Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


13. kapitola – Komisia pre kontrolu čarodejníkov narodených u muklov

2. 8. 2007

13. kapitola – Komisia pre kontrolu čarodejníkov narodených u muklov

 

„Ach, Mafalda!“ povedala Umbridgeová, keď sa pozrela na Hermionu. „Poslal Vás Travers, však?“

„A-áno,“ zakvičala Hermiona.

„Bože, pôjde Vám to výborne,“ povedala Umbridgeová čarodejníkovi oblečenému v čiernozlatom habite.

„Tak teda máme po probléme, minister. Ak bude Mafalda schopná zapisovať, hneď sa môžeme do toho pustiť.

Pri pohľade do svojho zápisníka pokračovala.

„Dnes nás čaká desať ľudí a jeden z nich je manželka zamestnanca Ministerstva! Pche... Dokonca i tu, v samom srdci Ministerstva!“

Vošla do iného výťahu spolu s dvoma ďalšími čarodejníkmi, ktorí počúvali jej rozhovor s ministrom.

„Pôjdeme rovno dole, Mafalda. Všetko, čo potrebujete, nájdete v súdnej sieni. Dobré ráno, Albert, vy snáď nevystupujete?“

„Áno, isteže,“ povedal Harry hlbokým hlasom.

Harry vystúpil z výťahu a zlatá mreža sa za ním zatvorila. Porozhliadal sa ponad rameno a videl Hermioninu znepokojenú tvár ako sa stráca z dohľadu spolu s vysokým čarodejníkom.

„Čo vás sem privádza, Runcorn?“ spýtal sa nový minister mágie.

Jeho dlhé čierne vlasy a brada boli už miestami popretkávane striebrom a jeho vysoké čelo vrhalo tieň na jeho lesklé oči. Harrymu to pripadalo, akoby krab vykukoval spod skaly.

„Potreboval som niečo povedať,“ Harry na zlomok sekundy zaváhal, „Arthurovi Weasleymu. Niekto mi hovoril, že je tu na jednotke.“

„Ach tak,“ odpovedal Plum Thicknesee. „Pristihli ho v kontakte s niekým Nežiadúcim?“

Harry mal náhle veľmi sucho v krku, keď odpovedal, „Nie, to s tým nemá nič spoločné.“

„No dobre. Je to jen otázka času,“ povedal Thicknesse. „Keby vás zaujímal môj názor, títo zradcovia krvi sú rovnako zlí ako humusáci. Prajem pekný deň, Runcorn.“

„Pekný deň, pán minister.“

Harry sledoval Thicknessa, ako pochoduje preč chodbou plnou ľudí. V okamihu, keď zmizol z dohľadu, vytiahol Harry svoj neviditeľný plášť, ktorý bol až doposiaľ ukrytý pod ťažkým čiernym kabátom, prehodil ho cez seba a vydal sa na opačnú stranu. Runcorn bol tak vysoký, že sa Harry musel zhrbiť, aby mal istotu, že mu nie sú vidieť jeho veľké nohy.

Panika mu zovrela žalúdok. Ako tak prechádzal od jedných naleštených drevených dverách k druhým, pričom každé mali štítok s menom majiteľa a jeho zamestnaním, si Harry uvedomil moc ministerstva, jeho komplexnosť a jeho nepreniknuteľnosť pôsobí proti nim, takže plán, ktorý pripravovali s Ronom a Hermionou posledné štyri týždne, mu bol k smiechu detinský.

Všetky svoje sily vynaložili, aby sa dostali dnu do budovy bez toho, aby boli odhalení, avšak ani na moment sa nezamysleli na to, čo urobia, keby boli rozdelení.

Hermiona bola teraz nútená byť pri súdnych procesoch, ktoré sa zaiste pretiahnu na hodiny. Ron sa pokúšal spraviť kúzlo, ktoré bolo bezpochyby ďaleko vyspelejšie, než aké mohol zvládnuť, pričom sloboda jednej z obžalovaných záležala na jeho úspechu, a on, Harry, sa potuloval po najvyššom poschodí s vedomím, že jeho korisť práve odišla výťahom dole.

Po chvíli sa zastavil, oprel sa o stenu a pokúšal sa rozhodnúť, čo ďalej. To ticho v ňom vyvolávalo stav tiesne. Žiadne kroky ani rozhovory. Do purpurova sfarbená chodba bola taká tichá, ako keby tu bolo použité kúzlo Muffiliato.

Jej kancelária musí byť niekde tu, pomyslel si Harry .

Zdalo se nepravdepodobné, že by si Umbridgeová nechávala šperky v kancelárii, ale na druhej strane by bola hlúposť to tam neprehľadať. Preto opäť vyrazil po chodbe, pričom nestretol nikoho okrem zachmúreného čarodejníka, ktorý si potichu mumlal poznámky, ktoré brko letiace pred ním okamžite zapisovalo na pergamen.

Harry zabočil za roh a ďalej sa sústreďoval menám na dverách. V polovici ďalšej chodby dorazil Harry do širokého, otvoreného priestranstva, kde približne tucet čarodejníkov a čarodejníc sedelo v radách za malými stolmi, podobným školským laviciam, aj keď boli omnoho vyššie a bez nápisov.

Harry sa zastavil a chvíľu fascinovane sledoval, čo sa dialo. Všetci úplne rovnako mávali a točili svojimi prútikmi a farebné papiere poletovali všetkými smermi ako papieroví draci. Po niekoľkých sekundách si Harry uvedomil, že celá procedúra mala svoj rytmus, že všetky papiere sa sformovali do jediného obrazu a po ďalších pár chvíľach si uvedomil, že sa pozerá na formáciu kusov brožúry, že farebné papiere boli stránkami, ktoré keď sa zostavili, zložili a začarovali dohromady, dopadli na urovnané kôpky vedľa každého čarodejníka.

