Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


24. kapitola - Výrobca prútikov

6. 8. 2007

24. kapitola - Výrobca prútikov

Bolo ako potápať sa do starej nočnej mory, na okamih Harry kľačal znovu vedľa Dumbledorovho tela pri úpätí najvyššej veže v Rokforte, ale v skutočnosti pozeral na malé telíčko, ktoré ležalo skrútené na tráve, prebodnuté Bellatrixiným strieborným nožom.
Harryho hlas hovoril, “Dobby... Dobby...“, aj keď vedel, že malý domáci škriatok
odišiel tam, odkiaľ ho už nie je možné zavolať späť.

Po minúte si konečne uvedomil, že napokon sa dostali na správne miesto, boli tu Bill s Fleur, Dean a Luna, zhromažďujúci sa okolo miesta, kde kľačal nad škriatkom.

„Hermiona,“ povedal zrazu, „kde je?“

„Ron ju vzal dovnútra,“ povedal Bill. „Bude v poriadku.“

Harry znova pozrel dole na Dobbyho. Natiahol ruku a vybral ostrú čepeľ zo škriatkovho tela, potom si vyzliekol bundu a prikryl ňou Dobbyho telo, ako keby to bola prikrývka.

Kdesi blízko narážali morské vlny do skál; Harry to počúval, zatiaľ čo ostatní rozprávali, preberali veci, ktoré ho teraz vôbec nezaujímali, rozhodovali sa. Dean odniesol zraneného Griphooka, Fleur sa ponáhľala za ním; Bill zrazu vedel, o čom hovoril. Harry sa znova pozrel na malé telíčko a zrazu ho jazva zabolela. V jednej časti svojej mysle, ktorou videl akoby z opačnej strany ďalekohľadu, zazrel Voldemorta trestajúceho tých, ktorí ostali v Malfoyovom sídle. Voldemortov hnev bol strašný, no Harryho žiaľ nad Dobbyho stratou z neho urobil iba vzdialenú búrku, ktorá doľahla k Harrymu cez šíry tichý oceán.

„Chcem ho pochovať poriadne,“ boli prvé slová, čo si Harry naplno uvedomil. „Nie pomocou mágie. Máte tu rýľ?

Zakrátko sa dal do práce. Sám kopal hrob na konci záhrady, na mieste, ktoré mu Bill ukázal. Kopal zúrivo, vychutnával si manuálnu robotu, hrdý na prácu bez mágie. Každá kvapka potu a každý pľuzgier bol pre neho ako hold škriatkovi, ktorý zachránil ich životy.

Jeho jazva stále horela, ale bol pánom nad svojou bolesťou, cítil ju, ale akoby k nemu
nepatrila. Nakoniec sa to naučil, naučil sa, ako oddeliť svoju myseľ od Voldemortovej,
práve to, čo Dumbledore chcel, aby sa naučil od Snapea. Tak ako Voldemort ho nebol schopný posadnúť, keď Harry žialil za Siriusom, tak nemohol ani teraz preniknúť do Harryho myšlienok, keď Harry trúchlil nad Dobbyho stratou. Zdalo sa, že žiaľ dokáže Voldemorta udržať mimo, aj keď Dumbledore by iste povedal, že je to láska.

Ako Harry kopal, hlbšie a hlbšie do tvrdej zmrznutej zeme, zakrýval svoj žiaľ potom, odmietajúc bolesť vo svojej jazve. V temnote, kde nebolo počuť nič, okrem
vlastného dychu, kde mu jedinú spoločnosť robilo šumiace more, sa mu opäť vybavili veci,
ktoré sa stali u Malfoyovcov. Veci, ktoré počul znova a znova a na konci tej temnoty
vykvitlo pochopenie.

Stály rytmus jeho rúk udával tempo jeho myšlienok. Relikvie... Horcruxy... Relikvie... Horcruxy... Viac už ho tá čudná, utkvelá túžba nepálila. Strata a strach ju udusili. Znova sa cítil, akoby ho niekto prebudil fackou.

Ponáral sa čoraz hlbšie do hrobu. Vedel, kde dnes Voldemort bol, koho zabil v najvyššom poschodí Nurmengargu, dokonca aj prečo...

Myslel na Červochvosta, zomrel kvôli malému podvedomému záchvevu zmilovania... Dumbledore to predpovedal... Koľko toho vlastne vedel?

Harry stratil pojem o čase. Vedel len, že temnota trochu vybledla a vonku sa ochladilo, keď sa znova pripojil k Ronovi a Deanovi.

„Ako je Hermione?“

„Lepšie,“ povedal Ron. „Fleur sa o ňu stará.“

Harry bol pripravený odpovedať im, prečo jednoducho neurobil perfektný hrob pomocou svojho prútika, ale nemusel. Skočili s vlastnými rýľmi dole do diery, ktorú práve urobil, a spoločne kopali, kým sa jama nezdala byť dosť hlboká.

Harry okolo škriatka ovinul svoju bundu. Ron sa posadil na okraj hrobu a dal si dole z nôh topánky a ponožky, ktoré potom navliekol na škriatkove holé nohy. Dean Harrymu podal pletenú čiapku, ktorú Harry opatrne položil pod Dobbyho hlavu, zahaľujúc jeho netopierie uši.

„Maly by sme mu zatlačiť oči.“

Harry nepočul, ako ostatní prichádzajú cez záhradu. Bill mal na sebe cestovný plášť, Fleur
dlhú bielu zásteru, z ktorej vyčnievala fľaša, v ktorej Harry rozoznal Kostirast.
Hermiona bola zababušená v požičanom oblečení, bledá a stále neistá. Ron ju objal okolo pliec, akonáhle k nemu došla. Luna, zakrútená v jednom z Fleuriných kabátov, sa sklonila a prstami zatlačila škriatkovi viečka, zakrývajúc jeho sklenený pohľad.

