Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


14. kapitola – Zlodej

3. 8. 2007

14. kapitola – Zlodej

Harry otvoril oči a bol oslnený zlatou a zelenou farbou. Netušil, čo sa stalo, vedel iba, že leží na niečom, čo mohlo byť lístím a vetvami. Akonáhle polapil dych, zažmurkal a zistil, že túto oslňujúcu žiaru vytváralo slnečné svetlo, dopadajúce na neho cez lístie vysoko nad ním. Kúsok od jeho tváre sa niečo myklo. Harry sa zodvihol na kolená, pripravený čeliť nejakému malému divokému stvoreniu, avšak zistil, že tým stvorením bola Ronova noha. Keď sa rozhliadol okolo, zistil, že všetci traja ležia v lese, očividne sami.

Harryho prvá myšlienka viedla k Zakázanému lesu, a na okamih, aj keď vedel, aké hlúpe a nebezpečné by bolo sa objaviť v Rokfortskom areáli, napadlo ho odplížiť sa z lesa až do Hagridovej chalupy. O chvíľu však Ron vydal dlhý vzdych a keď sa Harry začal plaziť k nemu, s istotou vedel, že neboli v Zakázanom lese: Stromy boli mladšie, boli ďalej od seba a zem bola čistejšia.

S Hermionou, ktorá bola tiež stále na kolenách, sa stretol pri Ronovej hlave. V okamihu, ako sa Harry pozrel na Rona, ho zaplavili obavy. Ľavá strana Ronovho tela bola pokrytá krvou a jeho šedobiela tvár pôsobila, v kontraste s lístím pokrytou zemou, hrozivo. Odvar všehodžúsu práve vyprchával a Ron sa premieňal z Cattermolea späť do svojej normálnej podoby. Jeho vlasy boli čím ďalej, tým viac červenšie a jeho tvár stratila i ten zvyšok farby, ktorý v nej ešte bol.

„Čo sa mu stalo?“

„Rozštiepenie,“ odpovedala Hermiona a jej prsty už trhali rukáv tam, kde bola krv najtmavšia.

Harry vydesene sledoval, ako Hermiona úplne roztrhla Ronovo tričko. Vždy o rozštiepení rozmýšľal ako o niečom komickom, ale toto...zdvihol sa mu žalúdok, keď zbadal, ako Hermiona položila obnaženú ruku, na ktorej chýbal veľký kus mäsa, odstránený hladko akoby nožom.

„Harry, rýchlo, v mojom batohu, je tam malá fľaštička s nápisom Esencia z pamajoránu.“

„Batoh....dobre...“

Harry dobehol na miesto, kam Hermiona dopadla, schmatol malý batôžtek a strčil doň ruku. Podľa hmatu rozoznával jeden po druhom, všetky možné predmety – obaly kníh, vlnené svetre, topánky....

„RÝCHLO!“

Harry zdvihol svoj prútik zo zeme, nemieril ním na čarovný batoh a zvolal: „Accio, pamajorán! “ Malá hnedá fľaštička vyletela von; chytil ju a bežal naspäť k Hermione a Ronovi, ktorého oči boli teraz napoly otvorené, ale za viečkami bolo vidieť len bielka.

„Omdlel,“ povedala Hermiona, ktorá už bola tiež veľmi bledá; už nevyzerala ako Mafalda, aj keď jej vlasy boli miestami ešte stále šedivé. „Otvor to, prosím, Harry, strašne sa mi trasú ruky.“

Harry odkrútil uzáver fľaštičky, Hermiona ju vzala a tri kvapky naliala na krvácajúce miesto. Rana teraz vyzerala ako niekoľko dní stará. Nová pokožka prerastala cez to, čo bolo pred pár sekundami odhaleným mäsom.

„Wow,“ povedal Harry.

„To je jediné, čo sa odvážim urobiť,“ povedala Hermiona roztrasene.„Existujú síce kúzla, ktoré by ho celkom vyliečili, ale na to sa teraz naozaj necítim a moja chyba by urobila oveľa viac škody ako úžitku....Už aj tak stratil hrozne veľa krvi...“

„Ako sa mu to stalo? Myslím,“ Harry potriasol hlavou, aby si ju vyčistil a ujasnil si, čo sa stalo. „prečo sme tu? Myslel som, že sme sa vracali na Grimmauldove námestie, nie?“

Hermiona sa zhlboka nadýchla. Vyzeralo to, že sa takmer rozplače.