Harry sa potichu priplazil o niečo bližšie, aj keď čarodejníci boli tak zaujatí tým, čo robia, že Harry pochyboval, že by si ho všimli, aj keby hlasno pricupkal bez plášťa. Potom sa mu podarilo získať dokončenú brožúru, ležiacu vedľa mladej čarodejnice, a tak si ju začal, spod neviditeľného plášťa, prezerať. Na jej ružovom obale bol zlatý nápis:

Humusáci
a nebezpečenstvo, ktoré prinášajú čistokrvnej spoločnosti




Pod týmto titulom bol obrázok červenej ruže a samoľúbo sa usmievajúca tvár uprostred nej, škrtenej zelenou rastlinou s jedovatými zubmi. Na brožúre nebolo uvedené meno autora, avšak keď sa Harry pozrel na jazvy na svojej pravej ruke, o tvorcovi nepochyboval. Mladá čarodejnica vedľa neho len potvrdila jeho podozrenie, keď sa spýtala, „Neviete niekto, či bude tá stará ropucha u výsluchov tých humusákov celý deň?“

„Opatrne,“ povedal čarodejník sediaci vedľa nej a nervózne sa rozhliadol. Jedna z jeho stránok sa pošmykla a spadla na podlahu.

„Čo je? Má už snáď okrem magického oka i magické ucho?“ povedala, a rýchlo hodila pohľad smerom k žiarivým mahagónovým dverám vedúcim do tejto miestnosti.

Harry sa taktiež pozrel a na okamih ho ovládol hnev. Tam, kde mávajú muklovské dvere priezory, bolo umiestnené do dreva veľké, guľaté oko s jasne modrou dúhovkou – oko, ktoré bolo známe všetkým, ktorí poznali Alastora Moodyho.

Na zlomok sekundy Harry zabudol kde je a čo tam robí, dokonca zabudol, že je neviditeľný. Vyrazil rovno ku dverám, aby mohol preskúmať Moodyho oko. Nepohybovalo sa. Hľadelo uprene na strop, akoby bolo zmrznuté. Doštička pod ním hovorila:

Dolores Umbridgeová
Najvyššia sekretárka ministra mágie




O niečo nižšie však bola nablýskaná, nová doštička:

Vedúca odboru pre registráciu čarodejníkov narodených u muklov




Harry sa opäť pozrel na tucet výrobcov brožúrok. Aj keď sa veľmi sústredili na prácu, len ťažko by mohol predpokladať, že by si nevšimli, keby sa dvere prázdnej kancelárie pred nimi otvorili. Preto z vačku habitu vytiahol zvláštny predmet s malými kmitajucími nožičkami a telom podobajúcim sa gumovému rohu. Zohol sa až k podlahe a umiestnil tam hnojovú bombu.

Tá sa od neho okamžite rozbehla smerom k nohám čarodejníkov a čarodejníc pred ním. O chvíľku neskôr, zatiaľ čo Harry čakal s rukou na kľučke, zaznel hlasný výbuch a za rohom sa objavilo veľké množstvo štipľavého dymu.

Mladá čarodejnica v prvej rade vykríkla a ružové stránky sa rozleteli všetkými smermi, keď ona a jej kolegovia vyskočili na nohy a hľadali zdroj toho rozruchu. Harry stlačil kľučku, vošiel do kancelárie a zavrel za sebou dvere.

Mal pocit, akoby sa vrátil v čase. Miestnosť vyzerala úplne rovnako ako kabinet Umbridgeovej v Rokforte.

Závesy, obrúsky a sušené kvetiny pokrývali každý kúsok plochy. Steny boli pokryté rovnakými farebnými ornamentálnymi taniermi s nechutne sladkými mačiatkami s mašličkami, predvadzájuce a hrajúce sa. Na stole bol farebný volánkový obrus. Za Moodyho okom bol pripevnený teleskopický prístroj, ktorý Umbridgeovej umožňoval špehovať zamestnancov na druhej strane dverí. Harry sa doňho pozrel a zistil, že sú stále ešte zhromaždení okolo hnojovej bomby. Potom vykrútil teleskop z dverí, čo zanechalo v dverách otvor, z ktorého vytiahol magické oko a vložil si ho do vrecka. Potom sa opäť otočil smerom k miestnosti, zdvihol svoj prútik a zamrmlal, „Accio medailón.“

Nič sa nestalo, ale to ani Harry nečakal, Umbridgeová určite poznala mnoho ochranných zaklínadiel. Preto ihneď vyrazil za jej stôl a začal otvárať jeden šuplík za druhým. Videl brká, zápisníky aj magický záznamník, začarované spinky na papier, ktoré sa vinuli ako hady, malú krabičku plnú tenkých mašlí a spiniek, avšak nebola tam ani stopa po medailóne.

Za stolom bol taktiež archívny šuplík a Harry sa ho rozhodol prehľadať. Rovnako tak ako Filchov kabinet v Rokfote, aj tento bol plný zložiek s menami. Na dne šuplíka si Harry všimol niečo, čo ho naozaj prekvapilo: zložku pána Weasleyho.

Vytiahol ju a začal čítať.


Arthur Weasley


Krvný status – čistá krv, ale s neakceptovateľnými kladnými muklovskými názormi. Člen Fénixovho rádu.