„Tak,“ povedala jemne „Teraz bude môcť spať pokojne.“

Harry uložil škriatka do hrobu, zložiac mu ruky, ako by naozaj oddychoval. Potom vyliezol z hrobu a naposledy pozrel na malé telo. Prinútil sa nezrútiť, keď si spomenul na Dumbledorov pohreb. Rady a rady zlatých stoličiek, minister kúziel pred nimi a vymenovanie Dumbledorových úspechov, vznešenosť hrobky z bieleho mramoru. Harry cítil, že Dobby si zaslúži tiež veľký pohreb, ale škriatok ležal len vo vykopanej diere medzi kríkmi.

„Myslím, že by sme mali niečo povedať,“ pípla Luna. „Začnem, dobre?“

Všetci sa na ňu zadívali a ona oslovila mŕtveho škriatka z okraja hrobu.

„Veľmi ti, Dobby, ďakujem, že si ma zachránil z tej cely. Je veľmi nespravodlivé, že niekto tak dobrý a statočný musel zomrieť. Nikdy ti to nezabudneme. Dúfam, že si teraz šťastný.“

S očakávaním sa obrátila na Rona, ten si odkašľal a zastreto povedal: „Áno... ďakujem, Dobby.“

„Díky,“ zamumlal Dean.

Harry preglgol.

„Zbohom, Dobby,“ povedal a bolo to všetko, na čo sa zmohol. Luna to všetko povedala za neho. Bill zdvihol prútik. Hromada zeminy vedľa hrobu sa zdvihla a elegantne dopadla dovnútra, vytvárajúc malý kopček.

„Môžem tu chvíľu ostať?“ spýtal sa Harry ostatných.

Zamumlali pár slov, ktoré nepočul. Cítil, ako ho niekto potľapkal po ramene. Potom sa všetci
pomaly vrátili do domu, zanechávajúc Harryho pri škriatkovom hrobe.

Rozhliadol sa okolo seba. Bolo tam mnoho veľkých bielych kameňov vyhladených morom, ktoré označovali okraje záhonov. Vybral najväčší z nich a polozil ho ako vankúš nad miesto, kde odpočívala Dobbyho hlava. Potom siahol do vrecka pre prútik.

Boli tam dva, úplne na to zabudol. Nemohol si spomenúť, koho tie prútiky boli, iba si pamätal, že ich niekomu vykrútil z ruky. Vybral si kratší z nich, ktorý mu v ruke sedel lepšie a zamieril ním na kameň.

Pod jeho mumlanými príkazmi sa pomaly objavovali na povrchu kameňa hlboké zárezy.
Vedel, že by to Hermiona urobila elegantnejšie a pravdepodobne aj rýchlejšie, ale chcel,
aby to bol on, kto miesto označí, tak isto, ako chcel vykopať hrob.
Keď Harry ustúpil, bolo na kameni napísané:

Tu leží Dobby, slobodný škriatok



Pozeral na svoje dielo ešte pár sekúnd a potom odišiel. Jazva ho stále trochu pichala a v hlave mu stále vírili všetky tie veci, čo sa mu vybavili pri kopaní hrobu, myšlienky, ktoré sa vynorili z temnoty, fascinujúce aj desivé.

Keď vstúpil do predsiene, všetci sedeli v obývačke. Upierali pozornosť na Billa, ktorý rozprával. Miestnosť žiarila jasnými farbami, útulná, s malým ohníkom v krbe. Harry nechcel zablatiť koberec, a tak iba stál vo dverách a počúval.

„…ešteže je Ginny na prázdninách. Keby bola na Rokforte, mohli by ju dostať skôr, než by sme ju odviezli. Teraz je v bezpečí.”

Rozhliadol sa a zbadal Harryho stojaceho vo dverách.
„Dostal som všetkých z Brlohu,” vysvetlil. „Presťahoval som ich k Muriel. Teraz, keď Smrťožrúti vedia, že je Ron s tebou, mohli by si našu rodinu vybrať ako ďalší cieľ - nie, neospravedlňuj sa,” dodal, keď videl Harryho výraz. „Otec už niekoľko mesiacov vravel, že je to len otázkou času. Sme najväčšia rodina zradcov krvi, čo existuje.”

„Ako sú chránení?” opýtal sa Harry.

„Kúzlo spoľahlivosti. Otec je Strážcom tajomstva. Kúzlo spoľahlivosti chráni aj toto miesto. Ja som tu Strážcom tajomstva. Nikto z nás nemôže chodiť do práce, ale to asi nie je teraz to najdôležitejšie. Akonáhle budú Ollivander a Griphook aspoň trochu v poriadku, presunieme aj ich k Muriel. Nemáme tu toľko miesta, ale ona ho má viac než dosť. Griphookove nohy sa uzdravujú. Fleur mu dala Kostirast – budeme ho schopní presunúť do hodiny --“

„Nie, ” povedal Harry a Bill sa zatváril prekvapene. “Potrebujem ich oboch tu. Potrebujem s nimi hovoriť. Je to dôležité.”

Začul vo vlastnom hlase autoritu, presvedčenia, hlas s pevným cieľom, ktorý si určil pri kopaní Dobbyho hrobu. Všetci sa naňho zmätene pozreli.

„Idem sa umyť,” povedal Harry Billovi, pozerajúc na svoje ruky stále pokryté hlinou a Dobbyho krvou. „Potom ich potrebujem obidvoch vidieť, hneď potom!“

A odišiel do malej kuchynky k umývadlu, ktoré bolo pod oknom s výhľadom na more. Na obzore začalo svitať, vytvárajúc perleťovo ružové a zlatisté farby. Kým sa umýval, znovu si opakoval sled myšlienok, ktoré ho napadli v temnej záhrade…

Dobby už mu nebude nikdy schopný povedať, kto ho poslal do tej cely, ale Harry vedel, čo videl. Prenikavé modré oči, ktoré naňho pozreli z úlomku zrkadla, a hneď potom prišla pomoc. V Rokforte bude pomoc vždy pre tých, čo o ňu požiadajú.

Harry si osušil ruky, nevnímajúc krásu scenérie za oknom a mumlanie ostatných v obývačke. Pozrel sa cez oceán. V toto ráno, viac než kedykoľvek predtým, sa cítil bližšie k jadru všetkého.

