Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


19. kapitola – Strieborná laň

4. 8. 2007

19. kapitola – Strieborná laň

Keď Hermiona o polnoci preberala stráž, snežilo. Harrymu sa snívali zmätené a znepokojivé sny: Nagini sa v nich plazila sem a tam, najprv cez obrovský zničený prsteň, potom cez vianočný veniec z ruží. Neraz sa v panike zobudil, presvedčený o tom, že vietor vanúci okolo stanu sú niečie kroky či hlasy.

Nakoniec v tme vstal a pripojil sa k Hermione, ktorá sa chúlila pri vchode do stanu a pri svetle prútika si čítala Dejiny mágie. Ešte stále husto snežilo, takže vďačne prijala jeho návrh, aby sa skoro zbalili a presunuli sa ďalej.

„Pôjdeme niekam, kde budeme viac chránení pred zimou,“ súhlasila. Celá sa chvela, keď si na pyžamo obliekala sveter. „Stále sa mi zdalo, že počujem vonku ľudí, raz alebo dvakrát som mala dokonca dojem, že som niekoho zbadala.“

Harry sa zarazil uprostred obliekania svetra a pozrel sa na tichý a nehybný špiónoskop ležiaci na stole.

„Som si istá, že sa mi to len zdalo,“ povedala Hermiona, ale vyzerala nervózne, „sneh sa v tme odráža, až nevieš, čo vlastne vidíš...ale možno, že by sme sa mali pre istotu premiestniť pod neviditeľným plášťom...? Len pre istotu.“

Za pol hodiny so zbaleným stanom, Harry s medailónom a Hermiona pevne zvierajúca zabalený batoh, sa premiestnili. Pohltilo ich obvyklé napätie. Harryho nohy sa odlúčili od zasneženej zeme a následne tvrdo narazili do niečoho, čo vyzeralo ako zmrznutá pôda pokrytá spadnutými listami.

„Kde sme?“ spýtal sa a skúmavo hľadel na neznáme strom okolo, zatiaľ čo Hermiona otvorila batoh a začala vyťahovať tyče od stanu.

„Deanov les,“ odpovedala, „bola som tu raz s našimi.“

Aj tu bol všade naokolo na stromoch sneh a bola veľká zima, ale aspoň tu boli chránení pred vetrom. Väčšinu dňa strávili v stane, tisli sa k teplu, ktoré vydávali jasno modré plamene. Hermiona už nemala žiadne problémy s ich vyčarovaním a mohli ich naberať lopatkou a prenášať v malej nádobe. Harry sa cítil, akoby sa spamätával z krátkej, ale ťažkej choroby, čo ešte umocňovala Hermionina starostlivosť. Popoludní na nich začali padať nové vločky, takže i na ich čerstvo upratanom prístrešku ležal čerství sneh.

Po dvoch nociach bez spánku, boli Harryho zmysly v pohotovosti. Ich útek z Godricovej úžľabiny bol naozaj len o vlások, takže Voldemort sa zdal byť bližšie ako inokedy a to ho desilo. Keď sa zotmelo, Harry odmietol Hermioninu ponuku, že prevezme stráž a poslal ju spať.

Harry si doniesol starý vankúš ku vchodu do stanu a posadil sa. Mal na sebe všetky svetre, aké mal, ale i napriek tomu sa stále triasol. Tma časom hustla, až bola takmer nepreniknuteľná. Chystal sa práve vytiahnuť Záškodnícku mapu a chvíľu sa dívať na pohybujúcu sa bodku – Ginny, ale spomenul si, že sú vianočné prázdniny, takže bude v Brlohu.

V porovnaní s obrovským lesom vyzeral i najmenší pohyb omnoho väčší, než v skutočnosti bol. Harrymu bolo jasné, že v ňom musí žiť množstvo tvorov, ale prial si, aby sa nehýbali a boli ticho, aby mohol rozoznať ich cupitanie a číhanie od zvukov, ktoré by mohli znamenať iné zlovestnejšie pohyby. Spomenul si na zvuk plášťa, kĺžuceho sa po spadnutom lístí starom mnoho rokov, a na chvíľku mal dojem, že ho znova počul, ale potom potriasol hlavou. Ich ochranné kúzla fungovali celé týždne, prečo by mali povoliť práve dnes? A aj tak sa nemohol zbaviť pocitu, že v ten večer bolo niečo inak.

Niekoľkokrát sa prudko narovnal a cítil bolesť za krkom, pretože zaspal v krivom uhle opretý o stenu stanu. Noc už bola taká temná, že sa pokojne mohol vznášať niekde v priestore medzi premiestnením. Práve vyťahoval svoj prútik, aby zistil, či ešte môže hýbať prstami, keď sa to stalo.

Priamo pred ním sa objavilo jasné strieborné svetlo a pohybovalo sa medzi stromami. Nech už to spôsobilo čokoľvek, nebolo to vôbec počuť. Akoby bolo jednoducho priviate k nemu.

Vyskočil na nohy, hlas mu zamrzol v hrdle a zdvihol Hermionin prútik. Privrel oči pred vyjasňujúcim sa svetlom, stromy pred ním tvorili čiernu siluetu a tá vec sa stále približovala...

A potom ten zdroj svetla vystúpil spoza jedného duba. Bola to strieborná laň, žiarila jasne ako mesačný svit, pomaly kráčala po zemi, úplne tíško, ale na snehu nenechávala žiadne stopy. Prišla k nemu, nádhernú hlavu s veľkými očami a hustými mihalnicami držala vysoko.

Harry na ňu užasnuto hľadel, nie kvôli podivnosti celej situácie, ale pretože mu pripadala nevysvetliteľne povedomá. Zdalo sa mu, akoby na ňu čakal, ale až do tejto chvíle zabudol, že sa mali stretnúť. Nutkanie zavolať Hermionu, ktoré pred chvíľou pociťoval, bolo zrazu preč. Vedel, že by pre ňu riskoval život, že prišla len a len za ním.