„Harry, myslím, že sa tam už nebudeme môcť vrátiť.“

„Prečo ....?“

„Keď sme sa premiestňovali, Yaxley sa ma chytil a ja som sa ho nemohla zbaviť, bol príliš silný. Stále sa ma držal, keď sme dorazili na Grimmauldove námestie a potom – bojím sa, že videl dvere, keď sme sa tam dostali, tak som vás rýchlo chytila a preniesla nás sem.“

„Ale kde je teda on? Počkaj...Chceš tým povedať, že je na Grimmauldovom námestí? Veď sa tam nemôže dostať, nie?“

Jej oči sa leskli slzami, keď odpovedala.

„Harry, myslím, že môže. Ja-ja som ho donútila, aby ma pustil tým, že som použila Zabraňovacie zaklínadlo, ale to už som ho dostala dovnútra ochrany Kúzla spoľahlivosti. Od tej doby čo Dumbledore zomrel sme všetci Strážcami tajomstva, pamätáš? Takže ja som mu to tajomstvo prezradila, že?“

Nebolo sa o čom hádať, Hermiona mala úplnú pravdu. Toto bol pre nich silný úder. Ak sa mohol Yaxley dostať do domu, nemohli sa tam vrátiť. Vďaka premiestňovaniu tam mohol dokonca dostať aj smrťožrútov. I keď bol dom temný a depresívny, bolo to ich jediné bezpečné útočište a zvlášť teraz, keď bol Kreacher omnoho milší a priateľskejší, svojím spôsobom domov. S pocitom viny si Harry spomenul na domáceho škriatka chystajúceho steak a koláč, ktorý Harry, Ron ani Hermiona nikdy neochutnajú.

„Harry, je mi to ľúto. Tak veľmi ma to mrzí!“

„Nebuď hlúpa, to nebola tvoja vina! Keď už niečia, tak moja...“

Harry strčil ruku do vrecka a vytiahol Divookého oko. Hermiona cúvla a tvárila sa vydesene.

„Umbridgeová ho vlepila do dverí svojej kancelárie, aby mohla špehovať ostatných. Nemohol som ho tam nechať...ale vďaka tomu zistili, že sú v budove votrelci.“

Skôr ako stihla Hermiona niečo povedať, Ron zavzdychal a otvoril oči. Ešte stále bol bledý a na jeho tvári sa leskol pot.

„Ako sa cítiš?“ zašeptala Hermiona.

„Hrozne,“ odvetil Ron a šklbol sebou, keď pocítil svoju zranenú ruku.

„Kde to sme?“

„V lese, kde sa konal Svetový pohár v metlobale.“ objasnila Hermiona.

„Chcela som nejaké kryté, uzavreté miesto a toto bolo....“

„....prvé miesto, čo ťa napadlo,“ dokončil za ňu Harry a pozeral sa po očividne úplne vyľudnenom okolí.

Stále myslel na to, čo sa stalo, keď sa premiestnili naposledy a keď ich smrťožrúti našli behom niekoľkých minút. Mohlo to byť čítanie myšlienok? Vedel Voldemort alebo jeho ľudia, kam ich Hermiona vzala tentokrát?

„Myslíš, že by sme mali vyraziť?“ spýtal sa Ron Harryho a ten na jeho tvári videl, že myslí na to isté.

„Neviem.“

Ron stále vyzeral bledo a spotene. Ani sa nepokúsil posadiť a zdalo sa, že bol príliš slabý, aby to skúšal. Myšlienka, že by s ním hýbali, bola nepredstaviteľná.

„Zatiaľ tu zostaneme.“ povedal nakoniec.

Hermiona, ktorej sa očividne uľavilo, vyskočila na nohy.

„Kam ideš?“ spýtal sa Ron.

„Ak tu ostaneme, mali by sme použiť nejaké ochranné kúzla,“ odpovedala, zdvihla prútik, začala opisovať veľký kruh okolo Harryho a Rona a mumlala zaklínadlá.

Harry si všimol porúch v okolitom vzduchu. Bolo to, akoby Hermiona vytvárala nad čistinou tepelný závoj.

Salvio Hexia...Protego Totalum...Repello Muggletum...Muffliato... Mohol by si vytiahnuť stan, Harry?“

„Stan?“

„Z tašky!“

„Z... aha, jasné,“ povedal Harry.

