Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


17. kapitola - Bathildino tajomstvo

3. 8. 2007

17. kapitola - Bathildino tajomstvo

„Harry, stoj.“

„Čo sa deje?“ Práve dorazili k hrobke neznámych Abbotovcov.

„Niekto tu je, sleduje nás. Som si istá. Tam za tým kríkom.“

Obaja stáli celkom ticho, držiac sa jeden druhého, a pozerali do nepreniknuteľnej temnoty cintorína. Harry nič nevidel.

„Určite?“

„Videla som, ako sa tam niečo hýbe. Prisahala by som, že som niečo videla…“

Odstúpila od neho, pripravená čarovať.

„Vyzeráme ako muklovia,“ poukázal Harry.

„Muklovia, ktorí práve položili kvety na hrob tvojich rodičov? Harry, som si istá, že tam niekto je!“

Harry myslel na Históriu čarov a kúziel; cintoríny mali byť plné duchov; čo keď...?

Potom ale počul šušťanie a uvidel, ako padá malá vrstva snehu z kríka, na ktorý Hermiona ukazovala. Duchovia predsa nemôžu hýbať snehom.

„Je to len mačka,“ povedal Harry po sekunde, či dvoch, „alebo vták. Keby to bol Smrťožrút, boli by sme dávno mŕtvi. Radšej poďme ďalej a mali by sme si opäť obliecť neviditeľný plášť.“

Cestou z cintorína sa obzerali za seba. Harry, ktorý sa necítil tak optimisticky ako predstieral, keď ukľudňoval Hermionu, bol rád, že dorazili k bráne a klzkému chodníku. Prehodili cez seba neviditeľný plášť. Množstvo hlasov akurát spievalo vianočné koledy. Pomaly sa blížili ku kostolu.

Na chvíľku Harry zvažoval, či by sa nemali ukryť vo vnútri, ale ešte pred tým, než stačil niečo povedať, Hermiona zamumlala:

„Poďme odtiaľto,“ a ťahala ho dolu temnou ulicou vedúcou von z dediny opačným smerom, než prišli dovnútra.

Harry si to domyslel, pretože chatrčí bolo stále menej a menej a cesta sa stáčala do otvorenej prírody.

Išli tak rýchlo, ako sa len odvážili, okolo okien iskriacich mnohofarebnými svetlami, skrz ktoré presvitali cez závesy obrysy vianočných stromčekov...

„Ako nájdeme Bathildin dom?“ spýtala sa Hermiona, ktorá sa jemne chvela a neprestávala sa obzerať dozadu. „Harry? Čo si myslíš? Harry?“

Potiahla ho za ruku, ale Harry nedával pozor. Pozeral sa dopredu na temnú masu, ktorá stála v poslednej rade domov. Hneď nato sa rozbehol, ťahajúc Hermionu za sebou tak prudko, že sa šmýkala po zmrznutom chodníku.

„Harry...“

„Pozri, pozri na to, Hermiona.“

„Ja... och!“

Videl to; zaklínadlo spoľahlivosti muselo padnúť spolu s Jamesom a Lily. Živý plot rástol nekontrolovane šestnásť rokov, od tej doby, čo Hagrid odniesol Harryho zo sutín, ktoré ležali rozhádzané medzi trávou siahajúcou až po pás. Väčšina domu stále stála, i keď bol celý obrastený temným brečtanom a pokrytý snehom, ale pravá strana najvyššieho podlažia bola úplne zničená, Harry si bol istý, že to bolo to miesto, kde sa kliatba obrátila proti Voldemortovi. On a Hermiona stáli pri bráne a pozerali sa hore na zrúcaninu, ktorá kedysi musela vyzerať rovnako ako domčeky roztrúsené okolo.

„Nechápem, prečo to nikto neopravil?“ zašepkala Hermiona.

„Možno to nejde opraviť,“ odpovedal Harry. „Možno je to ako zranenie spôsobené čiernou mágiou.. Nemôžeš ho vyliečiť.“

Vysunul ruku spod plášťa, chytil zasneženú hrdzavú bránu, nechcel ju otvoriť, chcel sa len jednoducho dotknúť domu.

„Nechystáš sa ísť dovnútra, však nie? Vyzerá to nebezpečne, mohlo by... och, Harry, pozri!“

Vyzeralo to, že to spôsobil jeho dotyk. Znak sa zodvihol zo zeme priamo pred nimi, zdvihol sa ako nejaký bizarný, rýchlo rastúci výtvor tvorený z buriny a dreva, a zlatými písmenami bolo na dreve napísané:

Na tomto mieste, v noci 31. septembra 1981,
Lily a James Potterovci stratili svoje životy.

Ich syn, Harry, ostal ako jediný čarodejník na svete, ktorý prežil smrtiacu kliatbu. Tento dom, pre muklov neviditeľný, ostal vo svojom rozbúranom stave ako monument Potterovcov a na spomienku násiliu, ktoré roztrhalo ich rodinu.


A všade okolo úhľadne napísaných slov, všade okolo boli vyryté odkazy od čarodejníkov, ktorí prišli navštíviť miesto, odkiaľ unikol ,Chlapec, ktorý prežil´.

Niektorí sa len podpísali večným atramentom; ostatní vyrezali do dreva svoje iniciály, ďalší sem napísali svoje správy. Všetky z tých najnovších, žiariace jasno oproti šestnásť rokov starým čarodejníckym grafitom, vraveli podobnú vec.