A jeho jazva stále pálila, vedel, že Voldemort sa k tomu tiež blíži.
Harry rozumel, ale stále nechápal. Inštinkt mu hovoril jednu vec, mozog zase úplne inú. Dumbledore sa v Harryho hlave usmieval, premeriaval si Harryho ponad prsty spojené ako v modlitbe.

Dali ste Ronovi zhasínadlo…Rozumeli ste mu…Ukázali ste mu cestu späť…
A rozumeli ste aj Červochvostovi…Vedeli ste, že niekde v ňom je štipka ľútosti...
A keď ste ich tak poznali…Čo ste vedeli o mne, Dumbledore?
Mám vedieť, ale nemám hľadať? Vedeli ste, ako zle sa budem cítiť? Preto ste to urobili také ťažké? Aby som mal čas to zvládnuť?


Harry tam ticho stál s očami strnulými a sledoval miesto, kde zlaté iskry slnka stúpali cez horizont. Potom sa pozrel na čisté ruky a na chvíľu ho prekvapila látka, ktorú v nich držal.
Zložil ju si ho a vrátil sa do haly a zrazu jeho jazva zúrivo zapulzovala. Potom sa v jeho mysli objavil z ničoho nič záblesk, bleskurýchly ako odraz vážky nad vodou - obrys budovy, ktorú tak veľmi dobre poznal.

Bill a Fleur stáli na úpätí schodiska.

„Musím hovoriť s Griphookem a Ollivanderem, ” povedal Harry.

„Nie,” odpovedala Fleur. „Ty budeš musieť poškat, Arry. Oni obaja sú veľmi unavení –”

„Je mi ľúto,” povedal pokojne, „ale nemôže to počkať. Potrebujem s nimi hovoriť hneď. Súkromne – a s každým zvlášť. Je to naliehavé. ”

„Harry, o čo dopekla ide?” spýtal sa Bill. “Objavíš sa tu s mŕtvym domácim škriatkom a škriatkom napoly v bezvedomí, Hermiona vyzerá, akoby ju mučili, a Ron mi odmieta čokoľvek povedať.”

„Nemôžeme ti povedať, čo robíme,” povedal Harry. “Si členom Rádu, Bill, vieš, že nám Dumbledore zanechal úlohu. Nemôžeme o nej hovoriť s kýmkoľvek iným.“

Fleur vydala netrpezlivý zvuk, ale Bill sa na ňu nepozrel. Pohľad upieral na Harryho. Z jeho zjazvenej tváre sa nedalo nič vyčítať. Nakoniec povedal: „Dobre. S kým chceš hovoriť najskôr?”

Harry zaváhal. Vedel, čo závisí na tomto rozhodnutí. Mal veľmi málo času, teraz sa bolo treba rozhodnúť: Horcruxy alebo Relikvie?

„Griphook,” povedal Harry. „Porozprávam sa najprv s ním. ”

Srdce mu bilo ako o závod, akoby práve šprintoval a preskočil obrovskú prekážku.

„Tak teda hore,” povedal Bill a viedol ho tam.

Harry prešiel pár krokov, kým sa otočil späť.

„Potrebujem aj vás dvoch!” zavolal na Rona a Hermionu, ktorý číhali napoly skrytí pri prahu obývačky.

Obidvaja vystúpili na svetlo a akoby sa im akosi zvláštne uľavilo.

„Ako ti je?” spýtal sa Harry Hermiony. „Bola si úžasná – vymyslieť si tú historku, zatiaľ čo ti tak ubližovala.”

Hermiona vyčarila slabý úsmev a Ron jej stisol rameno.

„Čo teraz vlastne robíme, Harry?” spýtal sa.

„Uvidíte, poďte.”

Harry, Ron a Hermiona šli za Billom hore strmými schodmi až k malému odpočívadlu, z ktorého viedli tri dvere.

„Tadeto” povedal Bill a otvoril dvere do jeho a Fleurinej izby, ktorý mal tiež výhľad na more, teraz posiate zlatými škvrnami vychádzajúceho slnka. Harry sa presunul k oknu, otočil sa chrbtom k velkolepému výhľadu a čakal. Ruky si založil a jazva ho bodala. Hermiona si sadla na kreslo k toaletnej skrinke, Ron sa usadil na opierku.

Po chvíli sa objavil Bill. Niesol malého škriatka, ktorého opatrne položil na posteľ. Griphook mu poďakoval a Bill odišiel, zatvoriac za sebou dvere.

„Ospravedlňujem sa, že vás ťaháme z postele,” povedal Harry. “Čo vaše nohy?”

„Bolia, ” odpovedal škriatok, „ale uzdravujú sa.”

Stále zvieral Chrabromilov meč a vyzeral veľmi zvláštne: napoly divoko, napoly zaujato. Harry si všimol jeho sinavú kožu, tenké prsty a čierne oči. Fleur mu dala dole topánky: dlhé chodidlá mal špinavé. Bol väčší ako domáci škriatok, ale nie oveľa. Klenutá hlava bola omnoho väčšia ako ľudská.

„Pravdepodobne si nepamätáte -” začal Harry.

„- že som to bol ja, kto vám ukázal váš trezor, keď ste prvý raz navštívil Gringott banku?” prerušil ho Griphook: „Ale áno, spomínam si, Harry Potter. Aj medzi škriatkami ste veľmi známy.”

Harry a škriatok na seba pozreli, merajúc si jeden druhého. Harryho jazva stále pálila. Chcel tento rozhovor s Griphookom skončiť čo najrýchlejšie, ale zároveň sa obával, že by spravil zlý ťah. Kým sa snažil rozhodnúť, ako predložiť svoju žiadosť, škriatok prelomil ticho.

„Pochoval si škriatka,” povedal a znelo to nečakane jedovito. „Sledoval som to z okna vedľajšej izby.”

„Áno,” povedal Harry.

Griphook si Harryho obzrel kútikom svojich šikmých čiernych očí. „Ste zvláštny čarodejník, Harry Potter.”