Neobťažoval sa ho hľadať vnútri a radšej použil privolávacie kúzlo. Stan sa vynorilo ako beztvará hromada plátna, lán a tyčiek. Vďaka zápachu mačiek, ktorý bol vnútri úplne rovnaký, Harry spoznal, že sa jedná o rovnaký stan, v ktorom naposledy spali na Svetovom pohári v metlobale.

„Myslel som, že patrí tomu Perkinsovi z ministerstva,“ povedal a začal rozpletať zamotané kolíky.

„Zjavne ho nechcel späť, s jeho krížami je to zlé,“ podotkla Hermiona, zatiaľ čo predvádzala zložité pohyby prútikom.

„Takže si ho Ronov otec mohol požičať. Erecto! “ dodala a zamierila prútikom na neforemné plátno, ktoré sa v plynnom skupenstve vznieslo do vzduchu a celkom pevne sa usadilo na zem pred Harryho, ktorému z rúk vyletel kolík a s rachotom pristál na konci lana.

Cave Inimicum, “ dokončila Hermiona a mávla k nebu.

„To je všetko, čo môžem urobiť. Prinajmenšom by sme mali vedieť, že prichádzajú, nemôžem ale zaručiť, že nás ochránia pre Vol- „

„Nevyslovuj to meno!“ prerušil ju Ron hrubo.

Harry a Hermiona sa na seba pozreli.

„Prepáčte,“ zaúpel Ron, keď sa narovnal a pozrel na nich, „ale akoby to nosilo smolu, či čo. Nemôžeme ho skrátka volať Veď-Viete-Kto, prosím?“

„Dumbledore vravel, že strach z mena....“ pokračoval Harry.

„Uvedom si, že nazývanie Veď-Vieš-Koho jeho menom nakoniec Dumbledorovi neprinieslo veľa dobrého,“ odsekol Ron. „Jednoducho preukáž Veď-Vieš-Komu nejakú úctu, áno?“

Úctu? “ zopakoval Harry, ale Hermiona po ňom hodila varovný pohľad, očividne sa nechcela s Ronom hádať, keď bol taký slabý.

Harry s Hermionou Rona napoly odniesli, napoly dovliekli cez vchod do stanu. Vnútri to vyzeralo presne tak, ako si Harry pamätal: malý byt s kúpeľňou a kuchyňou. Odstrčil staré kreslo a položil Rona opatrne na spodné poschodie dvojposteľovej postele. Aj takáto krátka cesta spôsobila, že Ron ešte viacej zbledol a len čo ho položili na matrac, zavrel oči a nejakú chvíľu nepovedal ani slovo.

„Urobím čaj,“ povedala Hermiona udýchane, vytiahla z hĺbky svojho batohu kanvicu so šálkami a zamierila do kuchyne.

Pre Harryho bol teplý nápoj rovnako príjemný ako ohnivá whisky v tú noc, keď zomrel Divooký. Zdalo sa, že zahnal preč aspoň malú časť hnevu, ktorý sa rozkmital v jeho hrudi. Po minúte či dvoch prelomil Ron mlčanie.

„Čo si myslíte, čo sa stalo s Cattermolovcami?“

„S troškou šťastia sa odtiaľ dostali preč,“ odpovedala Hermiona zvierajúc svoju horúcu šálku. „Len čo sa pán Cattermole dovtípil, čo sa stalo, premiestnil sa spolu so svojou ženou a práve teraz opúšťajú krajinu aj so svojimi deťmi. Urobili, čo im Harry povedal.“

„Dokelu, dúfam, že sa odtiaľ dostali,“ povedal Ron a oprel sa chrbtom o vankúše.Zdalo sa, že mu čaj robí dobre. Už sa mu do tváre vrátilo trocha farby. „Podľa toho, ako sa so mnou rozprávali keď som bol on, to nevyzeralo, že bol nejako zvlášť dôvtipný. Bože, dúfam, že to zvládli. Ak kvôli nám obaja skončia v Azkabane...“

Harry sa pozrel na Hermionu a v mysli sa mu vyrojila jediná otázka – či to, že pani Cattermolová pri sebe nemala prútik nezabránilo tomu, aby sa spoločne so svojím manželom premiestnila a ....nezomrela v jeho náručí. Hermiona pozorne sledovala Rona, ktorý teraz prejavoval také veľké starosti o osud Cattermolovcov. V jej pohľade bola cítiť taká neha, že Harry skoro myslel, že ju nachytá pri tom, ako Rona pobozká.