Veľa šťastia, Harry, nech si kdekoľvek.
Ak toto čítaš, Harry, všetci sme s tebou! Dlhý život, Harry Potter.


„Nemali písať na tú značku!“ povedala rozzúrene Hermiona.

Ale Harry sa na ňu pozrel.

„Je to skvelé. Som za to rád. Ja...“

Zrazu prestal hovoriť. Zababušená postava krívala po ceste k nim, osvietená svetlami zo vzdialeného námestia. Harry si myslel, i keď to bolo ťažké posúdiť, že postava bola žena.

Pohybovala sa pomaly, pravdepodobne bola vystrašená z pošmyknutia na zľadovatenej ceste. Jej zhrbenie, jej chvejúca sa chôdza, to všetko pripisoval jej extrémnemu veku. Pozorovali ju v tichosti, ako sa približovala.

Harry čakal, aby videl, či nezájde dovnútra jedného z domov, okolo ktorých kráčala, ale inštinkt mu vravel, že nie. A nakoniec sa zastavila. Niekoľko metrov od nich, jednoducho stála, tam, uprostred zamrznutej cesty, otočená tvárou k nim.

Nepotreboval, aby ho Hermiona štipla do ruky. Bola tu šanca, že tá žena je mukel: Stála tam a pozerala na dom, ktorý pre ňu vlastne mohol byť úplne neviditeľný, pokiaľ nebola čarodejnica.

Aj keby predpokladali, že to je čarodejnica, každopádne to bolo čudné správanie, ísť von, do studenej noci, a len pozerať na starú ruinu. Podľa pravidiel normálnej mágie by zatiaľ nemala vidieť aspoň Hermionu a jeho.

Harry mal čudný pocit, že vie, že tam sú, a tiež, kto sú. Práve keď prišiel k tomuto nepríjemnému záveru, zdvihla ruku a volala ich k sebe.

Hermiona sa pod plášťom pritisla k Harrymu, svoju ruku mala pevne zovretú v jeho.

„Ako to vie?“

Harry zakrútil hlavou. Žena zamávala znovu, viac dôrazne. Harry si pomyslel na mnoho dôvodov, prečo by na vábenie nemal reagovať, ale jeho podozrenie, že vie, kto je, a ako tam stáli proti sebe na vyľudnenej ulici, rástlo každú chvíľu.

Bolo možné, že by tu na nich čakala celé tie mesiace? Žeby jej Dumbledore povedal, aby čakala, že Harry nakoniec príde? Alebo to bola ona, kto sa skrýval v tieni na cintoríne a sledovala ich až na toto miesto? Už len schopnosť vidieť ich jej dávala výzor Dumbledorovej sily, s ktorou sa nikdy predtým nestretli.

Nakoniec Harry prehovoril, čo spôsobilo, že Hermiona zalapala po dychu a nadskočila.

„Ste Bathilda?“

Zababušená postava prikývla a znovu im pokynula, aby ju nasledovali.

Pod plášťom sa Harry a Hermiona pozreli jeden na druhého. Harry nadvihol obočie
a Hermiona mu troška nervózne prikývla.

Vyšli dopredu smerom k žene, akonáhle to urobili, otočila sa a krívala späť po ceste, po ktorej prišla. Minuli niekoľko domov, než sa zastavila pri bráne. Nasledovali ju cestou hore, prešli cez záhradu, ktorá bola takmer rovnako zarastená, ako tá, ktorú práve opustili.

Chvíľku stála pred hlavnými dverami a hrala sa s kľúčmi v ruke, potom otvorila a ustúpila, aby mohli prejsť...

Hrozne páchla, alebo možno páchol ten dom; Harry pokrčil nos, a ako za ňou kráčali, vyzliekol si plášť. Teraz, keď stál vedľa nej, uvedomil si, aká je vlastne malá. Ohnutá vekom mu sotva dosiahla k prsiam.

Zavrela za nimi dvere. Aj proti ošúpanej maľbe na stenách bolo vidieť, že má škvrnité a modravé ruky. Otočila sa a pozerala Harrymu do tváre. Mala zakalené oči zapadnuté v záhyboch priesvitnej kože a celá jej tvár bola pokrytá škvrnami od prasknutých žiliek a pigmentových znamienok. Harry premýšľal, či sa jej môže ukázať – aj keď by to urobil, to čo uvidí, bude fúzatý mukel, ktorého podobu práve mal.

Pach prachu, neopraného šatstva a uschnutého jedla sa zintenzívnil vo chvíli, keď si dala dolu čiernu, moľami prežranú šatku, odhaľujúc tak svoju hlavu pokrytú čisto bielymi vlasmi, skrz ktoré jasno presvitala holá koža.

„Bathilda?“ zopakoval Harry.

Znovu prikývla. Harry si uvedomil prítomnosť medailónu na hrudi. Zdalo sa mu, že sa to, čo vo vnútri ťuká, či bije, náhle prebudilo. Cítil cez chladný kov, ako pulzuje. Vedelo to, mohlo by to cítiť, že vec, ktorá ho zničí, je tak blízko?