„Ako to myslíte?” spýtal sa Harry a neprítomne si trel jazvu.

„Vykopali ste hrob.”

„A?”

Griphook neodpovedal. Harry by si radšej myslel, že sa mu smeje za to, že sa chová ako mukel, ale nezáležalo na tom, či Griphook schvaľoval Dobbyho hrob, alebo nie. Konečne sa odhodlal k útoku.

„Griphook, chcem vás požiadať –”

„Tiež ste zachránili škriatka.”

„Čo?”

„Dostali ste ma sem. Zachránili ste ma.”

„Hm, dúfam, že vám to nevadí?” povedal Harry trochu netrpezlivo.

„Nie, Harry Potter,” povedal Griphook a jedným prstom si krútil riedku čiernu briadku, „Ale ste veľmi zvláštny čarodejník.”

„Dobre, ” povedal Harry. „Potrebujem pomoc, Griphook, a vy mi ju môžete poskytnúť.”

Škriatok neprejavil žiadnu ústretovosť, ale naďalej vrhal zamračený pohľad na Harryho, akoby nikdy v živote nič podobné nevidel.

„Potrebujem sa vlámať do trezoru Gringottbanky.”

Harry to nechcel povedať tak drsne, slová z neho vyleteli pod návalom bolesti v jazve, v mysli opäť uvidel obrysy Rokfortu. Harry pevne zamkol myseľ. Potreboval sa najprv vysporiadať s Griphookom. Ron a Hermiona civeli na Harryho, akoby sa zbláznil.

„Harry –” začala Hermiona, ale Griphook ju prerušil. „Vlámať sa do trezoru Gringottbanky?” zopakoval a trochu sa posunul na posteli. „To je nemožné.”

„Nie, nie je, ” odporoval Ron. „Už sa to raz stalo.”

„Áno,” prikyvoval Harry. „V rovnaký deň, ako som vás prvýkrát stretol, Griphook. Na moje narodeniny, pred siedmimi rokmi.”

„Ale ten trezor bol prázdny,” vyprskol škriatok a Harry pochopil, že aj keď Ghiphook z banky odišiel, len myšlienka na to, že by sa niekto dostal cez jej ochranu, ho urážala. „Mal len minimálnu ochranu!”

„Nuž, trezor, do ktorého sa potrebujeme dostať, určite nie je prázdny a povedal by som, že naopak, bude chránený veľmi dobre,” povedal Harry. „Patrí Lestrangeovcom.”

Uvidel, ako sa Ron a Hermiona užasnuto na seba pozreli, ale bude dosť času vysvetliť im to, akonáhle mu Griphook odpovie.

„Nemáte žiadnu šancu,” povedal Griphook na rovinu .“Vôbec žiadnu šancu. Ak hľadáte pod našou podlahou, poklad, ktorý nebol nikdy váš –

Zlodeji, boli ste varovaní, pozor – áno, ja viem, pamätám sa, ” povedal Harry. „Ale ja sa nesnažím ukradnúť niečo pre seba. Chápete to?”

Škriatok sa díval na Harryho a Harryho jazva opäť zabolela, ale on to ignoroval, odmietal si pripustiť tú bolesť.

„Ak existuje kúzelník, ktorému by som uveril, že sa nesnaží obohatiť seba samého,” povedal Griphook napokon, „boli by ste to vy, Harry Potter. Škriatkom a domácim škriatkom sa bežne nedostáva ochrana a úcta, aké ste dnes prejavili. Nie od nosičov prútikov.”

„Nosič prútikov,” zopakoval Harry: tá fráza znela čudne, jazva ho opäť pálila, Voldemort smeroval svoje myšlienky na sever, Harry sa nemohol dočkať, kedy položí svoju otázku Ollivanderovi.

„Právo nosiť prútik,” povedal ticho škriatok, „sa už medzi čarodejníkmi a škriatkami rieši dlho.”

„Hm, ale škriatkovia vedia čarovať aj bez prútika,” namietol Ron.

„To je nepodstatné! Čarodejníci odmietli zdieľať svoje tajomstvá s ostatnými magickými bytosťami, odopreli nám možnosť rozšíriť našu silu!”

„Ale... Škriatkovia s nami tiež nezdieľajú svoju magickú silu,” povedal Ron. „Nikdy nám nepoviete, ako vyrábate svoje zbrane a brnenie. Škriatkovia vedia, ako spracovať kov spôsobom, ktorý čarodejníci nikdy –”

„Na tom teraz nezáleží,” povedal Harry, povšimnúc si, že Griphook červenie. „Teraz nejde o boj medzi čarodejníkmi a škriatkami alebo hocijakými inými druhmi magických bytostí –”

Griphook sa drsne zasmial.

„Ale áno, ide presne o to! Ako rastie sila Temného pána, vaša rasa si stále viac myslí, že ste niečo viac my! Gringottskí škriatkovia spadajú pod Čarodejnícke zákony, domácich škriatkov vraždia a kto z nosičov prútikov proti tomu protestuje?”

„My!” vykríkla Hermiona. Vystrela sa a oči jej zahoreli. „My protestujeme! A ja som teraz prenasledovaná takisto, ako ktorýkoľvek škriatok, Griphook! Som pre nich humusáčka!”

„Nehovor si –” zamumlal Ron.

„Prečo nie?” povedala Hermiona. „Mám muklovskú krv a som na to pyšná! Pod týmto novým režimom nemám väčšie práva než vy, Griphook! Tam u Malfoyovcov som to bola ja, koho sa rozhodli mučiť!”

Ako hovorila, odtiahla si golier šiat a odhalila tak tenkú šarlátovú reznú ranu na krku, čo jej spravila Bellatrix.

„A viete, že to bol Harry, kto prepustil Dobbyho?” spýtala sa. “Viete, že my už sa niekoľko rokov snažíme, aby boli všetci škriatkovia voľní?” (Ron sa nepokojne zahniezdil na opierke kresla.) „Sotva môžete chcieť poraziť Vy-Viete-Koho viac ako my, Griphook!“

Škriatok pozeral na Hermionu s takou istou zvedavosťou ako predtým na Harryho.