Rodina – manželka (čistá krv), sedem detí, dve najmladšie v Rokforte.
Pozn.: Najmladší syn je v súčasnej dobe doma, vážne chorý. Potvrdené ministerským inšpektorom.

Bezpečnostný status – SLEDOVANÝ. Každý pohyb je monitorovaný. Vysoká pravdepodobnosť kontaktu s Nežiadúcim č. 1 (skorší pobyt s Weasleyho rodinou).



„Nežiadúcí číslo jeden,“ zamrmlal Harry, keď vracal zložku pána Weasleyho späť do šuplíka.

Mal tušenie, že vie o koho ide a istotu získal, keď sa rozhliadol po ďalších miestach, kde by sa dal medailón schovať – na stene visel plagát s jeho fotografiou a slovami Nežiadúci číslo jeden cez jeho hrudník. V rohu plagátu bola, spolu s obrázkom mačiatka, na ružovom papieri umiestnená malá poznámka. Harry prišiel k plagátu aby si prečítal, čo Umbridgeová napísala, „Mal by byť potrestaný.“

Nahnevanejší ako predtým, prehľadal Harry dna váz, odpadkových košov a aj suchých kvetín, vôbec ho však neprekvapilo, že tam medailón neobjavil. Naposledy sa rozhliadol po miestnosti a jeho srdce sa náhle prudko rozbúšilo. Dumbledore na neho zízal z malého štvorcového zrkadla opretého na knižnici vedľa stola.

Harry prebehol miestnosť a siahol po ňom, avšak v tom okamihu si uvedomil, že vôbec nešlo o zrkadlo. Dumbledore sa na neho zamyslene pozeral z obálky nablýskanej knihy. Harry si až po chvíli všimol zelený nápis cez jeho klobúk – Život a klamstvá Albusa Dumbledora – a o nič menšieho nápisu cez jeho hruď: „napísala Rita Skeeterová, autorka bestselleru Armando Dippet - Majster, alebo idiot?“

Harry otvoril knihu na náhodnej strane, a na nej našiel veľkú fotografiu dvoch chlapcov, obaja sa až prehnane smiali, obaja mali ruku na ramene toho druhého. Dumbledore s vlasmi po ramená si nechal narásť malú briadku, podobnú tej Krumovej, tej, ktorá tak nahnevala Rona.

Chlapec, ktorý sa nahlas smial vedľa Dumbledora, mal veselú tvár a pôsobil divoko. Jeho zlaté vlasy sa vlnili až po ramená. Harry uvažoval, či je to mladý Dumbledore, ale skôr než sa stihol pozrieť na popis fotografie, dvere kancelárie sa otvorili.

Keby sa pri vystupovaní Thicknessa nepozeral cez rameno, Harry by cez seba určite nestihol prehodiť svoj neviditeľný plášť. Aj tak možno minister postrehol nejaký pohyb, lebo chvíľu nehybne stál a pozeral na miesto, kde Harry práve zmizol. Nakoniec asi zhodnotil, že videl Dumbledora na obálke knihy, ktorú Harry sotva stihol vrátiť. Konečne došiel k stolu a svoj prútik namieril na brko pripravené v kalamári. To okamžite vyskočilo a začalo písať odkaz pre Umbridgeovú. Veľmi potichu, skoro sa ani neodvážil dýchať, Harry cúval k otvoreným dverám do chodby.


Výrobcovia brožúrok boli stále ešte zhromaždení okolo ostatku hnojovej bomby, ktorá ešte stále slabo vrčala, keď vypúšťala trocha dymu. Harry sa ponáhľal chodbou preč a len začul mladú čarodejnicu, ako hovorí, „Stavím sa že utiekla z Oddelenia experimentálnych čarov. Nie sú vôbec opatrní, pamätáte, ako im odtadiaľ naposledy unikla tá jedovatá kačka?“

Harry sa ponáhľal naspäť k výťahom a zvažoval svoje možnosti. Nebolo pravdepodobné, že by medailón bol niekde na ministerstve, a práve tak isto bolo nepravdepodobné, že by to dostali z Umbridgeovej, keď bola zatvorená v súdnej sieni.

Ich prioritou teraz bolo nenápadne sa dostať z ministerstva a skúsiť to niektorý iný deň. Prvé, čo musel urobiť, bolo nájsť Rona a potom spolu vymyslieť spôsob, ako dostať Hermionu zo súdnej siene.

Výťah, ktorý prišiel, bol prázdny. Harry do neho vošiel a zhodil zo seba neviditeľný plášť. K jeho úľave nastúpil na druhom poschodí do výťahu premočený a rozzúrene tváriaci sa Ron.

„Dob-dobré ráno,“ zakoktal Ron, keď sa výťah opäť rozbehol.

„Ron, to som ja!“

„Harry, ja som úplne zabudol, že vyzeráš ako… Prečo s tebou nie je Hermiona?“

„Musela ísť s Umbridgeovou dole do súdnej siene, nemohli sme tomu zabrániť a…“

Predtým, než mohol Harry vetu dokončiť, výťah opäť zastavil. Dvere sa otvorili a dovnútra vošiel pán Weasley. Hovoril s postaršou čarodejnicou, jej vlasy boli učesané tak, že vyzerali ako mravenisko.

„…viacmenej vás chápem, Wakanda, avšak obávam sa, že sa nemohol zúčastniť takého…“

Pán Weasley stíchol, keď uvidel Harryho. Bol to veľmi zvláštny pocit, keď sa na neho pán Weasley pozeral s takou nechuťou. Dvere výťahu sa zavreli a ten sa opäť rozbehol smerom dole.