Bathilda okolo nich prekrivkala, odtlačila Hermionu na stranu tak silno, akoby ju vôbec nezaregistrovala, a zmizla v čomsi, čo vyzeralo ako obývačka.

„Harry, nie som si týmto úplne istá,“ ťažko dýchala Hermiona.

„Pozri, aká je maličká. Myslím, že keď budeme musieť, premôžeme ju,“ povedal Harry. „Počuj, mal som ti povedať, že nie je tak celkom pri zmysloch. Muriel jej hovorievala „senilka“."

„Poď!“ zavolala Bathilda z vedľajšej izby.

Hermiona nadskočila a stisla Harryho ruku.

„To je v poriadku,“ povedal Harry isto a prvý sa vydal smerom do obývačky.

Bathilda krivkala dokola a zažínala sviečky, ale stále bola tma. Tá však nezakryla množstvo špiny, hrubá vrstva prachu im vírila pod nohami a Harry zacítil popri vlhkom a plesnivom zápachu ešte niečo horšie, čosi ako pokazené mäso.

Premýšľal, kedy naposledy bol niekto vo vnútri Bathildinho domu skontrolovať, ako sa má. Zdalo sa, akoby už zabudla, že vie čarovať, mimochodom aj pre to, že sviečky zapaľovala ručne a jej dlhá manžeta každú chvíľu hrozila, že tiež vzbĺkne.

„Ja to urobím,“ navrhol jej Harry a vzal si od nej zápalky.

Stála a pozorovala ho, ako zapaľuje ostatné sviečky neisto rozostavené na hromadách kníh či podložené prasknutými, deravými hrnčekmi okolo celej miestnosti.

Posledný kus nábytku, na ktorý Harry umiestnil sviečku, bola truhlica s vypuklým čelom, plná zásuviek, v ktorých ležalo množstvo fotografií. Keď sa plamienok rozhorel, jeho odraz sa mihotal na zaprášených sklách a strieborných rámčekoch. Uvidel na nich niekoľko maličkých pohybov. Zatiaľ čo Bathilda bojovala s polenami, aby rozrobila oheň, zamumlal „Tergeo!“.

Prach z fotografií zmizol a on zrazu uvidel, že viac ako pol tucta ich v najväčšom a najzdobenejšom ráme chýba. Bathilda, alebo niekto iný, ich vybral. Potom jeho pohľad upútala jedna z fotografií, takmer úplne vzadu, a rýchlo ju chytil.

Bol to ten zlatovlasý, sympatický zlodej, mladík, ktorého videl kľačať na Gregorovičovej parapete. Lenivo sa na Harryho usmieval zo strieborného rámčeka a jemu okamžite došlo, kde ho pred tým videl – Život a klamstvá Albusa Dumbledora – stál tam ruka v ruke s mladým Dumbledorom a tým sa vysvetľovalo, kde je teraz zvyšok fotografií – v knihe Rity Skeeterovej.

„Pani... slečna... Bagshotová?“ povedal a jeho hlas sa jemne triasol. „Kto to je?“

Bathilda stála uprostred izby a sledovala, ako Hermiona miesto nej zapaľuje oheň.

„Slečna Bagshotová?“ opakoval Harry a pristúpil s fotkou viac do svetla, ktoré teraz vyžarovalo z krbu.

Bathilda sa pozrela za jeho hlasom a horceux na hrudi sa rozbúšil o niečo rýchlejšie.

„Kto je ten muž?“ spýtal sa jej Harry a podával jej fotografiu.

Vážne sa na ňu pozrela, a potom naňho.

„Viete, kto to je?“ opakoval Harry omnoho pomalšie a hlasnejšie, než obvykle. „Ten muž? Poznáte ho? Ako sa volá?“

Bathilda sa zatvárila značne neurčito. Harry cítil obrovské sklamanie. Ako jej Rita Skeeterová odomkla pamäť?

„Kto je ten muž?“ opakoval hlasno.

„Harry, čo robíš?“ spýtala sa Hermiona.

„Ten obrázok. Hermiona, je to ten zlodej, ktorý kradol u Gregoroviča! Prosím!“ povedal zase smerom k Bathilde. „Kto je to?“

Ale ona naňho len pozerala.

„Prečo ste chceli, aby sme šli s vami, pani... slečna Bagshotová?“ spýtala sa Hermiona a zvýšila hlas. „Chceli ste nám niečo povedať?“

Ani nedala najavo, že Hermionu vôbec počula, a pristúpila o niečo bližšie k Harrymu. S ľahkým kývnutím hlavy sa pozrela späť do predsiene.

„Chcete, aby sme odišli?“ spýtal sa.

Zopakovala svoje gesto, tentoraz však ukázala najprv na Harryho, potom na seba a nakoniec na strop.

„No dobre,“ povedala Hermiona, „ideme.“

Ale ako náhle sa Hermiona pohla, ona s prekvapivou silou zavrtela hlavou a ešte raz ukázala na Harryho a potom zase na seba.

„Chce, aby som šiel s ňou. Sám.“

„Prečo?“ spýtala sa Hermiona a jej hlas znel jasne a ostro v miestnosti osvetlenej len sviečkami. Stará dáma zavrtela nad tým hlukom hlavou.