Chvíľu sa na seba uprene dívali, potom sa otočila a kráčala preč.

„Nie,“ povedal, ale jeho hlas sa len zachvel, keď si uvedomil jeho nezmyselnosť. „Vráť sa!“

Šla ďalej medzi stromy, ktorých tmavé kmene na jej chrbte vyzerali ako pruhy. Na malý zlomok sekundy zaváhal. Ozvala sa jeho obozretnosť. Mohol to byť trik, návnada alebo pasca. Ale inštinkt, silný inštinkt mu navrával, že toto nebolo čierna mágia. Vydal sa za ňou.

Pod nohami mu vŕzgal sneh, ale laň ďalej nehlučne našľapovala medzi stromami. Nebola nič viac len svetlo. Viedla ho čím ďalej, tým hlbšie do lesa a Harry ju rýchlo sledoval. Bol si istý, že keď zastaví, dovolí mu prísť k nej bližšie. A potom prehovorí a ten hlas mu povie všetko, čo potreboval vedieť.

Konečne sa zastavila. Znovu k nemu otočila svoju krásnu hlavu. Vybehol za ňou, horela v ňom otázka, ale ako náhle otvoril ústa, aby ju položil, laň zmizla.

Aj keď ju úplne pohltila tma, v jeho očiach bola ešte stále pevne vtlačená. Zatemnil sa mu pohľad, keď sklopil viečka a trochu sa dezorientoval. Náhle dostal strach. Jej prítomnosť znamenala bezpečie.

„Lumos,“ zašepkal a koniec prútika sa zapálil.

S každým žmurknutím mizol jej obraz, ako tam tak stál a počúval zvuky lesa, od praskotu konárov až po hebké závany snehu. Chystal sa ho niekto napadnúť? Alebo si len predstavoval, že niekto stojí v tme a sleduje ho.

Zdvihol prútik ešte vyššie. Nikto k nemu nevybehol, žiadne zelené svetlo spoza stromu. Prečo ho teda doviedla na toto miesto?

Vo svetle prútika sa niečo zableslo a Harry sa rýchlo otočil, ale jediné čo uvidel, bolo malé zamrznuté jazierko. Jeho popraskaný čierny povrch sa celý ožiaril, keď zdvihol prútik ešte vyššie, aby ho preskúmal.

Obozretne podišiel dopredu a pozrel dolu. V ľade sa odrážal obraz jeho tieňa a svetlo prútika, ale hlboko po hrubým tajomne šedivým povrchom sa lesklo niečo iné. Veľký strieborný kríž...

Srdce mu búšilo až v krku. Padol na kolená na okraj jazierka a natočil prútik, aby ho osvietil, čo najviac. Červený záblesk.....bol to meč vysádzaný rubínmi...na dne lesného jazierka ležal Chrabromilov meč.

Bez dychu naňho zízal. Ako je to možné? Ako môže len tak ležať na dne lesného jazierka, kúsok od miesto, kde stanujú? Pritiahlo snáď Hermionu na toto miesto nejaké neznáme kúzlo? Alebo bola tá laň, ktorú považoval za patronusa, nejaký ochranca jazierka? Alebo sem niekto dal ten meč až potom, čo prišli, pretože tu boli? V každom prípade, kde je ale tá osoba, ktorá ho chcela Harrymu odovzdať?

Znovu namieril prútikom medzi okolité kry a stromy a hľadal postavy alebo záblesk očí, ale nikoho nevidel. Jeho nadšenie, ale trochu schladil strach, keď sa znovu začal sústrediť na meč, ležiaci na dne jazierka.

Namieril prútikom na strieborný obrys a zamumlal: „Accio, meč.

Ani sa nepohol. Podľa očakávania. Keby to malo byť také jednoduché, ležal by meč na zemi pred ním, aby ho iba zdvihol a nie na dne zamrznutého jazierka. Vykročil na ľad a premýšľal o tom, keď sa mu meč zjavil naposledy. Bol vtedy v smrteľnom nebezpečenstve a žiadal o pomoc.

„Pomoc,“ zamumlal, ale meč zostal ľahostajne a nehybne ležať na dne.

Čo mu to rozprával Dumbledore, pýtal sa Harry sám seba (a kráčal po ľade), keď meč získal naposledy? Iba pravý Chrabromilčan mohol vytiahnuť meč z klobúka. Aké boli obvyklé vlastnosti tých, čo boli v Chrabromile? Slabý hlások odpovedal v Harryho hlave: Chrabromilskí študenti sa odlišujú odvahou a rytierskosťou.

Harry sa zastavil a dlho vydýchol. Jeho dych sa okamžite zmiešal s ľadovým vzduchom. Vedel, čo musí urobiť. Keby mal byť úprimný sám k sebe, vedel by, že k tomu dôjde, už od tej chvíle, keď meč zbadal.

Pozrel na okolité stromy, ale tento raz bol presvedčený, že na neho nikto nezaútočí. Mali by šancu, keď šiel sám lesom, kopec príležitostí, keď skúmal jazierko. Jediné, prečo teraz váhal, boli nepríjemné vyhliadky.

Trasúcimi sa prstami si začal vyzliekať všetky vrstvy oblečenia. Nebol si istý, pomyslel si smutne, kam presne v tejto časti patrila „rytierskosť“, ak sa teda nerátalo to, že nezavolal Hermionu, aby to urobila zaňho.

Pri vyzliekaní začul húkať sovu a s bolesťou si spomenul na Hedvigu. Celý sa triasol, drkotal zubami, ale neprestal zo seba dávať dole šaty, kým nestál v snehu v spodnom prádle a bosý. Na vrch oblečenia položil vrecko so svojím prútikom, maminým listom, zvyšok Siriusovho zrkadielka a starú Ohnivú strelu a potom namieril Hermioniným prútikom na ľad.