„Ach, zdravím, Reg,“ otočil sa pán Weasley za zvukom stáleho kvapkania z Ronovho habitu. „Nie je tu dnes tvoja žena kvôli výsluchu? Ehm, čo sa ti stalo? Prečo si taký mokrý?“

„V Yaxleyho kancelárii pršalo,“ povedal Ron.

Pozeral sa pritom na jeho rameno a Harry vedel, že sa bojí, že by ho otec mohol spoznať, keby sa mu pozrel priamo do očí.

„Nemôžem to zastaviť, a tak ma poslali pre Bernieho - Pillswortha, myslím, že povedal, že...“

„Áno, v spustnutej kancelárii poslednú dobu prší,“ povedal pán Weasley. „Skúšal si Meterolojinx Recanto? U Bletchleyho to fungovalo.“

„Meterolojinx Recanto?“ zašepkal Ron. „Nie, neskúšal. ďakujem, oc- teda ďakujem, Arthur.“

Keď sa dvere výťahu opäť otvorili, vyšla z nich čarodejnica s mraveniskom vo vlasoch, rovnako ako Ron, ktorý prebehol okolo nej a stratil sa z dohľadu. Harry chcel vybehnúť za ním, ale cestu mu skrížil Percy Weasley, ktorý kráčal do výťahu s nosom zaboreným v nejakých papieroch, ktoré čítal.

Percy si uvedomil, že je vo výťahu so svojím otcom, až keď sa dvere s hrkotom zavreli. Rozhliadol sa, a keď uvidel pána Weasleyho, sčervenel ako reďkovka a len čo sa dvere zase otvorili, opustil výťah. Harry sa snažil dostať von, ale zastavila ho ruka pána Weasleyho.
„Počkaj chvíľu, Runcorn.“

Dvere sa opäť zavreli, a keď sa výťah znova rozbehol, pán Weasley povedal, „Počul som, že máš nejaké informácie o Dirkovi Cresswellovi.“

Harry mal dojem, že zlosť pána Weasleyho nebola o nič menšia kvôli stretnutiu s Percym. Usúdil, že najlepšie bude robiť sa, že o ničom nevie.

„Prepáčte?“ povedal.

„Nepredstieraj, Runcorn,“ povedal pán Weasley divoko. „Vystopoval si čarodejníka, ktorý sfalšoval svoj rodokmeň, nie?“

„A keď áno, tak čo?“ povedal Harry.

„Dirk Cresswell je čarodejník desaťkrát poctivejší než ty,“ povedal pán Weasley potichu, zatiaľ čo výťah pokračoval.

„A keď prežije Azkaban, budeš sa mu musieť spovedať, a to nehovorím o jeho žene, synoch a priateľoch…“

„Arthur,“ prerušil ho Harry, „vieš, že si sledovaný...?“

„To má byť vyhrážka, Runcorn?“ zvýšil hlas pán Weasley.

„Nie,“ povedal Harry. „Je to pravda! Sledujú ťa na každom kroku-"

Dvere sa otvorili, keď prišli k átriu. Pán Weasley hodil po Harrym ostrý pohľad a vybehol z výťahu, ktorý sa s rinčaním zavrel. Harry zostal ohromene stáť na mieste. Prial si, aby si býval vybral na premenu niekoho iného.

Harry vytiahol neviditeľný plášť a znovu si ho obliekol. Pokúsi sa Hermionu vymámiť sám, zatiaľ čo bude Ron riešiť tú kanceláriu s dažďom. Keď sa dvere otvorili, vystúpil, a dostal sa do úzkeho kamenného priechodu osvetleného fakľami, dosť odlišného od vrchných chodieb s kobercom a dreveným obložením.

Keď výťah opäť s rachotom odišiel, Harry sa pri pohľade na vzdialené čierne dvere, ktoré značili vchod do Oddelenia Záhad, trochu zatriasol.

Vyrazil, jeho cieľom tentokrát neboli čierne dvere, ale brána po ľavej strane, ktorá odhaľovala rad schodov vedúcich k súdnej sieni. Zatiaľ čo zostupoval dole, premýšľal nad svojimi možnosťami. Stále mu zostávalo niekoľko hnojových bômb, ale možno by bolo lepšie jednoducho zaklopať na dvere súdu, vstúpiť ako Runcorn a požiadať o rozhovor s Mafaldou.

Samozrejme nevedel, či je Runcorn dostatočne dôležitý, aby mu to vyšlo, a dokonca či by to dokázal, to, že by sa Hermiona nevrátila, by mohlo spustiť pátranie skôr, než by sa dostali bezpečne preč z ministerstva…


Ponorený do myšlienok okamžite nezaregistroval zvláštne mrazenie, ktoré ho obklopilo, ako keby klesal do hmly. S každým krokom bola väčšia a väčšia zima, chlad dosiahol jeho hrdlo a trhal mu pľúca. Pocítil, že sa do neho vkráda pocit zúfalstva, skleslosti a naplňuje ho zvnútra.

Dementori, pomyslel si. A keď stúpil nohou na schody a otočil sa doprava, naskytol sa mu strašný pohľad. Tmavý priechod zo súdnych siení bol plný vysokých, do čierna zahalených postáv, ich tváre boli celé zakryté, ich drsné dýchanie bolo jediným zvukom v miestnosti. Stuhnutí humusáci, ktorí boli vzatí dovnútra kvôli výsluchu, sedeli schúlení a vystrašení na drevených lavičkách.