„Možno jej Dumbledore povedal, aby mi dala ten meč. Mne a nikomu inému?“

„Naozaj si myslíš, že vie, kto si?“

„Áno,“ povedal Harry a pozeral sa dole, do mliečne zahmlených očí, ktoré sa naňho uprene pozerali. „Myslím, že áno.“

„Tak dobre, ale ponáhľaj sa, Harry.“

„Veďte ma,“ povedal Harry Bathilde.

Zdalo sa, že rozumela, pretože okolo neho odkrivkala smerom k dverám. Harry sa na Hermionu usmial, aby ju trochu uistil, ale nebol si istý, či ho videla. Stála s rukami okolo tela uprostred všetkej tej špiny osvetlenej svetlom sviečok a pozerala sa smerom ku knižnici.

Keď Harry odchádzal z miestnosti, nepozorovaný ani Hermionou, ani Bathildou, schoval strieborný rámček s fotografiou do bundy.

Schody boli strmé a úzke. Harry mal nutkanie Bathildu zozadu podoprieť, aby sa uistil, že cez neho neprepadne, čo sa teraz zdalo pomerne pravdepodobné. Pomaly, sípavo, sa šplhala smerom nahor na odpočívadlo, kde zahla doprava do nízkej spálne.

Bola dechtovo čierna a príšerne páchla. Harry si práve všimol nočník vyčnievajúci z pod postele, keď Bathilda zavrela dvere a on upadol do tmy.

„Lumos,“ povedal Harry a jeho prútik sa rozžiaril.

Zľakol sa. Bathilda sa za tú krátku chvíľu dostala až k nemu, ale on ju vôbec nepočul prísť.

„Ty si Potter?“ zašepkala.

„Áno, som.“

Pomaly vážne prikývla. Harry cítil, ako horcrux prudko búši, rýchlejšie než jeho vlastné srdce. Bol to nepríjemný, znekľudňujúci pocit.

„Máte pre mňa niečo?“ spýtal sa Harry, ale ona vyzerala rozrušená svetlom z jeho prútika. „Máte pre mňa niečo?“ zopakoval znovu Harry.

Vtom zavrela oči a stalo sa niekoľko vecí naraz. Harryho jazva bolestivo pálila, hprcrux sa začal chvieť tak, že sa mu zdvíhal sveter na hrudníku a temná páchnuca miestnosť sa rozplynula. Zacítil záchvev radosti a prehovoril vysokým, studeným hlasom: „Chyťte ho!“

Zakymácal sa. Temná páchnuca miestnosť sa okolo neho akoby znovu uzavrela. Nevedel, čo sa práve stalo.

„Máte pre mňa niečo?“ spýtal sa tretí raz, omnoho hlasnejšie.

„Tu," zašepkala a ukázala do rohu. Harry zdvihol prútik a uvidel obrys prepchaného nočného stolíka pod oknom.

Tentoraz ho neviedla. Harry stál medzi ňou a neustlanou posteľou, svoj prútik držal vo výške. Nechcel sa k nej otočiť chrbtom.

„Čo to je?“ spýtal sa, keď pristúpil k stolíku, na ktorom bola navŕšená hromada čohosi, čo vyzeralo a bolo cítiť ako špinavé šatstvo.

„Tam,“ povedala ukazujúc na beztvarú hromadu.

V momente, keď odvrátil pohľad smerom k neupravenej kope šatstva, aby v nej uvidel rukoväť meča, kútikom oka zahliadol, ako sa zvláštne pohla. Zľakol sa a vo chvíli, keď sa otočil späť, zachvátila ho hrôza, keď uvidel padať jej bezvládne staré telo a na mieste, kde bol pred tým jej krk, vyliezal teraz obrovský had.

Než stačil zdvihnúť svoj prútik, had zaútočil. Sila, ktorou sa zahryzol do jeho predlaktia vymrštila prútik k stropu, a jeho svetlo ožiarilo miestnosť dookola a potom zhasol. Silný úder do bránice mu vyrazil dych. Spadol na nočný stolík do hromady odporného šatstva...

Odvalil sa na stranu a tesne sa vyhol chvostu hada, ktorý preťal vzduch nad stolíkom v mieste, kde stál len chvíľu pred tým. Zasypali ho úlomky skla a dopadol na podlahu. Zdola započul Hermionino volanie: „Harry?“

Nemohol popadnúť dych, aby zavolal späť. Vtom ho ťažká hladká hmota pritlačila na zem a on cítil, ako sa cez neho kĺže – svalnatá a silná.

„Nie!“ lapal po dychu pritlačený k zemi.

„Áno!“ zašepkal hadí hlas, „Je koniecccc...“

„Accio, Accio prútik...“

Ale nič sa nestalo a Harry potreboval svoje ruky, aby sa pokúsil odtlačiť hada, ktorý sa ovíjal okolo jeho tela a vytláčal z neho vzduch. Horcrux sa mu zarýval priamo do jeho hrude. Kus životom pulzujúceho ľadového kovu teraz bil len centimetre od jeho vlastného, bláznivo búšiaceho srdca a jeho hlava sa zaplavovala chladom, bielym svetlom, ktoré všetko mazalo. Vlastný tápavý dych, vzdialené kroky, všetko odchádzalo...

Kovové srdce búšilo vo vnútri jeho hrude a zrazu letel, triumfálne letel bez toho, že by potreboval metlu alebo testrala....