Diffindo!

Ozval sa zvuk ako výstrel z pištole. Ľad na jazierku praskol a kusy čierneho ľadu sa hojdali na sčerených vlnách. Harry usúdil, že nebol veľmi hlboko, ale aby meč získal, bude sa musieť celý ponoriť.

Odďaľovať svoju úlohu, situáciu nijako nezjednoduší, ani neohreje vodu. Postavil sa na okraj jazierka a položil Hermionin svietiaci prútik na zem. Potom, bez toho aby sa snažil si predstaviť, o koľko väčšia zima mu bude alebo ako strašne sa bude triasť, skočil.

Každý kúsoček jeho tela začal protestovať. Mal dojem, že mu zamrzol aj vzduch v pľúcach, keď sa ponoril po ramená do ľadovej vody. Sťažka dokázal dýchať. Voda sa divoko preliala cez okraj jazierka, skrehnutou nohou zacítil čepeľ. Chcel sa ponoriť iba raz.

Harry odkladal moment úplného ponorenia od sekundy k sekunde, lapal po dychu a triasol sa pred tým, než si povedal, že už to musí urobiť. Pozbieral všetku svoju odvahu a ponoril sa.

Chlad bol ako agónia. Zaútočil na neho ako oheň. Zdalo sa mu, že mu zamrzol aj mozog, keď sa odrazil od tmavej vody ku dnu a hmatal po meči. Prstami zovrel rukoväť a potiahol.

A potom ho niečo tesne zovrelo okolo krku. Spomenul si na vodné rastliny, aj keď ich, keď skočil do vody, necítil a zdvihol prázdnu ruku, aby sa uvoľnil. Ale neboli to vodné rastliny. Retiazka, na ktorej visel horcrux, ho zvierala okolo krku a pomaly mu uberala prívod vzduchu.

Harry okolo seba divo kopal, snažil sa odraziť späť k povrchu, ale iba sebou hodil o skalnatú časť jazierka. Rezal sa o skalu, dusil sa a snažil sa uvoľniť škrtiacu reťaz. Ale jeho ľadové prsty ho nedokázali rozviazať. V hlave sa mu teraz objavili svetielka, utopí sa, nemohol nič robiť, nič mu neostávalo a ruky, ktoré ho objali, určite patrili nejakému smrťožrútovi...

S tvárou k snehu sa vynoril na breh, kašľal a snažil sa nadýchnuť, premočený až na kosť. Nikdy v živote mu nebola taká zima. Niekde blízko neho dýchal, kašľal a potácal sa ešte niekto iný. Hermiona znova prišla, tak ako vtedy, keď naňho zaútočil had.....ale vôbec to neznelo ako ona, nie taký hlboký kašeľ, ani podľa váhy jeho krokov.....

Harry nemal silu zodvihnúť hlavu a pozrieť sa, kto je jeho záchrancom. Jediné, na čo sa zmohol, bolo zdvihnúť trasúcu sa ruku ku krku a nahmatať miesto, kde sa mu medailón zarezal do krvi. Bol preč. Niekto ho odstrihol. A nato nad ním prehovoril oddychujúci hlas.

„Si-ty-normálny?“

Len šok z toho, že počul tento hlas, dokázal dať Harrymu silu vstať. Trasľavo sa vyškriabal na nohy. Pred ním stál Ron, oblečený, ale premočený na kosť, vlasy prilepené k tvári, v jednej ruke držal Chrabromilov meč a v druhej sa na konci roztrhnutej retiazky húpal horcrux.

„Prečo si si, do pekla,“ vydychoval Ron a zdvihol horcrux, ktorý sa húpal zo strany na stranu na skrátenej retiazke ako nejaká paródia na hypnózu, „tú vec nedal dolu, skôr než si sa ponoril?“

Harry nedokázal odpovedať. Strieborná laň neznamenala vôbec nič, nič v porovnaní s Ronovým príchodom. Nemohol tomu uveriť. Stále sa trasúc zimou, zobral oblečenie ležiace na kraji vody a začal sa obliekať. Keď na seba dával sveter za svetrom, zízal na Rona a takmer čakal, že zmizne zakaždým, keď ho stratí z dohľadu. A predsa musel byť skutočný. Pred chvíľou sa ponoril do vody a zachránil Harrymu život.

„To si bol t-ty?“ povedal Harry konečne s drkotajúcimi zubami, ale s omnoho slabším hlasom vzhľadom k tomu, že bol skoro uškrtený.

„No, hej,“ odpovedal Ron trochu zmätene.

„To t-ty si vyčaroval tú laň?“

„Čo? Nie, jasné, že nie. Myslel som, že je tvoja!“

„Môj patronus je jeleň.“

„No, áno....vlastne. Vravel som si, že vyzerá inak. Žiadne parohy.“

Harry si dal naspäť Hagridove vrecúško okolo krku, obliekol si posledný sveter, zdvihol Hermionin prútik a znovu pozrel na Rona.

„Ako to, že si tu?“

Ron očividne dúfal, že k tomuto bodu sa dostanú omnoho neskôr, ak teda vôbec.

„No, ja – vieš – vrátil som sa. Ak – „ odkašľal si. „Veď vieš. Ma stále chceš.“

Odmlčali sa a Ronov odchod medzi nimi vyrástol ako múr. Ale napriek tomu bol tu. Vrátil sa. A zachránil Harrymu život.

Ron pozrel na svoje ruky. Chvíľu vyzeral prekvapene, keď zistil, čo vlastne drží.