„Takže ho máš?“ opýtal sa jej Harry, čiastočne aj preto, aby jej pripomenul, že tu stále je.

„Mám - čo?“ spýtala sa trochu prekvapene.

„Kvôli čomu sme práve prešli týmto všetkým? Ten medailón. Kde je?“

„Vy ho máte?“ vykríkol Ron a posunul sa na poduške o niečo vyššie. „A nikto mi nič nepovie! Sakra, to ste to nemohli ani spomenúť?“

„No, utekali sme, aby sme si zachránili život a prenasledovali nás smrťožrúti, nie?“ povedala Hermiona. „Tu je.“ Vybrala z vrecka medailón a podala ho Ronovi.

Bol veľký ako slepačie vajce. Ozdobné písmeno „S“ vysádzané z drobných zelených kamienkov rozptyľovalo jemné svetlo, ktoré prenikalo skrz strechu stanu.

„Je možné, že by ho niekto zničil od doby, čo sa o to pokúšal Kreacher?“ opýtal sa Ron s nádejou v hlase. „Chcem povedať, vieme, že je to ešte stále horcrux?“

„Myslím, že nie,“ povedala Hermiona potom, čo si ho vzala späť a zblízka si ho prezerala. „Keby ho niekto kúzlom zničil, bolo by vidieť nejaké známky poškodenia.“

Podala ho Harrymu, ktorý ho otáčal v prstoch. Vyzeral ako nový. Spomenul si na to, čo zostalo z denníka a na prasknutý kameň v prsteni potom, čo ho Dumbledore zničil.

„Myslím, že Kreacher mal pravdu,“ povedal Harry. „Musíme zistiť, ako ho otvoriť pred tým, než ho budeme schopní zničiť.“

Náhle si uvedomil, čo drží v ruke, čo prežíva za zlatými dvierkami. Po všetkom tom úsilí, ktoré museli vynaložiť na to, aby ho získali zrazu cítil silné nutkanie sa ho rýchlo zbaviť. Prekonávajúc sám seba, snažil sa prstami otvoriť medailón. Potom skúsil zaklínadlo, ktoré použila Hermiona, aby otvorila Regulusovu spálňu. Nič z toho nepomohlo. Podal medailón naspäť Ronovi a Hermione, ktorí sa obaja snažili vydať zo seba to najlepšie, ale neboli o nič úspešnejší ako on sám.

„Cítite to?“ spýtal sa Ron tichým hlasom, keď držal medailón pevne zovretý v pästi.

„Čo myslíš?“

Ron podal horcrux Harrymu. Po chvíli Harry zistil, čo asi Ron myslel. Bola to jeho vlastná krv pulzujúca v jeho žilách, alebo niečo bilo vo vnútri medailónu ako malé kovové srdce?

„Čo s ním urobíme?“ spýtala sa Hermiona.

„Schováme ho, kým neprídeme na to, ako ho zničiť,“ odpovedal Harry, a aj keď sa mu veľmi nechcelo, zavesil si medailón na krk a schoval ho pod oblečenie, kde teraz odpočíval hneď vedľa tobolky, ktorú dostal od Hagrida.

„Myslím, že by sme si mali rozdeliť stráženie pred stanom,“ dodal smerom k Hermione. Vstal a pretiahol sa. „A musíme vymyslieť, kde získať nejaké jedlo. Ty zostaneš tu,“ dodal ostro keď videl, ako sa Ron snaží posadiť a do tváre sa mu opäť vliala šedá farba.

Spolu so Špiónoskopom, ktorý dala Hermiona Harrymu k narodeninám, strávili zvyšok dňa striedaním sa na stráži. Špiónoskop sa však celý deň pokojne a ticho vznášal nad stolom, či už vďaka tomu, že Hermiona rozmiestnila okolo ochranné kúzla a bariéry proti muklom alebo skrátka preto, že tadiaľto ľudia veľmi nechodievali. Časť lesa, v ktorej sa nachádzali, zostávala opustená až na pár vtákov veveričiek. Večer nepriniesol žiadnu zmenu. Harry rozsvietil svoj prútik, keď si o desiatej vymenil miesto s Hermionou, a rozhliadal sa okolo po opustenom priestranstve. Nevidel nič, okrem páru netopierov prelietavajúcich nad nimi cez jediný, medzi stromami viditeľný, pás oblohy.