Náhle ho čosi vrátilo do odporne páchnucej temnoty. Nagini ho pustila. Vymanil sa z jej zovretia a uvidel hadov obrys vo svetle odpočívadla. Had udrel a Hermiona s výkrikom odskočila. Jej kliatba minula a zasiahla okno, ktoré sa roztrieštilo. Ľadový vzduch naplnil miestnosť vo chvíli, keď Harry zohol hlavu, aby sa vyhol ďalšej spŕške sklenených úlomkov a on na niečo stúpil – jeho prútik...

Zohol sa a chytil ho, ale miestnosť bola zaplnená hadom, ktorý mlátil chvostom okolo seba.

Hermionu nebolo vidieť a na chvíľu Harry pomyslel na najhoršie. Ale vtom sa ozvala hlasná rana a záblesk červeného svetla. Had vyletel do vzduchu a silno udrel Harryho do tváre, ako slučka za slučkou stúpala ku stropu. Harry zodvihol svoj prútik, ale vo chvíli, keď tak spravil, ho jazva začala páliť tak silno, ako sa mu to nestalo už celé roky.

„Prichádza, Hermiona! Ide sem!“

Spoločne s jeho výkrikom dopadol had s divokým sykotom na zem. Rozpútal sa zmätok. Had porozbíjal poličky na stene a čínsky porcelán sa rozletel po celej miestnosti. Harry skočil za posteľ a uvidel tmavý obrys Hermiony.

Zľaknuto vykríkla, keď ju ťahal späť okolo postele. Had znovu zaútočil, ale Harry vedel, že to horšie, než je had, len príde. Možno už stojí pri bránke – jeho hlava akoby sa chcela rozletieť bolesťou jeho jazvy...

Had urobil výpad presne vo chvíli, keď odskočil preč i s Hermionou, ktorú ťahal so sebou.

Hermiona vykríkla „Confringo!“ a jej kliatba preletela miestnosťou, rozbila zrkadlo a odrazila sa späť k nim. Nekontrolovane lietala medzi stropom a podlahou. Harry cítil, ako sa obtrela o jeho ruku a jemne mu ju spálila.

Sklo ho porezalo na tvári, keď ťahal Hermionu za sebou. Vyskočil na posteľ, odtiaľ na rozbitý nočný stolík a vyskočil oknom priamo von, do prázdna. Jej výkrik sa rozľahol nocou, keď padali vzduchom...

Potom sa jeho jazva rozletela a bol Voldemortom bežiacim cez zapáchajúcu kúpeľňu. Jeho dlhé biele ruky sa opreli o okennú rímsu, keď zbadal onoho plešatého muža a malú ženu ako sa roztočili a zmizli. Jeho výkrik plný hnevu sa zmiešal s krikom dievčaťa, ktorého ozvena sa niesla cez temné záhrady až ku kostolným zvonom, znejúcim na oslavu Štedrého dňa.

Jeho krik bol Harryho krikom, jeho bolesť bola Harryho bolesťou… že sa to mohlo stať tu, kde už sa to stalo predtým… tu, na dohľad od domu, kde sa kedysi dávno takmer dozvedel, čo to znamená zomrieť… zomrieť… tá bolesť bola taká strašná… vytrhla ho z jeho vlastného tela… Keby ale nemal telo, prečo ho tak strašne bolela hlava, keby bol mŕtvy, akoby sa mohol cítiť tak neznesiteľne, nemala by bolesť po smrti prestať, nemala by snáď…?

Noc bola vlhká a fúkal vietor. Dve deti oblečené ako tekvice sa pohybovali cez námestie pozdĺž vkladov pokrytých papierovými hviezdicami, všetkými tými nevkusnými muklovskými ozdobami sveta, v ktoré neverili.

On sa pohyboval pozdĺž nich, sprevádzaný oným pocitom zmyslu, sily a spravodlivosti, ktorý mal v takýchto situáciách… Žiadny hnev… ten bol pre slabšie duše, než tá jeho… ale triumf, áno… Na toto čakal dlho, dúfal v to…

„Pekný kostým, pane.“

Uvidel usmievajúceho sa malého chlapca, ktorý bežal tak blízko pri ňom, že videl jeho tvár pod kapucňou, videl, ako sa na jeho tvári objavil strach. Potom sa chlapec otočil a utekal preč od neho… On v ruke ukrytej pod habitom zvieral rukoväť svojho prútika… jediný prostý pohyb a dieťa by už nikdy nedobehlo k svojej matke… nebolo to však potrebné…

Pozrel sa do ďalšej temnej uličky a konečne zbadal svoj cieľ, Kúzlo spoľahlivosti bolo zlomené, i keď oni to ešte nevedeli… Bol tichší než mŕtvi, keď sa pohyboval k tmavému živému plotu, a takisto ticho sa dostal cez plot…

Nemali žiadne záclony, takže ich videl celkom jasne, boli vo svojej malej obývačke, vysoký čiernovlasý muž v okuliaroch, ktorý svojím prútikom vytváral malé farebné obláčiky pre zábavu malého čiernovlasého chlapca v modrom pyžame. Dieťa sa smialo a pokúšalo sa ich chytiť, zovrieť vo svojej malej pästi…

Dvere sa otvorili a vstúpila matka, žena s dlhými tmavočervenými vlasmi padajúcimi jej do tváre, a povedala niečo, čo nemohol počuť. Otec zdvihol chlapca do vzduchu a podal ho jeho matke. Odhodil svoj prútik na pohovku, zívol a natiahol sa…