„A, vlastne, vytiahol som to,“ dodal pomerne zbytočne a podal Harrymu meč. „Kvôli tomu si tam skočil, nie?“

„Áno,“ odvetil Harry. „Ale nechápem to. Ako si sa sem dostal? Ako si nás našiel?“

„To je na dlho,“ povedal Ron. „Hľadal som vás celé hodiny, je to fakt veľký les. A začínal som si myslieť, že sa asi schovám pod nejaký strom a počkám na ráno, keď som uvidel tú laň a teba za ňou.“

„Nevidel si nikoho iného?“

„Nie,“ odpovedal Ron. „Ja-“

Potom zaváhal a pozrel na dva stromy kúsok od nich, stojace blízko pri sebe.

„- myslel som, že som tam zbadal nejaký pohyb, ale bežal som v ten moment k jazierku, pretože si tam skočil a nevyplával, takže som sa tým nemohol zaoberať – hej!“

Harry sa ponáhľal k miestu, kam Ron ukázal. Dva duby rástli blízko pri sebe, medzi nimi bola len malá medzera vo výške očí – ideálne miesto pre pozorovanie bez toho, aby bol človek videný. Na zemi okolo koreňov ale nebol žiadny sneh a Harry nevidel žiadne stopy. Vrátil sa späť k Ronovi, ktorý stále držal meč a horcrux.

„Tak čo?“ spýtal sa Ron.

„Nič,“ odpovedal Harry.

„Takže, ako sa ten meč dostal do toho jazierka?“

„Musel ho tam dať ten, kto vyčaroval toho patronusa.“

Obaja pozreli na zdobený strieborný meč, rubínovú rukoväť, ktorá sa odrážala v svetle Hermioninho prútika.

„Myslíš, že je pravý?“ spýtal sa Ron.

„To môžeme ľahko zistiť, nie?“ odpovedal mu Harry.

Horcrux sa stále húpal v Ronovej ruke. Medailón sa ľahko otáčal. Harry si bol istý, že tá vec vnútri bola znovu rozrušená. Cítila prítomnosť meča a pokúsila sa Harryho zabiť, aby ho nemohol získať. Nebol čas na dlhé rozhovory. Nastal čas na to, aby bol medailón konečne navždy zničený. Harry sa rozhliadol so zdvihnutým prútikom a našiel ideálne miesto. Rovný kameň, ktorý ležal v tieni.

„Poď sem,“ povedal a ukázal mu cestu. Oprášil sneh z kameňa a vystrel ruku smerom k horcruxu. Keď mu ale Ron podal meč, pokrútil hlavou.

„Nie, mal by si to urobiť ty.“

„Ja?“ Ron znel šokovane. „Prečo myslíš?“

„Pretože ty si vytiahol meč z jazierka.“

Nehral si sa na láskavého alebo šľachetného. Tak ako si bol istý, že laň nebola žiadna čierna mágia, tak vedel, že to musí byť Ron, kto bodne mečom. Dumbledore naučil Harryho aspoň niečo o určitých druhoch mágie a nemysliteľnej moci istých činov.

„Otvorím ho,“ povedal Harry, „a ty ho prebodneš. Okamžite, áno? Pretože to, čo je vnútri, bude bojovať. Riddle v denníku sa ma pokúsil zabiť.“

„Ako ho otvoríš?“ spýtal sa Ron. Vyzeral vydesene.

„Požiadam ho parselčinou,“ odpovedal mu Harry. Odpoveď mu prišla na jazyk sama od seba, ako keby ju niekde hlboko v sebe vždy vedel. A napomohlo mu k tomu najskôr jeho posledné stretnutie s Nagini. Pozrel na hadie „S“ vložené do trblietajúcich sa zelených kamienkov. Ľahko si ho predstavil ako malého hada, ležiaceho na chladnom kameni.

„Nie,“ ozval sa Ron, „nie, neotváraj ho! Myslím to vážne!“

„Prečo nie?“ opýtal sa Harry. „Konečne sa zbavíme tej prekliatej vec. Je to toľko mesiacov, čo-“

„Ja nemôžem, Harry, myslím to vážne – urob to ty-“

„Ale prečo?“

„Pretože tá vec má na mňa strašný vplyv,“ Ron cúval preč od medailónu na kameni. „Nezvládnem to! Nevyhováram sa, Harry, za to, aký som bol, ale malo to mňa oveľa väčší vplyv než na teba alebo Hermionu, nútilo ma to myslieť na veci, veci, na ktoré som myslel aj tak, ale hrozne sa to zhoršovalo, nedokážem to vysvetliť a potom, keď som si to dal dolu, tak som mal v hlave zasa všetko zrovnané, ale potom som si tú vec zasa vzal – ja nemôžem, Harry!“

„Dokážeš to,“ povedal Harry, „dokážeš! Získal si ten meč, ja viem, že to musíš byť ty, kto ho použije. Prosím ťa, zbavme sa toho, Ron!“

Zvuk jeho mena zafungoval ako povzbudenie. Ron prehltol, stále ťažko dýchal svojím dlhým nosom a potom sa vrátil ku kameňu.

„Povedz mi kedy,“ zašepkal.

„Na tri,“ odpovedal Harry a znovu pozrel na medailón, privrel oči a sústredil sa na písmeno „S“ a predstavil si ho ako hada. Vnútrajšok medailónu sa triasol ako šváb. Bolo by jednoduché začať ho ľutovať, keby Harryho stále ešte nepálila rana na krku.

„Raz....dva....tri....otvor sa.“

Posledné slová zasyčal a zlatý uzáver medailónu sa s malým kliknutím doširoka otvoril.

Za oboma sklenými sklíčkami vo vnútri žmurkalo oko, tmavé a krásne, presne také, ako boli oči Toma Riddla, než sa z nich stali červené štrbiny.

„Prebodni ho,“ povedal Harry a držal medailón rovno na kameni.

Ron zodvihol s trasúcimi sa rukami meč, jeho ostrie sa mu húpalo nad očami, ktoré sa otáčali kolom dokola a Harry chytil medailón ešte pevnejšie. Celý sa napol pri predstave krvi prúdiacej z prázdnych okienok.