Väčšina z nich si zakrývala tvár rukami, možno nevedomky, aby sami seba chránili pred dementorovím bozkom. Niektorí z nich boli doprevádzaní rodinami, iní sedeli sami. Dementori pred nimi lietali hore a dolu a chlad, beznádej a zúfalstvo toho miesta dali im a Harrymu pocit prekliatia…

Bojuj s tým, povedal sám sebe, ale vedel, že tu nemôže vyčarovať Patronusa bez toho, aby sa odhalil. Tak spravil pohyb dopredu, najtichšie, ako len mohol a s každým ďalším krokom, ktorý spravil, sa zdalo, že otupenosť bude predchádzať jeho mozgom, ale donútil sa, aby myslel na Hermionu a Rona, ktorí ho potrebovali.

Pohybovanie cez vysoké čierne figúry bolo hrozné: Bezoké tváre, skryté pod kapucňami sa otočili, keď prechádzal a bol si istý, že ho cítia, možno cítia ľudskú prítomnosť, ktorá má stále nejaké nádeje, nejakú odolnosť… Uprostred zmrznutého ticha boli jedny z dverí žalára na ľavej strane chodby roztvorené dokorán a ozývali sa z nich výkriky.

„Nie, nie, som pol na pol, hovorím vám, že som pol na pol! Môj otec bol čarodejník, naozaj bol, pozrite sa na neho, Arkie Alderton, je to veľmi známy návrhár metiel, hovorím vám, keď sa na neho pozriete - dajte zo mňa tie ruky preč, dajte ich preč- “


„Toto je tvoje posledné varovanie,“ povedala mäkkým hlasom Umbridgeová, čarovne zosilneným hlasom, aby to bolo jasne počuť cez mužovo zúfale revanie.

„Keď budete vzdorovať, budete podrobený dementorovmu bozku.“

Mužov rev prestával, ale vzlykanie sa stále ozývalo chodbou.

„Odveďte ho preč,“ povedala Umbridgeová.


Dvaja dementori sa objavili vo dverách súdnej siene, ich hnilobné ruky zvierali čarodejníkovo rameno, ktorý vyzeral, že každú chvíľu zamdlie. Odleteli s ním preč z chodby a temnota, ktorá sa za nimi vliekla, ich pohltila z viditeľného dosahu.

„Ďalší - Mary Cattermoleová,“ zvolala Umbridgeová.

Malá žena sa postavila; chvela sa od hlavy po päty. Jej tmavé vlasy boli sčesané do drdolu a mala na sebe habit. Jej tvár bola úplne bez krvi. Keď prešla okolo dementorov, Harry uvidel, ako sa zatriasla. Urobil to inštinktívne, bez akéhokoľvek plánu, pretože nenávidel pohľad, ako sama kráča do siene: ako sa dvere začali zavierať, vkĺzol za ňou do súdnej siene. Nebola to ta istá miestnosť, v ktorej už raz bol vypočúvaný pre nedovolené použitie mágie.


Táto bola oveľa menšia, keďže strop bol veľmi vysoko, dodávalo to veľmi klaustrofóbny pocit, asi ako stáť na dne studne. Bolo tu omnoho viac dementorov, vyžiarujúcich svoju ľadovú auru. Stáli ako beztvárni ochrancovia, čo najvzdialenejší od vysokého vyvýšeného podstavca. Za zábradlím sedela Umbridgeová s Yaxleyem na jednej strae a s Hermionou, veľmi bledou ako pani Cattermolová, na druhej strane.


Pri päte podstavca sliedila dlhosrstá, strieborná mačka hore a dole a Harry pochopil, že to je na ochranu žalobcov proti zúfalstvu vychádzajúcemu z dementorov: bol to pocit pre obvinených, nie pre obviňujúcich.

„Posaďte sa,“ povedala Umbridgeová svojim mäkkým hodvábnym hláskom.

Pani Cattermolová kráčala ku svojmu miestu uprostred podlahy za vyvýšeným podstavcom. Ten moment, keď sa posadila, sa okolo nej začali ovíjať reťaze okolo jej ramien priviazujúc ju k stoličke.


„Ste Marry Elizabeth Cattermolová?“ spýtala sa Umbridgeová.

Pani Cattermolová prikývla.


„Vydaná za Reginalda Cattermola z čarodejníckeho ministerstva hospodárstva?“

Opäť prikývla.


„Neviem, kde je. Predpokladala som, že sa tu stretneme.“

Umbridgeová úplne ignorovala, čo povedala.

„Matkou Maisie, Ellie a Alfreda Cattermolových?“

Pani Cattermollová zafňukala. „Sú vystrašení. Boja sa, že sa nevrátim domov -“


„Ušetrite nás,“ zasyčal Yaxley. „Humusáci nemajú veľa našich sympatií.“

Pani Cattermolová vzlykla maskovaná Harryho krokmi, ako ide opatrne k vysokému podstavcu. Tá chvíľa, kedy prešiel miestom, kde bola mačka, zacítil zmenu teploty: tu bolo teplo a pohodlno. Mačka, a bol si tým istý, patrila Umbridgeovej, a nadšene priadla, pretože Umbridgeová cítila šťastie okolo seba.


Pomaly a veľmi opatrne sa Harry priblížil k Umbridgeovej, Yaxleymu a Hermione a vzal si posledné miesto. Bál sa, aby Hermiona nevyskočila. Pomyslel na kúzlo Muffliato na Umbridgeovú a Yaxleyho, ale len to slovo zamrmlal.

Potom Umbridgeová zvýšila hlas na adresu pani Cattermolovej a Harry sa chopil príležitosti.