Brána trochu zavŕzgala keď ju otvoril, ale James Potter to nepočul. Jeho biela ruka vytiahla prútik z plášťa a zamierila ním na dvere, ktoré sa s výbuchom otvorili… Práve prekračoval prah, keď James vbehol do haly. Bolo to ľahké, príliš ľahké, dokonca ani nezdvihol svoj prútik z pohovky…

„Lily, vezmi Harryho a bež! Je to on! Choď! Utekaj! Ja ho zdržím!“

Zdržať ho bez prútika v ruke! … Zasmial sa než vyslovil kliatbu…

„Avada Kedavra!“

Zelené svetlo vyplnilo úzku chodbu, zapálilo kočík a odstrčilo ho k stene, rozpálilo zábradlie, až vyzeralo ako horiace svietiace tyče, a James Potter spadol na zem ako bábka, ktorej niekto prerezal povrázky…

Počul ju kričať na hornom poschodí, uväznenú, avšak ak bude rozumná, nemá sa čoho báť…

Vyšiel po schodoch, a s ľahkým pobavením načúval jej márnym pokusom sa zabarikádovať… Ani ona pri sebe nemala prútik… Akí boli hlúpi, akí dôverčiví, keď si mysleli, že ich bezpečnosť je zverená priateľom, že môžu len tak, aj keď len na okamih, odložiť svoje prútiky…

Dvere zaistené stoličkou a narýchlo naplnenými škatuľami rozrazil jediným lenivým mávnutím prútika… a tu stála, s dieťaťom v náručí. Keď ho zbadala, položila svojho syna do detskej postieľky za sebou a roztiahla paže, akoby to snáď mohlo pomôcť, akoby si myslela, že si kvôli tomu vyberie miesto chlapca ju.

„Nie Harryho! Prosím, nie Harryho!“

„Ustúp, ty bláznivé dievča… ustúp, hneď!“

„Nie Harryho, prosím, nie, vezmite si mňa, zabite miesto neho mňa…“

„Toto je moje posledné varovanie…“

„Nie Harryho! Prosím… majte zľutovanie… majte zľutovanie… Nie Harryho! Jeho nie! Prosím… urobím čokoľvek…“

„Ustúp. Ustúp, dievča!“

Mohol ju donútiť ustúpiť od kolísky, ale zdalo sa rozumnejšie zabiť ich všetkých… Zelené svetlo preletelo cez miestnosť a ona spadla na zem tak ako jej manžel. Chlapec celú dobu neplakal.

Stál vo svojej postieľke a rukami zvieral rebrá jej ohrádky. Díval sa hore na votrelca so záujmom v očiach, snáď si myslel, že to je jeho otec, kto sa skrýva pod kapucňou, robí ďalšie krásne svetielka a jeho smejúca sa matka vyskočí každú chvíľku na nohy…


A potom sa zlomil. Nebol ničím, ničím, než bolesťou a strachom, a musel sa skryť, nie tu, v sutinách zničeného domu, kde to uväznené dieťa kričalo, ale ďaleko, ďaleko odtiaľto...


„Nie,“ zastonal. Had zašušťal po špinavej, zanedbanej podlahe, a zabil toho chlapca, a on bol tým chlapcom…

„Nie...“ A teraz stál v rozbitom okne Bathildinho domu, ponorený do spomienok na jeho najväčšiu stratu a pri jeho nohách sa cez rozbitý porcelán a sklo plazil obrovský had... Pozrel sa dole a zbadal niečo... niečo úžasné…

„Nie...“

„Harry, všetko je v poriadku, si v poriadku!“

Zišiel dolu a vzal starú fotografiu. Bol na nej ten neznámy zlodej, zlodej, ktorého hľadal...

„Nie, nedostaneš to… nedostaneš…“

„Harry, si v poriadku, prebuď sa, prebuď sa!“

Bol Harrym, nie Voldemortom... a tá vec, ktorá šušťala, nebola had... Otvoril oči.

„Harry,“ zašepkala Hermiona. „Cítiš sa v – v poriadku?“

„Áno,“ zaklamal.

Bol v stane, ležal na jednej z nižších postelí pod hromadou prikrývok. Začínalo svitať a mäkké svetlo presvitalo cez plátenný strop. Bol celý premočený od potu; cítil to na vankúšoch a prikrývkach.
„Museli sme odísť preč.“

„Áno,“ povedal Hermione.

„Musela som použiť vznášacie kúzlo, aby som ťa dostala na posteľ. Nemohla som ťa zdvihnúť. Bol si... No, nebol si práve....“

Pod svojimi hnedými očami mala fialové fľaky a všimol si aj malú hubku v jej ruke: Celú tú dobu mu utierala tvár.

„Bol si chorý,“ dokončila. „Veľmi chorý.“

„Koľko času ubehlo odvtedy, ako sme to tam opustili?“

„Hodiny. Už je takmer ráno.“

„A čo so mnou bolo? Bol som v bezvedomí?“

„Nie tak celkom,“ povedala Hermiona znepokojene. „Kričal si a stonal a… jednoducho...,“ dodala hlasom, ktorý sa zdal Harrymu rozpačitý.