Potom náhle z horcruxu zasyčal hlas.

Videl som tvoje srdce a je moje.

„Nepočúvaj ho!“ ohradil sa Harry tvrdo. „Prebodni ho!“

Videl som tvoje sny, Ronald Weasley a videl som tvoje obavy. Všetky tvoje túžby sa môžu splniť, ale aj tak sa môžu naplniť aj tvoje najhoršie obavy...

„Bodni!“ vykríkol Harry a jeho hlas zopakovala ozvena stromov, ostrie meča sa zachvelo a Ron pozrel do Riddlových očí.

Vždy najmenej milovaný matkou, ktorá túžila po dcére....a najmenej milovaný i teraz, dievčaťom, ktoré dalo prednosť tvojmu priateľovi.....stále až na druhom mieste, stále a vždy niekým zatieňovaný...

„Ron, prebodni ho hneď!“ zahrmel Harry. Cítil, ako sa medailón v jeho dlani chveje a začal sa báť, čo príde. Ron zdvihol meč vyššie, ale Riddlove oči sa pritom červeno zablesli.

Z dvoch okienok medailónu, priamo z očí vykvitli ako dve veľké bubliny, zvláštne zakrivené hlavy Harryho a Hermiony.

Ron v šoku vykríkol, keď obe postavy rástli z medailónu von, najprv hrude, potom pásy, nohy, až stáli vedľa seba v medailóne ako stromy so spoločným koreňom a nakláňali sa na Rona a skutočného Harryho, ktorý rýchlo odtiahol prsty z medailónu, keď sa náhle rozpálil dobiela.

„Ron,“ skríkol Harry, ale Riddle-Harry prehovoril Voldemortovým hlasom a Ron sa zhypnotizovane díval do jeho tváre.

Prečo si sa vrátil? Bolo nám lepšie bez teba, boli sme šťastnejší, radi, že si tu nebol.....smiali sme sa na tvojej hlúposti, tvojej zbabelosti, tvojej domýšľavosti...

Domýšľavosť! “ pritakala Riddle-Hermiona, ktorá bola krajšia ako tá skutočná, ale tiež omnoho hrozivejšie. Kývala sa a chichotala sa pred Ronom, ktorý vyzeral vydesene a zároveň ohromene, meč držal bezvládne v ruke. „Kto sa na teba pozeral, kto sa na teba pozeral vedľa Harryho Pottera? Čo si kedy urobil v porovnaní s Vyvoleným? Čo si ty v porovnaní s Chlapcom, ktorý prežil?

„Ron, prebodni ho. BODNI!“ kričal Harry, ale Ron sa ani nepohol. Oči mal doširoka otvorené a Riddle-Harry a Riddle-Hermiona sa mu v nich odrážali, ich vlasy v nich vírili ako plamene, oči im červeno svietili, hlasy sa zosilňovali ako v diabolskom duete.

Tvoja matka sa priznala, “ zaškľabil sa Riddle-Harry a Riddle-Hermiona sa posmešne zasmiala, „že by mala oveľa radšej za syna mňa, že by ťa rada vymenila...

Kto by mu nedal prednosť, ktorá žena by ťa chcela? Si nič, nič, nič v porovnaní s ním, “ pospevovala ticho Riddle-Hermiona a napínala sa ako had a zaplietala sa okolo Riddle-Harryho do tesného objatia, až sa ich pery stretli.


Na zemi pred nimi, sa Ronova tvár zakrivila bolesťou. Trasúcimi sa rukami zdvihol meč vysoko nad hlavu.

„Urob to, Ron!“ zareval Harry.

Ron sa naňho pozrel a Harry mal dojem, že v jeho očiach zahliadol červený záblesk.

„Ron - ?“

Meč sa zableskol a zaboril do medailónu. Harry uskočil nabok. Ozval sa zvuk kovu a dlhý pretiahnutý výkrik. Harry sa otočil a pokĺzol sa na snehu pred sebou, ale držal prútik pripravený na obranu. Nebolo ale, prečo bojovať.

Jeho a Hermionine znetvorené obrazy boli preč. Stál tu iba Ron s mečom v ruke a díval sa na zvyšky medailónu ležiaceho na kameni.

Harry k nemu pomaly pristupoval, bez najmenšej predstavy, čo by mal urobiť alebo povedať. Ron sťažka oddychoval. Jeho oči už mali normálnu modrú farbu, nikde ani spomienka po červených zábleskoch. Leskli sa v nich slzy.

Harry sa sklonil, predstieral, že ich nevidel a vzal zničený horcrux. Ron prebodol sklo v oboch okienkach, Riddlove oči boli preč a z kúsku špinavej látky sa trochu dymilo. To, čo v horcruxe žilo, zmizlo. Mučenie Rona bol jeho posledný výstup.

Ron pustil meč na zem a ten zarinčal. Ron spadol na kolená a zovrel hlavu do dlaní. Celý sa triasol, ale Harry si uvedomil, že to nezapríčinila zima. Strčil si medailón do vrecúška, kľakol si vedľa Rona a opatrne mu dal ruku na rameno. Považoval to za dobré znamenie, že ju Ron nestriasol.

„Keď si odišiel,“ povedal Harry tichým hlasom a bol vďačný, že Ron mal schovanú tvár, „týždeň plakala. Asi aj dlhšie, ale nechcela, aby som o o tom vedel. Veľa nocí sme spolu ani neprehovorili. Keď si tam nebol.....“

Nemohol to dokončiť. Až teraz, keď bol Ron naspäť, si Harry plne uvedomil, čo ich jeho neprítomnosť stála.