„Čo hľadáte v trezore Lestrangeových?” spýtal sa náhle. „Meč, ktorý leží vnútri, je napodobenina. Tento je pravý.” Skákal pohľadom z jedného na druhého. „Myslím, že to už viete. Chceli ste od mňa, aby som tam klamal.”

„Ale falošný meč nie je jediná vec v tom trezore, však?” spýtal sa Harry. „Zrejme ste tam videli aj iné veci.”

Srdce mu bilo rýchlejšie ako kedykoľvek doteraz. Zdvojnásobil snahu ignorovať pulzujúcu jazvu.

Škriatok sa znovu hral s briadkou.

„Je proti nášmu kódexu hovoriť o tajomstve Gringott banky. Sme strážcovia nesmiernych pokladov. Máme povinnosti voči predmetom, ktoré nám zverili do opatery a ktoré sú tak často vyrobené našimi vlastnými rukami.“

Škriatok pohladil meč a jeho čierne oči prešli z Harryho na Hermionu s Ronom a späť.

„Takí mladí,” povedal nakoniec, „aby bojovali proti toľkým.”

„Pomôžete nám?” spýtal sa Harry. „Nemáme žiadnu šancu dostať sa tam bez pomoci nejakého škriatka. Ste naša jediná nádej.”

„Ja ... premyslím si to,” povedal Griphook rozčuľujúco.

„Ale –” začal Ron naštvane, Hermiona ho štuchla do rebier.

„Ďakujem,” povedal Harry.

Škriatok kývol veľkou klenutou hlavou, potom skúsil ohnúť krátke nohy.

„Myslím,” povedal, uvelebiac sa okázalo na Billovej a Fleurinej posteli, „že kostirast dokončil svoju prácu. Možno sa konečne vyspím. S odpustením...”

„Áno, samozrejme,” povedal Harry, ale ešte predtým, než opustili miestnosť, sklonil sa a zobral si späť Chrabromilov meč, ktorý teraz ležal vedľa škriatka. Griphook neprotestoval, ale Harry si bol istý, že keď zavieral dvere, videl záblesk nevôle v jeho očiach.

„Ten malý podrazák,” zašepkal Ron. „Vychutnáva si, ako nás necháva v napätí.”

„Harry,” zašepkala Hermiona, odťahujúc ich oboch od dverí do stredu tmavého odpočívadla, „skutočne chceš povedať to, čo si myslím, že chceš povedať? Myslíš, že jeden z horcruxov je v trezore Lestrangeových?”

„Áno, ” odpovedal jej Harry. „Bellatrix bola zdesená, keď si myslela, že máme ten meč z jej trezora, bola celá bez seba. Prečo? Čo si myslela, že sme ešte videli, čo sa bála, že by sme mohli ešte vziať? Obávala sa, že by sa o tom Voldemort dozvedel.”

„Ja som myslel, že hľadáme miesta, kde Veď-Viete-Kto bol, miesta, ktoré sú pre neho nejako dôležité?” povedal Ron, ktorý vyzeral popletene. „Bol niekedy v trezore Lestrangeovcov?”

„Neviem, či vôbec niekedy bol v Gringott banke,” odpovedal Harry. „Keď bol mladý, žiadne zlato nemal, nikto mu nič nezanechal. Mohol možno vidieť banku, keď prvý raz vstúpil do Šikmej uličky.”

Harryho jazva pulzovala, ale znovu to ignoroval; chcel aby Ron a Hermiona všetko pochopili, než budú hovoriť s Ollivanderom.

„Myslím, že závidel všetkým, čo mali v Gringott banke trezor. Asi to považoval za pravý symbol toho, že patríte do čarodejníckeho sveta. A nezabudnite, ako veril Bellatrix a jej manželovi. Pred jeho pádom to boli najoddanejší služobníci a po tom, čo zmizol, oni boli tí, čo sa ho vybrali hľadať. Povedal to v tú noc, keď sa vrátil, počul som ho.”

Harry si pretrel jazvu.

„Ale nemyslím si, že by Bellatrix povedal, že je to horcrux. Ani Luciusovi Malfoyovi nikdy nepovedal pravdu o denníku. Pravdepodobne jej povedal, že je to iba nejaký vzácny predmet a požiadal ju, aby ho umiestnila do trezoru. Najbezpečnejšie miesto na svete pre čokoľvek, čo chceš schovať, to mi raz Hagrid povedal... okrem Rokfortu.”

Keď Harry skončil, Ron potriasol hlavou.

„Ty mu fakt rozumieš.”

„Iba sčasti,” povedal Harry. „Sčasti. Kiežby som tak rozumel aj Dumbledorovi. Uvidíme. A teraz – Ollivander.”

Ron a Hermiona vyzerali zmätene, ale urobil na nich dojem, nasledovali ho na druhú stranu odpočívadla, Harry zaklopal a odpoveďou mu bolo slabé: „Vstúpte!”

Výrobca prútikov ležal na dvojitej posteli ďalej od okna. Harry vedel, že ho v cele väznili viac ako rok a mučili minimálne raz. Bol vyziabnutý, kosti na tvári mu zreteľne napínali zažltnutú kožu. Jeho veľké strieborné oči vyzerali obrovské v prepadnutých jamkách. Ruky, ktoré ležali na prikrývke, mohli patriť kostlivcovi. Harry si sadol na prázdnu posteľ, vedľa Rona a Hermiony. Vychádzajúce slnko odtiaľto nebolo vidno. Izba mala okno do záhrady, kde stál čerstvo vykopaný hrob.

„Pán Ollivander, prepáčte, že vás rušíme,” povedal Harry.

„Môj zlatý chlapče,” Ollivanderov hlas bol slabý. „Zachránili ste nás, myslel som, že tam umrieme, nikdy... nikdy... vám nebudem môcť dostatočne poďakovať.”

„Urobili sme to radi.”