Bol hladný a trochu sa mu točila hlava. Hermiona so sebou nevzala žiadne jedlo, pretože si myslela, že sa ešte dnes vrátia na Grimmauldove námestie, takže nemali vôbec nič na jedenie až na pár hríbov, ktoré Hermiona nazbierala spod okolitých stromov a povarila v kotlíku. Po pár sústach odstrčil Ron svoju porciu preč a tváril sa znechutene. Harry to neurobil iba preto, aby nezranil Hermionine city.

Ticho v okolí bolo prerušené podivným šramotom a čímsi, čo znelo ako lámanie vetvičiek, ale Harry veril tomu, že skôr ako človek bolo ich pôvodcom nejaké väčšie zviera. Napriek tomu zdvihol svoj prútik, aby bol pripravený. Jeho vnútornosti, už tak poznačené nevhodnou porciou húb, boli teraz veľmi nepokojné.

Myslel, že bude cítiť radosť, keď sa im podarí získať horcrux, ale, ktovie prečo, ten pocit neprichádzal. Všetko čo cítil, keď sedel a pozeral do okolitej temnoty, z ktorej prútik mohol osvietiť len nepatrnú časť, bol strach o to, čo bude ďalej. Bolo tak ťažké dostať sa až sem, snažil sa o to celé týždne, mesiace, možno i roky, ale teraz, keď bol tu, náhle zastavil a zišiel z priamej cesty.

Niekde vonku boli ďalšie horcruxy, ale on nemal ani najmenšie tušenie kde. Ani nevedel, ako všetky vyzerajú a dokonca ani netušil ako zničiť ten, ktorý sa teraz opieral o jeho hruď. Zvláštne bolo, že sa od jeho tela vôbec nezohrial, ale zostával chladný, ako keby ho práve vytiahol z ľadovej vody. Z času na čas si Harry myslel, alebo možno len predstavoval, že cíti nepatrný tlkot srdca v trochu inom rytme, ako bol jeho vlastný.

Ako tak sedel v temnote pred stanom, visela nad ním nepomenovateľná predtucha. Snažil sa jej čeliť, vytlačiť myšlienky preč zo svojej hlavy, ale stále sa k nemu vracali. Ani jeden nemôže žiť, pokiaľ je ten druhý nažive. Ron a Hermiona, ktorí sa teraz ticho rozprávali vo vnútri stanu, mohli kedykoľvek odísť, ak by chceli. On ale nemohol. Zdalo sa mu, že zatiaľ čo sedí v tme a snaží sa ovládnuť vlastný strach a vyčerpanie, horcrux na jeho hrudi tikal a odpočítaval čas, ktorý mu ešte ostáva... Hlúpy nápad, hovoril sám sebe, takto nerozmýšľaj....

Jazva ho začínala znovu páliť. Predpokladal, že si to spôsobil sám, svojimi myšlienkami a pokúsil sa začať myslieť na niečo iné. Premýšľal o chudákovi Kreacherovi, ktorý na neho čakal doma a na miesto neho k nemu dorazil Yaxley. Bude škriatok mlčať alebo povie smrťožrútovi všetko, čo vedel? Harrymu sa chcela veriť, že Kreacher sa za posledných pár mesiacov zmenil natoľko, aby k nemu bol lojálny, ale kto môže vedieť, čo všetko sa stane?Čo keď ho smrťožrúti budú mučiť? Do Harryho hlavy vtrhli nepríjemné predstavy a tak sa pokúsil aj tie zatlačiť preč. Nebolo nič, čo by mohol pre Kreachera urobiť. Spolu s Hermionou sa rozhodli, že sa nebudú pokúšať privolať ho – čo keby niekto z ministerstva prišiel s ním. Nemohli počítať s tým, že by premiestňovanie škriatkov bolo oslobodené od rovnakej trhliny, ktorá spôsobila, že sa Yaxley dostal na Grimmauldove námestie prichytený na okraji Hermioninho rukávu.