„Je ako moja sestra,“ pokračoval. „Mám ju rád ako sestru a rátam, že ona to cíti rovnako. Vždy to tak bolo, myslel som, že to vieš.“

Ron neodpovedal, ale otočil sa od Harryho a hlučne si utrel nos do rukáva. Harry sa postavil a zamieril k miestu, kde ležal Ronov obrovský batoh, niekoľko desiatok metrov od nich, zhodený na zemi ako Ron utekal k jazierku, aby zachránil Harryho pred utopením. Nasadil si ho na chrbát a došiel späť k Ronovi, ktorý sa medzitým tiež postavil. Mal červené oči, ale inak bol už pokojný.

„Prepáč,“ povedal ťažkopádne. „Prepáč, že som odišiel. Ja viem, že som bol – “

Obzeral sa okolo do tmy, akoby dúfal, že nejaký dostatočne zlý výraz k nemu vzlietne a ozve sa.

„Tak nejako si to dnes napravil,“ povedal Harry. „Získal si ten meč, zničil horcrux, zachránil mi život.“

„Znie to oveľa lepšie, než to v skutočnosti je,“ zamumlal Ron.

„Tieto vec znejú vždy lepšie ako skutočne sú,“ odpovedal Harry, „snažím sa ti to vysvetliť už niekoľko rokov.“

Súčasne vykročili k sebe a objali sa. Harry zovrel pevne Ronovu ešte stále premočenú bundu.

„No a teraz,“ povedal Harry, keď sa pustili, „už musíme len nájsť náš stan.“

Nebolo to ale vôbec náročné. Napriek tomu, že keď sledoval laň, zdala sa mu cesta pomerne dlhá, s Ronom po boku mu cesta utiekla veľmi rýchlo. Harry sa nemohol dočkať chvíle, keď zobudí Hermionu, takže do stanu vstúpil so zväčšujúcim sa vzrušením, zatiaľ čo Ron zaostal trochu za ním.

V stane bolo v porovnaní s jazierkom a lesom nádherne teplo. Jediné svetlo vydávali plamene v tvare zvončekov, ktoré sa mihotali v kvetináči nad dverami. Hermiona takmer spala, zababušená v deke. Ani sa nepohla, kým Harry niekoľkokrát nezopakoval jej meno.

Hermiona!

Trhla sebou, rýchlo si sadla a odhrnula si vlasy z tváre.

„Čo sa deje? Harry? Si v poriadku?“

„Všetko je v pohode. Viac než v pohode. Mám sa výborne. A niekto je tu so mnou.“

„Čože? Kto – ?“

Zbadala Rona s mečom v ruke, z ktorého na ošumelý koberec kvapkala voda. Harry ustúpil do tmavého kúta, zhodil na zem Ronov batoh a skúsil splynúť s celtou.

Hermiona vykĺzla zo svojho lôžka, ako námesačná podišla k Ronovi a pozrela na jeho bledú tvár. Zastavila sa tesne pred ním, nepatrne pohla perami, oči mala zoširoka otvorené. Ron sa v nádeji slabo pousmial a napoly zdvihol plecia.

Hermiona sa vymrštila a začala mlátiť do každej jeho časti, na ktorú dosiahla.
„AU – jau – nechaj ma! Čo to -? Hermiona – AU!“

„Si – totálny – drzáň – Ronald – Weasley!“

Každé slovo zdôraznila poriadnou ranou. Ron cúvol a chránil si hlavu, keď Hermiona pristupovala k nemu.

„Vkradneš – sa – sem – po – týždňoch – a týždňoch, och, kde mám prútik?“

Vyzerala, že je ochotná si ho od Harryho vybojovať, takže zareagoval inštinktívne.

Protego!

Medzi Ronom a Hermionou sa vytvoril ochranný múr. Jeho sila odhodila Hermionu späť na zem. Vyskočila znovu na nohy a vypľúvala z úst svoje vlasy.

„Hermiona,“ ozval sa Harry, „upokoj – “

„Neupokojím sa!“ zajačala. Nikdy predtým ju nevidel takúto rozzúrenú. Vyzerala, že sa úplne zbláznila.

„Daj mi môj prútik! Daj mi ho!

„Hermiona, prosím ťa, nemôžeš – “

„Neopovažuj sa mi hovoriť, čo mám robiť, Harry Potter!“ vrieskala. „Neopovažuj sa! A okamžite mi ho vráť! A TY!“

S hrozivým obvinením ukázala na Rona. Vyzeralo to skoro ako kliatba a Harry sa vôbec nečudoval tomu, že Ron cúvol.

„Ja som za tebou bežala! Volala som ťa! Prosila, aby si sa vrátil!“

„Ja viem,“ povedal Ron. „Hermiona, mňa to fakt mrzí – vážne – “

„Och, tak teba to mrzí!“

Zasmiala sa vysokým nekontrolovateľným zvukom. Ron prosebne pozrel na Harryho, ale ten len gestom naznačil bezmocnosť.

„Ty si prídeš po týždňoch – týždňoch – a myslíš si, že to bude v poriadku, keď povieš, že ťa to mrzí?“

„A čo iného mám povedať?“ zakričal Ron a Harry bol rád, že sa začal obhajovať.

„Pss, ja neviem!“ zahrmela Hermiona s jasným sarkazmom. „Zapni mozog, Ron, zaberie ti to len pár sekúnd – “

„Hermiona,“ zasiahol Harry, ktorému sa toto zdalo ako rana pod pás, „práve mi zachránil – “

„Mňa to nezaujíma!“ zajačala. „Vôbec ma nezaujíma, čo urobil. Týždne, celé týždne sme mohli byť mŕtvi a on by o tom ani nevedel!“

„Vedel som, že nie ste mŕtvi!“ zahrmel Ron a po prvýkrát ju prekričal. Pristúpil k ochrannému múru medzi nimi tak blízko ako to len šlo. „Harry je na každej strane Proroka, v rádiu, všade po vás pátrajú, samé fámy a príbehy pritiahnuté za vlasy, vedel som, že keby ste boli mŕtvi, tak by som sa to okamžite dozvedel. Ty vôbec nevieš, aké to bolo – “

„Aké to bolo pre teba?“

Teraz mala taký prenikavý hlas, že o chvíľu by jej už rozumeli iba netopiere, ale dosiahla takú mieru rozhorčenia, že dočasne stratila hlas úplne, čo Ron využil.