Harryho jazva znovu zapulzovala. Vedel to, bol si istý, že už takmer neostával čas na udržať Voldemorta od dosiahnutia jeho cieľa. Harry cítil, že panikári... avšak rozhodol sa… vtedy, keď si vybral Griphooka ako prvého, s kým bude hovoriť. Predstierajúc pokoj, ktorý necítil, siahol do vrecka, ktoré mu viselo na krku a vybral z neho svoj zlomený prútik.

„Pan Ollivander, potreboval by som pomoc.”

„Čokoľvek…. Čokoľvek,” povedal výrobca prútikov slabým hlasom.

„Dokážete ju opraviť? Dá sa to?”

Ollivander vzal do roztrasených rúk Harryho prútik.

„Cezmín a pero z fénixa,” povedal Ollivander rozochvene. „Jedenásť palcov. Pekný a ohybný.”

„Áno,” prikývol Harry. „Dokázali by ste..?”

„Nie,” zašepkal Ollivander. „Je mi to ľúto, veľmi ľúto, ale takto zničený prútik nie je možné opraviť žiadnym spôsobom, ktorý by som poznal.”
Harry tušil, že to bude počuť, ale i tak to bol preňho šok. Zobral si rozpolený prútik späť a vrátil ho do vrecka na krku. Ollivander sa díval na miesto, kde prútik zmizol a neprestal, kým Harry z vrecka nevybral dva prútiky, ktoré si priniesol od Malfoyovcov.

„Poznáte, čie sú?” spýtal sa Harry.

Výrobca prútikov si zobral prvý z nich, podržal si ho pred prepadnutou tvárou a otáčal ho okolo prstov, potom ho jemne ohol.

„Orechové drevo a dračie srdce,” povedal. „Dvanásť a trištvrte palca. Neohybná. Tento prútik patrí Bellatrix Lestrangovej.”

„A tento?”

Ollivander ho preskúmal tak isto ako ten predtým.

„Hloh a vlas jednorožca. Presne desať palcov. Mierne pružná. Toto bol prútik Draca Malfoya.”

„Bol?” zopakoval Harry. „Nie je stále jeho?”

„Možno nie. Ak ste mu ho zobral–”

„Zobral.”

„– tak už je možno váš. Samozrejme, záleží na spôsobe odňatia. Veľa závisí aj na samotnom prútiku. Ale o všeobecnosti, ak niekto vyhrá prútik, jeho vlastníctvo sa zmení.”

V miestnosti zavládlo ticho, jediný zvuk vydávalo vzdialené more.

„Hovoríte o prútikoch, ako keby mali city,” povedal Harry, „ako keby mohli samé myslieť.”

„Prútik si vyberá čarodejníka,” odvetil Ollivander. „To vie každý, kto študoval výrobu prútikov.”

„Ale čarodejník môže používať aj ten prútik, ktorý si ho nevybral, však?” spýtal sa Harry.

„Ale áno, ak ste čarodejník, dokážete čarovať prostredníctvom takmer akéhokoľvek predmetu. Najlepší účinok však majú prútiky so silným spojením s čarodejníkom. Je to celkové spojenie. Prvotná príťažlivosť, a potom obojstranná vôľa po skúsenostiach, prútik sa učí od čarodejníka, čarodejník sa učí od prútika. ”

Morské vlny sa prelievali tam a späť; bol to trúchlivý zvuk.

„Ten prútik som si od Malfoya vzal násilím,” povedal Harry. „Môžem ho teda bezpečne používať?”

„Myslím, že áno. Na vlastníctvo prútikov platia presné zákony, ale obvykle sa prútik prispôsobí vôli svojho nového pána. ”

„Takže ja by som mal použiť tento?” povedal Ron, vybral Červochvostov prútik z vrecka a podal ho Ollivanderovi.
„Gaštan a dračie srdce. Deväť a trištvrte palca. Ohybná. Prinútili ma ho vyrobiť tesne po mojom únose pre Petra Pettigrewa. Áno, ak ste ho vyhrali, s najväčšou pravdepodobnosťou bude plniť vašu vôľu, lepšie, než iný prútik.”

„A to platí pre všetky prútiky?” opýtal sa Harry.

„Myslím, že áno,” odpovedal Ollivander, pozerajúc naňho svojimi vypuklými očami. „Kladiete ťažké otázky, pán Potter. Výroba prútikov je komplexný a záhadný obor mágie.”

„Takže pre získanie prútika nie je nevyhnutné zabiť jeho doterajšieho vlastníka? ” spýtal sa Harry.

Ollivander preglgol.

„Nevyhnutné? Nie, nepovedal by som, že je nevyhnutné zabíjať.”

„Stále však kolujú legendy,” povedal Harry a tep sa mu zrýchlil, bolesť v jazve sa vystupňovala; bol si istý, že Voldermort sa rozhodol vykonať, na čo myslel. „Legendy o prútiku – alebo prútikoch – ktoré menili vlastníka iba vraždou.”

Ollivander zbledol. Oproti bielej plachte bol šedý, od strachu vyvaľoval oči, enormne veľké, podliate krvou.

„Myslím, že je to len jeden prútik,” zašepkal.

„A Veď-Viete-Kto sa oň zaujímal, že?” spýtal sa Harry.

„Ja – odkiaľ?” zakrákal Ollivander a prosebne pozrel na Rona a Hermionu. „Odkiaľ to viete?”

„Chcel, aby ste mu povedali, ako prekonať spojenie medzi našimi prútikmi,” povedal Harry.

Ollivander vyzeral vydesene.

„Mučil ma, musíte to pochopiť! Kliatba Cruciatus, ja – ja som nemal inú možnosť, len mu povedať, čo som vedel, čo som odhadoval!”

„Chápem to,” povedal Harry. „Povedali ste mu o sesterských jadrách našich prútikov? Povedali ste mu, že si stačí požičať prútik od niekoho iného?”

Ollivander zdesene, omráčený tým, koľko toho Harry vie, pomaly prikývol.

„Ale nefungovalo to,” pokračoval Harry. „Môj prútik i tak porazil ten požičaný…Viete, čo sa stalo?”