Harryho jazva teraz priam horela. Vedel o toľkých veciach, ktoré ešte musí vyriešiť. Lupin mal pravdu s kúzlami, s ktorými sa v živote nestretli, ani si ich nepredstavovali. Prečo mu Dumbledore nevysvetlil viac? Možno si myslel, že bude mať viac času, že bude žiť ešte roky, možno storočia, ako jeho priateľ Nicholas Flamel? Ak áno, mýlil sa.....Snape to videl...Snape, spiaci had, ktorý zaútočil na vrchu veže....

A Dumbledore spadol dolu...spadol....

Daj mi to, Gregorovič!

Harryho hlas bol vysoký, jasný a chladný, prútik držal pred sebou dlhými bielymi prstami. Muž, na ktorého mieril, visel hore nohami vo vzduchu, napriek tomu, že neboli vidieť žiadne povrazy, ktoré by ho tam držali. Hojdal sa tam, zviazaný neviditeľnými lanami, ruky a nohy skrútené okolo seba a jeho vystrašená tvár bola červená od krvi, ktorá sa mu hrnula do hlavy. Mal čisté biele vlasy a huňaté neupravené fúzy. Trochu ako Santa Claus.

„Nemám ho, už ho nemám! Ukradli mi ho pred mnohými rokmi!“

„Neklam lordovi Voldemortovi, Gregorovič. On to spozná...vždy to spozná.“

Oči muža, ktorý tu pred ním visel, boli rozšírené, plné strachu a zdalo sa, že sa rozširujú viac a viac, kým ich temnota nepohltila Harryho úplne.

„A Harry sa ponáhľal cez temnú chodbu v malom Gregorovičovom dome a držal pred sebou lucernu. Gregorovič vrazil do miestnosti na konci chodby a jeho lucerna osvetlila niečo, čo vyzeralo ako dielňa. Vyrezávané kusy dreva a zlato žiariace v kolísavom svetle lucerny. A na okne sedel ako nejaký obrovský vták mladý muž so zlatými vlasmi. V krátkom okamihu, keď jeho tvár osvietilo mihotavé svetlo lampy, uvidel Harry v jeho tvári zvláštne uspokojenie. Vtom ale muž vypálil omračujúce kúzlo a skočil z okna von s jasavým smiechom.

Harry zasa vyrazil von z tých obrovských očí a Gregorovičova tvár bola plná hrôzy.

Kto bol ten zlodej, Gregorovič? “ povedal vysoký studený hlas.

Neviem, nikdy som ho už nevidel, nie – prosím – PROSÍM!

Bolo počuť výkrik a objavil sa záblesk zeleného svetla.....

Harry!

Otvoril oči a ruku si pritískal na čelo. Skĺzol po stane a opieral sa zo strany o plátno skrútené na zemi. Pozrel sa hore na Hermionu, ktorej vlasy teraz zakrývali ten malinký kus oblohy viditeľný medzi vetvami stromov nad nimi.

„Sen,“ povedal a rýchlo sa posadil, aby sa vyhol Hermioninmu zlostnému pohľadu. „Musel som si zdriemnuť, prepáč.“

„Viem, že to bola tvoja jazva! Je ti to vidieť na očiach! Pozerala si sa Vol...“

„Nevyslovuj jeho meno!“ ozval sa Ronov rozčúlený hlas zvnútra stanu.

„Dobre,“ odsekla Hermiona, „tak teda do Veď-Vieš-Koho mysle!“

„Nechcel som, aby sa to stalo!“ povedal Harry. „Bol to sen! Ty snáď môžeš kontrolovať, o čom sú tvoje sny, Hermiona?“

„Keby si sa naučil používať oklumenciu...“

Ale o tom Harry nechcel diskutovať. Chcel prebrať to, čo práve videl.

„Našiel Gregoroviča, Hermiona, a myslím, že ho zabil, ale pre tým nazrel do jeho mysle a videl tam...“

„Myslím, že by bolo lepšie, keby som teraz strážila ja, keď si taký unavený, že zaspávaš,“ povedala chladne Hermiona.

„Ja to dokončím!“

„Nie, očividne si vyčerpaný. Choď dovnútra a ľahni si.“

Odišla späť do stanu a vyzerala úplne neústupne. Harry, aj keď nahnevaný, ju nasledoval dovnútra.

Ronova stále ešte šedá tvár vykukovala spod prikrývky na spodnej posteli. Harry sa vyšplhal nad neho, ľahol si a pozeral na tmavý plátenný strop nad sebou. Po chvíli sa ozval Ron tak tíško, aby sa jeho hlas nedoniesol až k Hermione, chúliacej sa pri vchode.