„Chcel som sa vrátiť v tom momente, keď som sa premiestnil, ale vrazil som priamo do bandy Zbojníkov, Hermiona, takže som nemohol ísť nikam!“

„Bandy koho?“ spýtal sa Harry, zatiaľ čo sa Hermiona hodila do kresla a prekrížila si nohy tak tesne, že sa zdalo, že ich od seba odlepí až o niekoľko rokov.

„Zbojníkov,“ povedal Ron. „Sú všade, bandy, čo sa snažia zarobiť zlato chytaním čarodejníkov s muklovským pôvodom a zradcov krvi. Ministerstvo vypisuje odmeny za každého, koho chytia. Ja som bol sám a mysleli si, že patrím ešte do školy, takže boli nadšení. Mysleli, že som čarodejník s muklovským pôvodom na úteku. Musel som sa z toho veľmi rýchlo vyhovoriť, aby ma neodtiahli na ministerstvo.“

„Čo si im povedal?“

„Že som Stan Shunpike. Prvý, čo ma napadol.“

„A oni ti uverili?“

„Neboli veľmi bystrí. Jeden z nich bol určite na polovicu trol, hrozne smrdel....“

Ron pozrel na Hermionu, evidentne dúfal, že by ju mohla štipka humoru obmäkčiť, ale nad pevne zovretými nohami sa tvárila stále rovnako kamenne.

„Každopádne sa pohádali, či som alebo nie som Stan. Bolo to celkom úbohé, ale bolo ich päť a ja som bol sám, a ešte mi aj vzali prútik. Potom sa ale dvaja z nich začali biť a zatiaľ čo ostatní boli rozptýlení, podarilo sa mi ovaliť toho, čo ma držal, do brucha a zobral som mu prútik. Odzbrojil som toho, čo držal môj a premiestnil som sa. Ale nepodarilo sa mi to moc dobre, takže som sa znova rozštiepil – “ Ron vystrel pravú ruku, aby im ukázal dva chýbajúce nechty. Hermiona chladne nadvihla obočie. „– a objavil som sa dve míle od vás. A než som sa dostal späť k tomu brehu, kde sme boli....tak už ste boli preč.“

„Teda, to je ale pôsobivý príbeh,“ prehlásila Hermiona arogantným hlasom, ktorý používala vždy, keď chcela niekoho raniť. „To si musel byť úplne vydesený. My sme medzi tým boli v Godricovej úžľabine a, nože porozmýšľajme, čo sa nám tam stalo, Harry? Aha, no jasné, objavil sa tam had Veď-Vieš-Koho a skoro nám obidvoch zabil a potom dorazil Veď-Vieš-Kto sám a minuli sme sa s ním len o pár sekúnd.“

„Čože?“ vyhŕkol Ron a zízal striedavo na ňu a na Harryho, ale Hermiona si ho nevšímala.

„Predstav si, Harry, stratiť nechty! To vrhá úplne iné svetlo na naše utrpenie, že?“

„Hermiona,“ ozval sa ticho Harry, „Ron mi práve zachránil život.“

Zdalo sa, že ho nepočula.

„Ale niečo by som predsa len chcela vedieť,“ prehlásila s pohľadom upretým na miesto nad Ronovou hlavou. „Ako presne si nás našiel? Je to dôležité vedieť, pretože potom sa budeme môcť uistiť, že nás nenavštívi niekto nevítaný.“

Ron na ňu pozrel a potom vytiahol z vrecka na džínsach malý strieborný predmet.
„Takto.“

Musela sa pozrieť priamo na Rona, aby zistila, čo im ukazuje.

„Zhasínadlo?“ spýtala sa tak prekvapene, že zabudla znieť chladne a nepriateľsky.

„Dokáže to viac, než len zhasínať a rozsvecovať,“ odvetil Ron, „neviem, ako presne to funguje alebo prečo sa to vlastne vtedy stalo a nie niekedy inokedy, pretože som sa chcel vrátiť od prvého momentu ako som odišiel. Ale počúval som rádio, hrozne skoro ráno na Štedrý deň a začul som....začul som teba.“

„Ty si ma počul v rádiu?“ spýtala sa neveriacky.

„Nie, počul som ťa zo svojho vrecka. Tvoj hlas,“ znovu zdvihol zhasínadlo, „prichádzal priamo odtiaľ.“

„A čo som presne hovorila?“ spýtala sa tónom na hranici skepsy a zvedavosti.

„Moje meno. Ron. A potom ešte .....niečo o prútiku...“

Hermiona sfialovela. Harry si na to pamätal. Bolo to prvýkrát, čo za tú dobu nahlas vyslovili Ronove meno. Hermiona ho spomenula, keď sa rozprávali o oprave Harryho prútika.

„Takže som ho vytiahol,“ pokračoval Ron a pozrel na zhasínadlo, „ale vyzeralo stále rovnako, žiadny rozdiel, ale bol som si istý, že som ťa počul. Tak som ho stisol. V mojej izbe zhasli svetlá, ale vonku sa jedno objavilo.“

Rod zdvihol svoju voľnú ruku a ukázal ňou pred seba. Oči uprené na niečo, čo Harry ani Hermiona nevideli.

„Vyzeralo to ako svetelná guľa, akoby pulzujúca, modrastá, asi ako svetlo okolo prenášadla, viete, čo myslím?“

„Áno,“ odpovedali automaticky Harry s Hermionou.

