepáčte,“ povedal Xenophilius a prikročil k stroju.

Spod hromady kníh a najrôznejších papierov, ktoré sa váľali na podlahe, vytiahol obrus a prehodil ho cez lis, ktorého búchanie a škrípanie sa tým nejako zvláštne utlmilo. Potom sa otočil na Harryho.

„Prečo si sem prišiel?“

Predtým, ako stačil Harry prehovoriť, Hermiona prekvapene vykríkla: „Pán Lovegood, čo to je?“

Ukazovala na ohromný sivý špirálovitý rok, nie nepodobný rohu jednorožca, ktorý bol pripevnený na stene a trčal niekoľko stôp smerom do miestnosti.

„To je roh zmuchloroha smrkáča,“ odpovedal Xenophilius.

„Nie, to nie je!“ povedala Hermiona.

„Hermiona,“ zamrmlal Harry rozpačito, „teraz nie je chvíľa na to…“

„Ale Harry, to je roh jednorožca! To je nebezpečný predmet triedy B a je extrémne nebezpečné mať ho v dome!“

„Ako vieš, že je to roh jednorožca?“ spýtal sa Ron a ponáhľal sa od predmetu cez všetok neporiadok v miestnosti tak ďaleko, ako to len išlo.

„V knihe Kúzelné stvorenia a kde ich nájsť je popis! Pán Lovegood, musíte ho rýchlo dať preč. Vy neviete, že môže pri najmenšom dotyku vybuchnúť?“

„Zmuchloroh smrkáč,“ povedal Xenophilius rozhodne s tvrdohlavým výrazom v tvári, „je veľmi plaché kúzelné stvorenie a jeho roh…“

„Pán Lovegood, poznala som tie typické ryhy okolo koreňa. Toto je roh jednorožca a je nepredstaviteľne nebezpečný – neviem, kde ste ho získal, ale…“

„Kúpil som ho,“ povedal Xenophilius neústupne. „Pred dvomi týždňami od milého mladého čarodejníka, ktorý vedel o mojom záujme o zmuchloroha. Bol to vianočný darček pre moju Lunu."

„A teraz,“ obrátil sa na Harryho, „prečo presne ste sem prišiel, pán Potter?“

„Potrebujeme pomôcť,“ povedal Harry predtým, ako mohla Hermiona znovu začať.

„Aha,“ povedal Xenophilius, „pomoc, hmmm.“

Jeho oči sa znovu zadívali na Harryho jazvu. Vyzeral zhypnotizovane a vystrašene zároveň. „Áno. Vec sa má tak… no… pomáhať Harrymu Potterovi je… pomerne nebezpečné.“

„Nie ste náhodou ten, ktorý všetkým hovorí, že ich hlavnou povinnosťou je pomáhať Harrymu?“ povedal Ron. „V tom vašom časopise?“

Xenophilius sa zadíval za neho, na búchajúci a chrastiaci tlačiarenský lis prikrytý obrusom.

„No… áno, pozeral som sa na to tak, leč…“

„To platí pre všetkých ostatných, ale pre vás nie, že?“ povedal Ron.

Xenophilius neodpovedal. Prehltol a jeho oči prechádzali z jedného na druhého. Harrymu sa zdalo, že práve podstupuje bolestivý vnútorný zápas.

„Kde je Luna?“ spýtala sa Hermiona. „Schválne, čo si o tom bude myslieť ona.“

Xenophilius zadržal dych. Vyzeralo to, že sa snaží ukľudniť. Nakoniec roztraseným hlasom povedal: „Luna je dole pri potoku a loví Bublinatky. Určite… vás rada uvidí. Pôjdem a zavolám ju. A potom… do dobre teda… pomôžem vám.“

Zmizol po špirálovitom schodisku dole a počuli buchnutie predných dverí.

„Pokrytec jeden mizerný,“ povedal Ron. „Luna je desaťkrát lepšia ako on.“

„Asi sa bojí, čo by sa im stalo, keby Smrťožrúti prišli na to, že som tu bol,“ povedal Harry.

„Súhlasím s Ronom,“ povedala Hermiona. „Odporný starý pokrytec. Každému hovorí, ako by ti mali pomáhať a sám sa z toho snaží vykrútiť. A preboha, hlavne sa držte čo najďalej od toho rohu!“

Harry podišiel k oknu na druhej strane miestnosti. Uvidel potôčik, úzku trblietavú čiaru, ktorá ležala ďaleko pod nimi na úpätí kopca. Keď pozeral smerom k Brlohu, cez okno preletel vták. Brloh ale bol schovaný za ďalším kopcom a nebolo ho vidieť.
Ginny tam niekde bola. Boli si dnes bližšie, než kedy inokedy za posledných niekoľko mesiacov, ktoré ubehli od svadby Billa a Fleur, ale ona nemohla ani tušiť, že k nej teraz pozerá a myslí na ňu. Vedel, že je to tak lepšie. Každý, kto s ním prišiel do styku, bol v nebezpečenstve. Xenophiliusovo chovanie to len potvrdzovalo.