„Čo Veď-Vieš-Kto robí?“

Harry pevne zatvoril oči, aby si spomenul i na najmenší detaily toho, čo pred chvíľou videl. Potom zašeptal.

„Našiel Gregoroviča. Zavesil ho hore nohami a mučil ho.“

„Ako mu môže Gregorovič urobiť nový prútik, keď visí hore nohami?“

„Nemyslím...je to divné, že?“

Harry zavrel oči a premýšľal o tom, čo videl a počul. Čím viac to rozoberal, tým menej tomu rozumel..... Voldemort nehovoril nič o Harryho prútiku, nič o spojení medzi nimi, nič o tom, že by mu mal Gregorovič vyrobiť nový, mocnejší prútik, aby porazil Harryho...

„Niečo od Gregoroviča chcel,“ povedal Harry, oči mal ešte stále pevne zavreté. „Chcel, aby mu to dal, ale Gregorovič vravel, že mu to niekto ukradol pred mnohými rokmi....a potom.....a potom...“

Spomenul si, ako on ako Voldemort prenikol cez Gregorovičove oči do jeho spomienok...

„Čítal v Gregorovičovej mysli a videl mladého muža sediaceho na okennom parapete, ktorý po Gregorovičovi vypálil kliatbu a stratil sa mu z dohľadu. Ukradol to, ukradol niečo, čo Veď-Vieš-Kto chce. A ja...ja myslím, že už som ho niekde videl.....“

Harry si želal ešte raz aspoň zahliadnuť tvár toho smejúceho sa chlapca. Tá krádež sa podľa Gregorovitcha stala pre mnohými rokmi. Prečo mu teda tá tvár pripadala známa?

Zvuky okolitého lesa zneli vnútri stanu tlmene. Všetko, čo mohol Harry počuť bolo Ronove dýchanie. Po chvíli Ron zašeptal: „Nevidel si, čo ten zlodej držal?“

„Nie....muselo to byť niečo malé.“

„Harry?“

Drevená konštrukcia Ronovej postele zapraskala, keď zmenil polohu.

„Harry, nemyslíš si, že Veď-Vieš-Kto chce niečo ďalšie, aby z toho vytvoril horcrux?“

„Neviem,“ povedal Harry pomaly. „Možno. Ale nebolo by to pre neho nebezpečné? Nevravela Hermiona, že už teraz dostal svoju dušu na samotnú hranicu svojich možností?“

„No áno, ale čo keď o tom nevie.“

„No....možno,“ povedal Harry.

Bol si istý, že Voldemort hľadal riešenie, ako obísť puto medzi jeho a Harryho prútikom, a že ho chce získať od starého majstra....ale teraz, keď ho zabil, očividne bez toho, že by sa ho spýtal čo len jedinou otázkou na jeho vedomosti o prútikoch...

Čo chce Voldemort nájsť? Prečo, keď mu leží Ministerstvo mágie a vlastne i celý čarodejnícky svet pri nohách, je preč, niekde ďaleko a chce získať predmet, ktorý kedysi dávno vlastnil Gregorovič, a ktorý mu bol ukradnutý neznámym zlodejom?

Harry pred sebou stále videl toho blonďavého mladíka. Bol veselý, divoký, v jeho očiach bol náznak darebáctva, ktoré vyžarovalo i z Freda a Georga. Zmizol z okenného parapetu ako vták a Harry ho už niekde predtým videl, ale nemohol si spomenúť kde...

Keď je teraz Gregorovič mŕtvy, je to mladý zlodej, ktorý je v ohrození života a vo chvíľach, keď sa zdola začalo ozývať Ronovo chrápanie a Harry sám pomaly upadal do spánku, bol to on, okolo koho sa točili Harryho myšlienky.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

re: neruzumiem

(Ricci-admin, 23. 8. 2007 19:34)

mas pravdu - kazdu kapiolu prekladali traja ludia

nerozumiem

(ich, 23. 8. 2007 10:36)

neviem prečo ale zdá sa mi ako keby každá kapitola mala na konci iný štýl ako zvyšok kapitol

hehe

(Punky, 13. 8. 2007 22:30)

na konci kapitoli uz ani neviem o co je zaciatok,mozno ze preto lebo je 22:30 a ja zaspavam :D