Ollivander pomaly, tak ako predtým prikývol, tentoraz zakrútil hlavou.

„Nikdy... nikdy som o niečom takom nepočul. Váš prútik vtedy urobil čosi jedinečné. Spojenie medzi takými istými jadrami prútikov je veľmi neobvyklé, ale prečo váš prútik porazil ten požičaný, to skutočne neviem...“

„Hovorili sme o tom druhom prútiku, o tom, ktorý sa získava vraždou. Keď si Veď-Viete-Kto uvedomil, že môj prútik urobil čosi zvláštne, vrátil sa a vypytoval sa naň, však?“

„Ako to viete?“

Harry neodpovedal.

„Áno, pýtal sa naň,“ zašepkal Ollivander. „Chcel vedieť všetko o prútiku známom ako Prútik Smrti, Prútik osudu alebo Starodávny prútik.“

Harry kútikom oka pozrel na Hermionu. Vyzerala ohromene.

„Temný pán,“ pokračoval Ollivander, tlmeným a vystrašeným hlasom, „bol vždy spokojný s prútikom, ktorý som mu vyrobil – tis a pero z vtáka fénixa, trinásť a pol palca – až kým neobjavil spojenie medzi vašimi prútikmi. Teraz zháňa nový, oveľa mocnejší prútik, aby dokázal premôcť ten váš.“

„Ale veľmi rýchlo zistí, ak už to náhodou nevie, že môj prútik je zničený a nedá sa opraviť,“ povedal Harry ticho.

„Nie!“ Hermiona znela vystrašene. „Nemôže to vedieť, Harry, ako by…?“

„Priori Incantatem,“ vysvetlil Harry, „Tvoj prútik aj ten z trnkového kríka zostali u Malfoyovcov, Hermiona. Ak ich poriadne preskúmajú a donútia ich ukázať posledné kúzla, ktoré spravili, uvidia, že tvoj prútik zničil môj, aj ako si sa ho neúspešne pokúsila opraviť. Zistia, že odvtedy som používal ten z trnky.“

Z tváre sa jej vytratila aj tá trocha farby, ktorú dostala po návrate. Ron vrhol na Harryho káravý pohľad a povedal: „Tým sa teraz nebudeme trápiť – “

Pán Ollivander ho ale prerušil.

„Pán Zla už nehľadá Starodávny prútik len, aby vás zničil, pán Potter. Je odhodlaný ho získať, pretože je presvedčený, že ho spraví nezraniteľným.“

„A spraví?“

„Pán Starodávneho prútika sa musí neustále obávať útoku,“ povedal Ollivander, „ale musím priznať, že predstava, ako Pán Zla ovláda Prútik Smrti je... ohromujúca.“

Harry si náhle spomenul, ako si pri prvom stretnutí s pánom Ollivanderem nebol istý, či sa mu výrobca prútikov páči alebo nie. Aj teraz, keď ho Voldemort väznil a mučil, ho predstava temného čarodejníka s týmto prútikom zároveň fascinovala aj odpudzovala.

„Vy – vy si naozaj myslíte, že ten prútik existuje, pán Ollivander?“ spýtala sa Hermiona.

„Ale áno,“ odpovedal Ollivander. „Áno, dokonale sa dá vystopovať jeho história. Samozrejme, existujú medzery, a dlhé, kde sa stráca z dohľadu, dočasne stratený alebo ukrytý, ale napokon sa vždy znovu objaví. Má určité jedinečné znaky, podľa ktorých ho spoznajú tí, čo sa v prútikoch vyznajú, poznajú. Existujú písomné zmienky, niektoré dosť nejasné, ktoré som ja aj ďalší výrobcovia prútikov študovali. Znejú však autenticky.“

„Takže vy – vy si nemyslíte, že ide len o rozprávku alebo legendu?“ spýtala sa Hermiona s nádejou.

„Nie,“ odpovedal Ollivander. „Neviem, či skutočne potrebuje na zmenu vlastníka vraždu. Má krvavú minulosť, ale to môže spôsobovať jednoducho fakt, že je to tak žiadaný predmet a vzbudzuje u čarodejníkov toľko vášní. Je nesmierne mocný, v nesprávnych rukách nebezpečný a pre nás, čo študujeme silu prútikov, neuveriteľne fascinujúci.“

„Pán Ollivander,“ povedal Harry. „Povedali ste Veď-viete-komu, že Starý prútik má Gregorovič, však?“

Ollivander zbledol ešte viac, ak to vôbec bolo možné. Vyzeral takmer ako duch a prehltol:

„Ale ako... ako-?“

„Nezáleží na tom, ako to viem,“ povedal Harry, jazva ho pálila. Na chvíľu zavrel oči a uzrel obraz hlavnej ulice v Rokville, kde bola ešte tma, pretože ležal ďalej na severe.
„Povedali ste Veď-viete-komu, že ten prútik má Gregorovič?“

„Povrávalo sa to,“ zašepkal Ollivander. „Bola to legenda, ktorá sa šíri už roky, dlhšie, než ste vôbec na svete. Domnievam sa, že ju rozšíril sám Gregorovič. Viete, reči o tom, že skúma a napodobňuje prednosti Prútika osudu boli skvelé pre obchod.“

„Áno, vidím,“ povedal Harry. Postavil sa. „Pán Ollivander, ešte posledná vec a potom vás už necháme odpočívať. Čo viete o Relikviach Smrti?“

„O čom?“ spýtal sa výrobca prútikov načisto zmätene.

„Relikvie Smrti.“

„Obávam sa, že neviem, o čom hovoríte. Má to niečo spoločné s prútikmi?“

Harry pozrel do jeho prepadnutej tváre a usúdil, že Ollivander nič nepredstiera. Nevedel o Relikviách nič.

„Ďakujeme vám,“ povedal Harry. „Veľmi pekne vám ďakujeme. Teraz vás necháme odpočinúť si.“

Ollivander na nich skľúčene pozrel.