„Som za tebou,“ zašepkal Hermione do ucha.

Ako očakával, Hermiona sa strhla a prevrhla blízku fľaštičku s atramentom. Predpokladala, že počúvajú rozhovor, ale Umbridgeová s Yaxleyem sa úplne sústredili na pani Cattermolovú.

„Prútik, ktorý vám bol odobraný dnes na ministerstve, pani Cattermolová,“ hovorila Umbridgeová, „osem a trišvrte palca dlhý, čerešňové drevo, s vlasom jednorožca vnútri. Je to správny popis?“


Pani Cattermolová kývla hlavou na súhlas. Jej smutné oči sa pozerali do tých uhladených Umbridgeiných.

„Môžete nám prezradiť, od ktorej čarodejnice či čarodejníka ste si vzala tento prútik?“

„V-vzala?“ povedala pani Cattermolová. „J-ja som n-nikomu nezob-brala. J-ja som h-ho kúp-pila, keď s-som m-mala jedenásť rokov. On – on – on si ma vybral sám!“


Teraz už plakala ďoveľa viac a silnejšie než predtým. Umbridgeová sa zasmiala svojím sladkým dievčenským hláskom tak, že Harry mal chuť ju napadnúť. Naklonila sa dopredu ponad bariéru a pozorovala svoju obeť a čosi zlaté sa rozhojdalo dopredu, bol to akýsi prívesok: medailón.

Hermiona to zbadala, zapišťala, ale Umbridgeová a Yaxley sa stále venovali svojej koristi.

„Nie,“ povedala Umbridgeová, „prútiky si obyčajne vyberajú iba čarodejníkov alebo čarodejnice. Vy ale nie ste čarodejnica. Mám vašu odpoveď, ktorú ste napísala v dotazníku, že vám bol poslaný – Mafalda, podajte mi ho.“


Umbridgeová nastavila malú rúčku: jej výraz pripomínal ropuchu, takže bol Harry veľmi prekvapený, že nevidí blany medzi jej pahýlovými prstami. Hermionine ruky sa šokovane triasli. Nešikovne podala Umbridgeovej dokumenty, kde bolo meno pani Cattermolovej.

„To je – to je krásne, Dolores,“ povedala pozerajúc sa na žiariacu vec v neupravenom záhybe Umbridgeovej blúzky.


„Čo?“ vyštekla Umbridgeová a pozrela sa letmo dole. „Ó áno – staré rodinné dedičstvo,“ povedala hladiac si svoj medailón.

„To S znamená Selwyn... som s ním spriaznená. V skutočnosti je tu veľa čistokrvných rodín, s ktorými nie som v žiadnom príbuzenskom zväzku... Je to škoda,“ pokračovala hlasnejšie a šľahla pohľadom po dotazníku pani Cattermolovej.

„Toto je ďalšia vec, ktorá pre o veľa nehovorí: vašimi rodiči boli zeleninári.“

Yaxley sa odporne zaškľabil. Pod podstavcom neustále strážil Patronus a v rohoch stále strážili dementori. Bolo to Umbridgeovej klamstvo, ktoré nahrnulo Harrymu do mozgu krv a zastrela mu zmysel pre opatrnosť – ten medailón, ktorý si vzala za úplatok z malého väzenia bol použitý ako podložka pre jej čistokrvné doklady.


Zdvihol prútik, čo bolo znepokojujúce pre neho samého a zároveň to nebolo pre ochranu pod neviditeľným plášťom a povedal: „Nehýb sa!“

Ukázal sa červený prúd svetla: Umbridgeová sa zamotala, kúzlo ju zasiahlo do čela: papiere pani Cattermolovej spadli na zem, skoro na striebornú mačku. Chlad ich zasiahol asi ako prichádzajúci vietor. Yaxley sa popletene pozeral okolo seba a myslel si, že uvidí Harryho.

Harry teda použil svoj prútik znova. Zakričal: „Nehýb sa!“


Yaxley skĺzol na podlahu a ležal rozhodene na zemi.

„Harry!“

„Hermiona, ak si myslíš, že som sem prišiel, aby som počúval tie jej kraviny, tak-“

„Harry, pani Cattermolová!“

Harry sa otočil okolo seba, odhodil neviditeľný plášť, bežal dole za dementormi, tí sa blížili k ženinej stoličke, Patronus zmizol, takže ich nikto nemohol kontrolovať, vyzerali, že už-už chcú vysať dušu pani Cattermolovej a približovali svoje tváre k nej, keď...

„EXPECTO PATRONUM!“

Strieborný jeleň vyšľahol Harrymu z prútika a rozbehol sa za dementormi, ktorých svojou silou odlákal od ich obetí a bolo z neho cítiť ďaleko väčšie teplo než z mačky.

„Hermiona, zober ten horcrux,“ povedal Harry.

Bežal dole, aby zobral neviditeľný plášť a pomohol pani Cattermolovej.

„Ty?“ zašepkala pani Cattermolová. „Ale Reg hovoril, že si to bol ty, kto dal moje meno na výsluch!“

„Vážne?“ zamrmlal Harry, rozväzujúc reťaze na stoličke paní Cattermolovej.

„Asi sa mi tu niečo zmenilo v srdci. Diffindo!“

Reťaze sa ani nepohli.

„Hermiona, ako dostanem tie řeťaze preč?“


„Počkaj, skusím niečo tu hore-“

„Hermiona, tí dementori!“

„Ja viem, Harry. Ale keď sa Umbridgeová prebudí – bude po medailóne... Musím ho zdvojiť – Geminio! Tu... Snaď ju to presvedčí..." Hermiona vyšla schodmi.