Čo robil? Kričal kliatby ako Voldemort? Plakal ako dieťa v kolíske?

„Nemohla som z teba dostať ten horcrux,“ povedala Hermiona, a vedel, že chce zmeniť tému rozhovoru.

„Bol zapečatený v tvojom hrudníku. Budeš tam mať odtlačok; je mi to ľúto, ale musela som použiť oddeľovacie kúzlo, aby som to odstránila. Had ťa aj udrel, ale vyčistila som ti ranu a dala na ňu nejaké bylinky...“

Vyzliekol si spotené tričko a pozrel sa. Nad jeho srdcom bola červená elipsa, miesto, kde ho medailón spálil. Tiež uvidel napoly vyliečené rany na predlaktí.

„Kam si dala ten horcrux?“

„Do mojej kabelky. Myslím, že by sme ho tam mali nejakú dobu nechať.“

Ľahol si späť na vankúše a pozeral sa do jej sivej, strhanej tváre.

„Nemali sme vôbec do Godricovej úžľabiny chodiť. Je to moja vina, všetko je to moja vina. Prepáč, Hermiona.“

„Nie je to tvoja chyba. Chcela som tam ísť tiež; naozaj som si myslela, že ti tam Dumbledore ten meč nechal.“

„Áno, no… tak to sme sa splietli, že?“

„Čo sa tam stalo? Čo sa stalo, keď ťa vzala hore po schodoch? Skrýval sa tam niekde ten had? Vyliezol odniekadiaľ? Zabil ju a zaútočil na teba?“

„Nie,“ povedal. „Ona bola ten had... teda ten had bol ňou...“

„Č-čože?“

Zavrel oči. Stále na sebe cítil zápach Bathildinho domu; odporne mu to pripomínalo udalosti, ktoré sa stali.

„Bathilda už musela byť nejakú dobu mŕtva. Ten had bol... bol v nej. Veď-Vieš-Kto ho tam nastražil, aby čakal. Mala si pravdu. Vedel, že sa vrátim.“

„Ten had bol v nej?“

Opäť otvoril oči. Hermiona vyzerala tak, akoby sa jej obracal žalúdok.

„Lupin vravel, že sa stretneme s čarami, o ktorých sa nám nikdy ani nesnívalo,“ povedal Harry.

„Nechcela pred tebou hovoriť, pretože to bolo hadím jazykom a ja som si to neuvedomil, pretože som jej samozrejme rozumel. Hneď ako sme sa dostali hore, poslal ten had správu Veď-Vieš-Komu, počul som, ako sa to stalo, vo svojej hlave, cítil som, aký je prekvapený, povedal mu, aby ma tam zdržal... a potom...“

Spomenul si, ako had vyliezol z Bathildinho krku: Hermiona nepotrebovala poznať detaily.

„Zmenila sa, zmenila sa na hada, a zaútočila.“

Pozrel sa na svoje rany.

„Nemalo ma to zabiť, len ma to tam malo udržať, než príde Veď-vieš-Kto. Keby sa rozhodol toho hada zabiť, nemalo by to preňho cenu...“ S bolesťou pri srdci sa posadil a odhodil prikrývku.

„Harry, nie, myslím, že by si mal odpočívať.“

„Nie, ty si tá, ktorá si potrebuje odpočinúť. Bez urážky, ale vyzeráš strašne. Ja som v poriadku, vezmem si na nejaký čas hliadku. Kde mám prútik?“

Neodpovedala, a len sa naňho pozrela.

„Kde je môj prútik, Hermiona?“

Zahryzla si do pery a v očiach sa jej objavili slzy.

„Harry...“

„Kde je môj prútik?“

Zohla sa pod posteľ a a vytiahla prútik pred Harryho.

Prútik bol takmer na dve časti, pri sebe ho držalo len Fénixovo pierko. Drevo bolo úplne roztrieštené. Harry ho vzal do ruky, akoby to bol živý tvor, ktorý utrpel vážne zranenie. Nemohol poriadne premýšľať: Všetko sa rozmazalo v panike a strachu. Obrátil sa so žiadosťou na Hermionu.

„Oprav ho, prosím.“

„Harry, nemyslím si, že keď je takto zlomený...“

„Prosím, Hermiona, skús to!“

„R-Reparo.“

Prútik sa spojil dohromady. Harry ho zodvihol.

„Lumos!“

Prútik slabo zaprskal. Vyšiel von a namieril na Hermionu.

„Expelliarmus!“

Hermionin prútik sebou trošku trhol, ale nevyletel jej z ruky.

Tento pokus o čarovanie bol na Harryho prútik príliš veľa a opäť sa rozpadol na dve časti. Zdesene naň hľadel a nemohol vstrebať to, čo práve videl... prútik toho pred tým toľko prežil...

„Harry.“

Hermiona šepkala tak ticho, že je sotva počul.

„Je mi to tak ľúto. Myslím, že som to spôsobila ja. Keď sme utekali, had šiel za nami, tak som zoslala Výbušnú kliatbu a tá sa odrážala po všetkom a akosi musela – musela zasiahnuť...“

„Bola to nehoda,“ povedal mechanicky Harry.

Cítil sa prázdno, šokovane.