Otočil sa od okna a jeho pohľad upútal iný prazvláštny predmet stojaci na preplnenom zahnutom kredenci. Bola to socha krásnej, ale stroho vyzerajúcej čarodejnice, ktorá mala na hlave tú najčudnejšiu mysliteľnú pokrývku hlavy.

Dva predmety, ktoré pripomínali zlaté slúchadlá, trčali zo strán. Pár maličkých modrých trepotajúcich sa krídeliek pripevnených ku koženému ramienku poletovali okolo jej hlavy, zatiaľ čo k druhému ramienku omotaného okolo čela mala pripevnenú jednu z oranžových reďkoviek.

„Pozrite sa na toto,“ povedal Harry.

„Očarujúce,“ povedal Ron. „Prekvapuje ma, že to nemal na svadbe.“

Počuli, ako sa zavreli vchodové dvere, a o chvíľu neskôr Xenophilius vyšiel nahor po točitom schodisku späť do miestnosti, teraz už obutý do gumákov a niesol zmes rôznych hrnčekov a dymiacu kanvicu.

„Ach, všimli ste si môj vynález,“ povedal, podal Hermione tácku s čajovou súpravou a pridal sa k Harrymu, ktorý stál po strane skulptúry.

„Vymodelovaný, presne sediaci na hlave krásnej Brunhildy Bystrohlavovej, nesmiernosť rozumu je najväčším pokladom človeka!“

Zameral sa na slúchadlá.

„Toto sú vyvrhovacie ventily – zoberú všetky zdroje rušenie z okolia mysliteľa. A tu…“ ukazoval na maličké krídelká, „…to je parochňová vrtuľa – navodzuje zrýchlenú činnosť mysle. A konečne,“ ukázal na oranžovú reďkovku, „nastaviteľná kôstka, ktorá zvyšuje schopnosť prijímať neobvyklé veci.“

Xenophilius odkráčal späť k čajníku, ktorý Hermiona položila a starostlivo vyvážila na jednom z preplnených stolov.

„Môžem vám ponúknuť výluh z lichokoreňa?“ povedal Xenophilius. „Robíme ho sami.“
Keď začal rozlievať tmavofialový nápoj, ktorý vyzeral ako šťava z červenej repy, dodal: „Luna je dole pri moste, je veľmi prekvapená, že ste tu. Nebude tam dlho – už skoro nachytala dosť bublinatiek na polievku pre nás všetkých. Sadnite si a vezmite si.“

„A teraz,“ zložil kymácajúcu sa hromadu listov a papierov z kresla a posadil sa s nohami cez seba, „ako vám môžem pomôcť, pán Potter?“

„Tak,“ povedal Harry a pozrel sa na Hermionu, ktorá povzbudivo prikývla, „ide nám o ten symbol, ktorý ste mal zavesený na krku na svadbe Billa a Fleur, pán Lovegood. Premýšľali sme, čo to znamená.“

Xenophilius zdvihol obočie.

„Myslíte snáď znamenie Relikvií smrti?“

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Najlepšia kapitola z tejto strany

(Renáta, 7. 11. 2010 16:59)

Mám 2 ročnú dcérku Elianu lunu .... Každý den jej pri ranajkách, obede a na dobrú noc čítam harryho pottera a ked som jej teraz dočítala túto kapitolu chcela aby som jej ju prečítala znovu.Ani neviem prečo sa jej tak zapáčila ved som jej prečítala už všetky knihy.Ináč moja dcéra vyrastá na harrym potterrovi a jej prvé slovo bolo RON!

h p 8

(harry-fan, 19. 9. 2009 13:57)

super pribeh ......... :)
mohla by byt aj 8

a je to tu znova...

(aledaida, 11. 10. 2008 21:55)

podobne ako crazygirl tak aj ajka si neda pokoj a prezradza co sa stane!!!to nemozete ako ostatni pisat dojmy z tej kapitoly???kua ale ma seriete!!!!!!!

Lovengood

(ajka, 20. 5. 2008 17:50)

Lovengood je OK, ale on nebol zavolať Lunu...bol zavolť smrťožrútav pretože...

o Lovegoodovi

(ecelor, 27. 12. 2007 22:43)

Lovegood je super - divný ako vždy. Hádam nikto nečakal, že privíta Harryho ako vlastného syna a všetko mu vysvetlí.

Chvíľu som si aj myslel, či to nie je pasca a či nešiel zavolať smrťožrútov - neviem si predstaviť, že by Luna chytala nejaké potvory v potoku, ked má doma šéfa DA.

Konečne sa dozviem, čo sú to tie relikvie smrti a čo to má spoločné s mr. V a s horcruxami.

Je to napinave

(???, 9. 12. 2007 13:24)

To je haluz ! ten Lovegood je debil to je fakt

blb

(nepoviem1, 3. 12. 2007 14:26)

ten xenophilius je ale debil

looovegoods

(kika, 29. 11. 2007 17:48)

je to blazon a pokrytec ale Luna je v poho

haha

(KAKA, 29. 10. 2007 21:09)

Ta to neni znak Grindelwalda hahaha ten Lovegood je debil

.......................

(A l e x , 1. 10. 2007 14:01)

A sme tady

hmmm

(lama, 27. 9. 2007 14:57)

napínavé