„Pozrime sa! Relashio!


Reťaze zazvonili a stiahli sa z ramien paní Cattermolovej, ktorá mala stále rovnaký vydesený výraz.

„Nechápem,“ zašepkala.

„Nebojte, skoro toto miesto s nami opustíte,“ povedal Harry.

„Choďte domov, vezmite deti a opusťte túto krajinu, keď môžete. Prestrojte sa a bežte. Veď ste dnes videli, ako to chodí. To, čo ste počuli – “

„Harry,“ povedala Hermiona, „ako sa dostaneme ku dverám cez tých dementorov?“

„Patronusy,“ odpovedal Harry.

Strieborný jeleň behal po miestnosti.


„Čím viac ich bude, tým lepšie. Vyčaruj svojho.“

„Expec – Expecto patronum!“ skíkla Hermiona.

Nič sa nestalo.

„Je to len kúzlo,“ ukludňoval Harry pani Cattermolovú, „nie je to nič, s čím by ste si mali robiť starosti. Pohni si, Hermiona!“


„Expecto patronum!“

Strieborná vydra vykĺzla z Hermioninho prútika a nasledovala Harryho jeleňa.

„Poďme,“ povedal Harry a viedol Hermionu s pani Cattermelovou ku dverám.

Keď Patronusy míňali sieň, ozvali sa šokované výkriky. Harry sa rozhliadol okolo seba: dementory spadli na chrbát na oboch stranách a vpíjali sa do temnoty, rozptýlení striebornými zvieratami.

„Je jasné, že teraz pôjdete domov za deťmi a schováte sa so svojou rodinnou,“ povedal Harry muklovskej žene, ktorá bola oslnená svetlom vychádzajúcím z Patronsov a triasla sa už len trocha.


„Vysťahujte sa do cudziny, ak môžete. Len čo najďalej od ministerstva. To je – ehm – nové oficiálne stanovisko.“

„Teraz, ak budete nasledovať Patronusov, budete môcť opustiť Átrium.“

Po kamenných schodoch vystupovali bez toho, že by ich ktokoľvek chytil, ale keď došli k výťahom, Harry začal mať zlé tušenie, že keď sa ukážu v Átriu so strieborným jeleňom a ostatnými Patronusmi poletujúcími okolo nich, naviac doprevádzaní skupinou zhruba dvadsať ľudí, ktorí sú obvineni za nečistú krv, vyvolá to nepríjemne veľkú pozornosť. Napadlo ho to práve vo chvíli, keď pred nimi zastavil výťah.

„Reg!“ povedala paní Cattermoleová a vrhla sa Ronovi do náručia.

„Runcorn ma dostal von, napadol Umbridgeovú a Yaxleyho a všetkým nám povedal, aby sme odišli z krajiny. Myslím, že by sme to radšej mali urobiť, Reg, naozaj! Poponáhľajme sa domov, vezmime deti a... prečo si celý mokrý?“

„Voda,“ zamrmlal Ron a snažil sa oslobodiť z jej zovretia.

„Harry, vedia, že sú na ministerstve votrelci. Hovorili niečo o diere vo dverách do kancelárie Umbridgeovej. Myslím, že máme tak päť minút, pokiaľ...“

Hermionin Patronus zmizol vo chvíli, keď sa so zdeseným výrazom otočila na Harryho.

„Harry, ak sme tu v pasci...!“

„Nie sme, keď sa poponáhľame,“ povedal Harry.

Otočil sa na zízajúcu skupinku ľudí za sebou.

„Kto z vás má prútik?“

Zhruba polovica z nich sa prihlásila.

„Dobre, všetci, ktorí nemajú prútiky, sa pridajú k niekomu, kto má. Musíme sa poponáhľať, než nás zastavia. Ideme!“

Podarilo sa im napchať sa do dvoch výťahov. Harryho Patronus zostal stáť na stráži pred zlatou mrežou, až kým sa nezavrela a výťahy začali stúpať nahor.

„ôsme poschodie,“ povedal studený hlas čarodejnice, „Átrium.“

Harry zistil, že majú problém. Átrium bolo plné ľudí, ktorí behali od krbu ku krbu a postupně ich blokovali.

„Harry!“ zapišťala Hermiona. „Čo chceš robiť?“

„DOSŤ!“ zreval Harry a silný Runcornov hlas sa rozľahol po celom Átriu.

Čarodejníci blokujúcí krby akoby zamrzli.

„Za mnou,“ zašepkel skupinke čarodejníkov narodených v muklovských rodinách, ktorí sa zhromaždili za Rona a Hermionu.

„Čo sa deje, Albert?“ povedal rovnaký fúzatý čarodejník, ktorý pred tým nasledoval Harryho z krbu. Vyzeral nervózne.

„Títo ľudia potrebujú odísť pred tým, než zablokujete krby,“ povedal Harry so všetkou autoritou, ktorú v sebe pozbieral.

Čarodejníci stojaci pred ním sa zmätene pozreli jeden na druhého.

„Bolo nám povedané, že máme zablokovať všetky východy a nenechať nikoho...“

„Odporujete mi?“ zúril Harry. „Chcete, aby som preskúmal váš rodokmeň tak ako Dirkovi Croswellovi?“

„Ospravedlňujem sa!“ zalapal po dychu fúzatý čarodejník a ustúpil dozadu.