„Nájdeme – nájdeme spôsob, ako ho opraviť.“

„Harry, nemyslím si, že sa nám to podarí,“ povedala Hermiona a slzy jej stekali po tvári. „Spomínaš… spomínaš si na Rona? Ako si, keď ste nabúrali autom, zlomil prútik? Nikdy už nebol taký istý, musel si zohnať nový.“

Harry premýšľal o Ollivanderovi, unesenom a stráženom Voldemortom a o mŕtvom Gregorovičovi. Ako si mal zohnať prútik?

„No,“ povedal neúprimným, fakty konštatujúcim hlasom, „no, budem si teraz musieť požičať tvoj. Keď budem na hliadke.“

S tvárou zmáčanou slzami mu podala svoj prútik a nechal ju sedieť na posteli a netúžil po ničom inom, než aby sa od nej dostal čo najďalej.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

totálny chaos

(fagan akýsi, 25. 8. 2009 16:42)

chces nieco smutne, precitaj si Húrinove deti, od autora J.R.R. Tolkiena, HP je citanie o dost nizsie na urovnido knih JJRT
:I

Smutne

(Lota, 24. 2. 2009 11:42)

Tato kniha je najsmutnejsia aj najlepsia zo vsetkych ale skoda ze zomteli jeho rodicia. Najviac ma vzalo jak písala o tom jak zomreli.

uchovanie tajomstva deja !!!

(aledaida, 11. 10. 2008 18:45)

bolo by dobre keby niektori z vas neprezradzali dej dopredu !!!!!!!!! kazdy si to precita sam .......dakujem za pochopenie.......

prutik

(michelle, 5. 6. 2008 19:56)

to je dost blbe s tym prutikom....v stvrtej casti vravel dumbledore ze su len 2 take prutiky a su v nich pera jeho fenixa...taky uz asi nezozenie...

prútik

(ajka, 20. 5. 2008 16:51)

to je staršne... Harryho jedinečny prútk sa zlomil... už ním viac nemôže čarovať... to je fakt starašné!!! ako sa bude terz Harry brániť pred Voldemortom???!

to:rihanna

(Mixo, 21. 1. 2008 15:44)

Znak sa zodvihol zo zeme priamo pred nimi, zdvihol sa ako nejaký bizarný, rýchlo rastúci výtvor tvorený z buriny a dreva, a zlatými písmenami bolo na dreve napísané:

Na tomto mieste, v noci 31. SEPTEMBRA 1981,
Lily a James Potterovci stratili svoje životy.

Ich syn, Harry, ostal ako jediný čarodejník na svete, ktorý prežil smrtiacu kliatbu. Tento dom, pre muklov neviditeľný, ostal vo svojom rozbúranom stave ako monument Potterovcov a na spomienku násiliu, ktoré roztrhalo ich rodinu.

PRE PRESVEDCENIE

(malinka, 18. 1. 2008 20:07)

A mas pravdu asi, mne to tiez uz docvaklo

to co je?

(Harsisa, 31. 12. 2007 15:47)

to akoze teraz nebude mat prutik, alebo co?
a akoze ja v tom mam trosku zmätok v tom co sa tam stalo v tom dome, lebo sa mi to zda take dopletene ale inak je to dobra kapitola

presvedcenie

(uvaha presvedcenie, 30. 12. 2007 16:30)

je to grindenwald ved to hovorim ten cobojoval s dumbledorom,ten ukradol starodavny prutik ktory hlada voldemort na znicenie harryho

had

(rihanna, 28. 12. 2007 18:12)

pre monu ktora napiala 27.12.07 oni zomrely 31.oktobra a ne septembra

kalendár

(Mona, 27. 12. 2007 15:11)

James a Lilly zomreli 31.septembra...hahaha..september má len 30dní

úvahy

(ecelor, 27. 12. 2007 0:04)

No, tak predsa to bol chlapík z tej knihy. Predtým som si myslel, že je to stopercent Aberforth, či ako sa volá (tí, čo ma poznajú, vedia akú mám pamäť na mená :-D! ), teraz som však na rozpakoch. Že by to bol ten chlapík, ktorý napísal ten nekrolog za Albusom? Ten sa predsa vydal na skusy po Europe! No neviem, neviem... Ale je to tak, ako som si myslel - nakoniec to bude úplne inak,než som si myslel!

_____

(silolka, 22. 12. 2007 20:10)

kebi tam bolo 1991 tak by sa to odoravalo v tomto roku.

Meč???

(Ajfonštajberk, 21. 12. 2007 12:29)

Nebol tam náhodou v tej kope schovaný meč???
Inak, dobrá kapitola. A som zvedavý, kedy príde do rokfortu.

.........

(nika, 12. 12. 2007 15:56)

viete ze mnohe filmy ktore su vyrobene aj v 21storoci mozu mat dej aj zo 70-tich rokov

napinave

(fufu, 5. 12. 2007 11:20)

perfektne.....

Uzasne

(anonimka, 26. 11. 2007 18:36)

Cela tato kniha je super , proste najlejsia (aspon podla mna)

dddd

(Jaaaa, 7. 11. 2007 20:50)

mne este prisla tato kapitola smutnejsia ako ta predosla...

.............................

(Alexander m, 1. 10. 2007 0:40)

aj mna to zarazilo 81???

...................

(terka, 14. 9. 2007 9:25)

harriho rodicia zomrely v 81??tera akoze ziju v 97?