„Vedel som, že to je ono,“ pokračoval Ron. „Zobral som svoje veci a zabalil ich, vzal som svoj batoh a išiel do záhrady. Tá malá svetelná guľa sa tam vznášala, čakala na mňa a keď som prišiel, kúsok poskočila, takže som ju sledoval za prístrešok a potom....no, vošla do mňa.“

„Prosím?“ spýtal sa Harry, ktorý si nebol istý, či dobre počul.

„Tak nejako do mňa vplávala,“ odvetil Ron a voľným ukazováčikom pohyb naznačil, „priamo do hrude a potom – no jednoducho prešla skrz. Bola tu,“ dotkol sa miesta kúsok od srdca, „cítil som ju, bola horúca. A keď bola vo mne, okamžite som vedel, čo mám robiť, vedel som, že ma zavedie, kam som potreboval. Takže som sa premiestnil a objavil sa na nejakom kopci. Všade plno snehu....“

„Tam sme boli,“ povedal Harry, „strávili sme tam dve noci a celú druhú noc som mal pocit, že vonku niekoho počujem chodiť a volať.“

„Hej, no ale to som nemohol byť ja,“ povedal Ron. „Vaše ochranné kúzla fungujú, pretože ja som vás ani nevidel ani nepočul. Ale bol som si istý, že ste niekde okolo, takže nakoniec som si vliezol do spacáka a čakal, až sa niekto z vás objaví. Myslel som, že sa budete musieť objaviť, až zbalíte stan.“

„To nie,“ ozvala sa Hermiona, „premiestňujeme sa teraz pod neviditeľným plášťom, ako extra opatrenie. A odišli sme vážne skoro ráno, pretože, ako vraví Harry, počuli sme, ako sa okolo niekto potĺkal.“

„No, na tom kopci som zostal celý deň,“ pokračoval Ron. „Stále som dúfal, že sa objavíte. Ale keď sa začalo stmievať, bolo mi jasné, že som vás musel minúť. Tak som znova stlačil zhasínadlo a zasa sa objavilo to modré svetlo a vošlo do mňa. Premiestnil som sa a ocitol sa tu, v tomto lese. Stále som vás nevidel, takže som mohol len dúfať, že jeden z vás sa časom objaví – a Harry sa naozaj objavil. I keď najskôr som samozrejme uvidel tú laň.“

„Uvidel si čo?“ spýtala sa ostro Hermiona.

Vysvetlili jej, čo sa stalo a keď sa príbeh o striebornej lani a meči v jazierku blížil ku koncu, Hermiona sa mračila z jedného na druhého a tak sa sústredila, až zabudla držať nohy pevne pri sebe.

„Ale to musel byť niečí patronus!“ prehlásila. „Nevideli ste, kto ho vyčaroval? A zaviedol vás k meču! Tomu nemôžem ani uveriť! A čo sa stalo potom?“

Ron opísal, ako sledoval Harryho, keď skákal do jazierka a čakal, až vypláva. Keď si uvedomil, že niečo nie je v poriadku, skočil za ním, zachránil ho a potom sa vrátil po meč. Dostal sa až k tomu, ako otvorili medailón, potom zaváhal a do reči mu skočil Harry.

„- a Ron ho mečom prebodol.“

„A....a šlo to? Iba tak?“ zašeptala.

„No, no – kričal,“ popisoval Harry a pozrel úkosom na Rona. „Aha, tu.“

Vytiahol medailón zo šiat. Opatrne po ňom siahla a skúmala rozbité sklíčka.

Harry usúdil, že teraz je to už bezpečné, takže mávnutím Hermioninho prútika odstránil ochranný múr a otočil sa na Rona.

„Nevravel si, že si sa od tých zbojníkov dostal s jedným prútikom navyše?“

„Čože?“ spýtal sa Ron, ktorý pozoroval Hermionu ako skúma medailón. „Á – áno.“

Otvoril pracku na svojom batohu a vytiahol z neho krátky tmavý prútik. „Na. Vravel som si, že jeden do zálohy sa môže hodiť.“

„To si mal pravdu,“ načiahol Harry ruku. „Môj je totiž zlomený.“

„Žartuješ?“ žasol Ron, ale v tom momente sa Hermiona zdvihla a Ron sa okamžite znovu zatváril bojazlivo.

Hermiona dala zničený horcrux do batohu, zaliezla späť do postele a bez ďalšieho slova si ľahla.

„Myslím, že je to viac, než si mohol čakať,“ zamumlal Harry.

„Hej,“ povedal Ron. „Mohlo to byť omnoho horšie. Pamätáš na ten kŕdeľ vtákov, čo na mňa vtedy poštvala?“

„Ešte stále som to kúzlo úplne nezrušila,“ doľahol k nim Hermionin hlas spod perín a Harry zazrel ako sa Ron ľahko pousmial, keď vyťahoval z batohu svoje hnedé pyžamo.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Waw

(anonimka, 27. 11. 2007 19:56)

Ron sa s Hermionou urcite daju dokopy ....... uz len cakam kedy ju pobozka

Hermiona a Ron

(Jajka, 4. 11. 2007 16:39)

joj ja len cakaam kedy si konecne daju pusi:D saak su zlaty nee..dufam ze sa uz konecne daju dokopyy

potter

(ivkaa , 27. 10. 2007 13:55)

je to haluuuuuz...........:-)

zacina to byt super

(katuska, 19. 10. 2007 17:37)

fuhsa je super ze su zase vsetci traja spolu

!!!!!!!!!!

(terka, 14. 9. 2007 15:29)

a ja ze sa uz daju do kopy...ako myslim rona s hermionov....

re: pokracovanie i!!!

(Ricci-admin, 5. 8. 2007 14:10)

idem pridat dalsie 3 kapitoly :-)))

POKRACOVANieI!!

(Mr. Mirec, 4. 8. 2007 18:32)