„Nič som tým nemyslel, Albert, ale myslel som... Myslel som, že boli na výsluchu a...“

„Majú čistú krv,“ povedal Harry a jeho hlboký hlas sa pôsobivo rozliehal po celej hale. „Trúfam si tvrdiť, že čistejšou, než tú, ktorá koluje v mnohých z vás. Choďte,“ zakričal na skupinku za sebou, ktorá sa rozutekala ku krbom a začala po dvojiciach miznúť.

Ministerskí čarodejníci zdržanlivo postávali, niektorí vyzerali zmätene, iní zase vystrašene. Keď v tom:

„Mary!“

Pani Cattermoleová se obzrela ponad rameno. Skutočný Reg Cattermole, už nezvracajúci, ale len trocha bledý, práve pribehol od ďalšieho výťahu.

„Re-Reg?“ Pozrela zo svojho manžela na Rona, ktorý nahlas zahrešil.

Plešatý čarodejník na nich zízal a jeho zrak sa nechápavo presúval od jedného Rega Cattermolea na druhého.

„Hej, čo sa to deje? Čo to má znamenať?“

„Zataraste východ! HNEĎ!“

Yaxley vyskočil z ďalšieho výťahu a bežal smerom k skupine vedľa krbu, v ktorých práve všetci "nečistokrvní" okrem pani Cattermoleovej zmizli. V okamihu, keď plešatý čarodejník zdvihol svoj prútik, zdvihol Harry svoju obrovskú päsť a udrel ho tak, že odletel o hodný kus ďalej.

„Pomáhal tým humusákom ujsť, Yaxley!“ zakričal Harry.

Kolegovia plešatého čarodejníka začali kričať, vďaka čomu mohol Ron chytiť pani Cattermoleovou a strčiť ju do stále otvoreného krbu. Yaxley sa striedavo pozeral na Harryho a na prekvapeného čarodejníka, a skutočný Reg Cattermole zajačal, „Moja žena! Kto to bol s mojou ženou? Čo sa to tu deje?“

Harry videl, ako sa Yaxley otočil a ako sa na jeho brutálnej tvári objavila známka poznania.

„Pohni si!“ zakričal Harry na Hermionu, chytil ju za ruku a skočili do krbu a v tom okamihu za sebou začuli Yaxleyho kliatbu, ktorá len tesne minula Harryho hlavu.

Niekoľko sekúnd sa točili, než vypadli zo záchodu do kabínky. Harry vyrazil dvere. Ron stál vedľa nich a stále ešte bojoval s pani Cattermoleovou.

„Reg, ja nechápem…“

„Pustite ma, nie som váš manžel. Musíte ísť domov!“

Zrazu sa v kabínke nad nimi ozval zvuk. Harry se obzrel a videl Yaxleyho, ako sa práve objavil.

„POĎME!“ zakřičal Harry, chytil Hermionu za ruku a Rona za pažu a otočili sa späť.

Obklopila ich temnota. Držali sa pevne za ruky, ale niečo bolo zle… Hermionina ruka ako by sa kĺzala z jeho zovretia. Uvažoval, či sa udusí. Nemohol sa nadýchnuť, ani nič nevidel a jedinou vecou na svete bola Ronova paža a Hermionine prsty, ktoré ďalej kĺzali preč…

Potom už videl dvere čísla dvanásť na Grimmauldovom námestí, so svojim hadovitým klepadlom, ale skôr než sa stihol nadýchnuť, začul krik a uvidel záblesk purpurového svetla: Hermionina ruka sa chytila Harryho a všetko opäť potemnelo.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

ministerstvo

(ajka, 19. 5. 2008 21:35)

je to fakt huste... to ako Harry, Ron a Harmiona pomohli tym muklom to bolo dobre...

ojojoj

(malinka, 18. 1. 2008 12:42)

napinave jak moje gate a fakt uz to neni len rozpravocka co som si citala pred spankom!!!

o kapitole

(ecelor, 26. 12. 2007 22:25)

Ták konečne kapitola napínavá od začiatku až po koniec - Smrť Umbrigeovej! Dúfam, že ju autorka nenechala prežiť!!! Ak by to skončilo tak, že sa z nej vykľuje zaprisahaná nepriateľka Voldemorta, tak ma asi trafí šľak.

Koniec je dobrý a každý, kto svôj mozog používa aj na premýšľanie a pozná predchádzajúce knihy, by nemal mať problém s tým, čo sa deje. V každom prípade sa teším na nasledujúcu kapitolu

Vy nechápete???

(Ajfonštajberk, 20. 12. 2007 14:56)

Ten koniec, čo sa zjavili na G.N. č. 12, utiekli pre to, že neboli skrytý a pred Harryho domom strážili Smrťožrúti. Tí vyčarovali to kúzlo.
Musím priznať, že táto kapitola bola najnapínavejšia zo všetkých v celom HP.
Very good, Rowling.

.............

(harmivona, 4. 12. 2007 15:40)

ten,koniec,je,uplene,jednoduchy,na,pochopenie!
ked,to,nechapete,citajte,dalej!...a,pochopite,to.
museli,by,ste,byt,retardovany,keby,vam,to,stale
do,gebule!

co to bolo??

(nepoviem1, 3. 12. 2007 10:34)

nechapem

(anonimka, 25. 11. 2007 17:58)

to co im bolo ??

ee??

(NICOLETKA, 12. 10. 2007 19:38)

ee??? to ako skoncilo???

nbvfds

(Bibi, 29. 9. 2007 12:06)

Čo znamenal ten koniec?

aaaa

(jill, 19. 9. 2007 19:14)

o boše sa sa deje???? :/

...

(samo, 27. 8. 2007 13:36)

ten koniec mi dako nejde do gebule