„Mučil ma!“ hlas sa mu zlomil. „Kliatbou Crucatius, nemáte ani potuchy- “

„Ale mám,“ povedal Harry. „Naozaj mám. Prosím, odpočiňte si. Ďakujeme, že ste nám to všetko povedali.“

Viedol Rona a Hermionu dolu schodmi. Letmo zazrel Billa, Fleur, Lunu a Deana, ktorí sedeli pri stole v kuchyni so šálkami čaju. Všetci vzhliadli, keď sa objavil vo dverách, ale on sotva kývol a pokračoval ďalej do záhrady, Ron a Hermiona ho nasledovali. Pred nimi sa zjavila červenkastá kopa hliny, ktorá pokrývala Dobbyho, a Harry so stupňujúcou sa bolesťou v hlave kráčal k nej. Stálo ho obrovské úsilie zastaviť obrazy, ktoré sa mu tlačili do hlavy, ale vedel, že už bude musieť vzdorovať len chvíľu. Vedel, že sa tomu bude musieť skoro poddať, pretože potreboval zistiť, či bola jeho teória správna. Musel tomu vzdorovať už len chvíľu, aby to mohol vysvetliť Ronovi a Hermione.

„Gregorovič mal kedysi dávno Starodávny prútik,“ povedal. „Videl som Veď-viete-koho, ako ho hľadal. Keď ho vystopoval, zistil, že Gregorovič ho uý nemá. Ukradol mu ho Grindelwald. Ako Grindelwald zistil, že ho má, neviem, ale pokiaľ bol Gregorovič taký hlúpy, že rozširoval tu zvesť, nebolo to asi príliš ťažké.“

Voldemort bol pred bránami Rokfortu. Harry ho tam videl stáť a tiež videl lampu, ktorá sa pohupovala vo svetle pred úsvitom. Prichádzal bližšie a bližšie.

„Grindelwald používal Starodávny prútik, aby bol silnejší. A keď bol na vrchole svojej moci, Dembledore vedel, že len on sám ho môže zastaviť, bojoval s Grindelwaldom, porazil ho a vzal si Prútik osudu.“

Dumbledore mal Prútik osudu?“ spýtal sa Ron. „Tak ale – kde je teraz?“

„V Rokforte,“ odpovedal Harry a premáhal sa, aby zostal s nimi v záhrade.

„No tak poďme!“ zvolal Ron nedočkavo. „Poď, Harry, zoberieme ho skôr, než ho dostane on!“

„Na to už je neskoro,“ povedal Harry. Nemohol si pomôcť, chytil sa za hlavu, aby jej pomohol odolávať.

„Vie, kde je. Práve teraz tam je.“

„Harry!“ skríkol Ron zúrivo. „Ako dlho to už vieš? Prečo sme tak márnili čas? Prečo si hovoril najprv s Griphookom? Mohli sme ísť – stále môžeme- “

„Nie,“ povedal Harry a klesol na kolená do trávy. „Hermiona má pravdu. Dumbledore nechcel, aby som ho mal. Nechcel, aby som si ho vzal. Chcel, aby som získal horcruxy.“

„Neporaziteľný prútik, Harry!“ zastonal Ron.

„Nemám ho mať... Mojou úlohou sú horcruxy...“

A zrazu bolo všetko studené a tmavé: slnko bolo za obzorom sotva vidno, keď kĺzal tesne vedľa Snapea hore cez pozemky k jazeru.

„O chvíľu prídem za tebou do hradu,“ povedal vysokým studeným hlasom. „Teraz ma nechaj.“

Snape sa uklonil a vydal sa späť na cestu, čierny kabát za ním vial. Harry išiel pomaly a čakal, až Snapeova postava zmizne. Snape ani nikto iný nemal vedieť , kam pôjde. Z okien hradu nesvietili žiadne svetlá, a tak sa mohol skryť... A navyše sa obklopil Splývacím zaklínadlom, ktoré ho ukrylo aj pred sebou samým.

Kráčal okolo jazera a vnímal obrysy milovaného hradu, jeho prvého kráľovstva, jeho dedovizne.

A tu bola, vedľa jazera, odrážala sa v tmavých vodách. Hrobka z bieleho mramoru. Zbytočná škvrna v tak dôverne známej krajine. Znovu pocítil ten nával ovládanej eufórie, ten opojný pocit premysleného ničenia. Zdvihol starý tisový prútik. Aké príhodné, že toto bude jeho posledný veľký čin.

Hrobka sa roztvorila od vrchu nadol. Zahalená postava bola tak isto vysoká a chudá ako zaživa. Opäť zdvihol prútik.

Látky, ktoré zakrývali telo, sa zosunuli. Tvár bola priesvitná, bledá, prepadnutá, no takmer dokonale uchovaná. Pocítil pobavený výsmech: na pokrivenom nose mu nechali okuliare. Dumbledore mal ruky zložené na hrudi a pod nimi ležal prútik, pochovaný spolu s Dumbledorom.

Myslel si azda ten starý blázon, že mramor alebo smrť môžu prútik ochrániť? Domnieval sa, že Pán zla sa bude báť narušiť jeho hrob? Pavúkovitá ruka vystrelila a vytiahla ho z Dumbledorovho zovretia. Akonáhle ho mal, vyletela z jeho konca spŕška iskier, sršali nad mŕtvolou jej predchádzajúceho majiteľa. Bol konečne pripravený slúžiť novému pánovi.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Omyyl-mas pravdu

(zuzu, 24. 8. 2009 20:14)

asi to je fakt preklep,ale taka velka chyba,ale Voldemort nevzial Dumbledorovi prutik nasilim takze ho nemoze pposluchat haha

omyyl

(dada, 6. 8. 2009 0:43)

„Bellatrix bola zdesená, keď si myslela, že máme ten meč z jej trezora, bola celá bez seba. Prečo? Čo si myslela, že sme ešte videli, čo sa bála, že by sme mohli ešte vziať? Obávala sa, že by sa o tom Voldemort dozvedel.”


WTF?? TU je zreejme prekleep bo na lodemortowe meno je uvalenee tabuu.... :))len pre informaciuu

???

(hmm..., 31. 7. 2009 16:51)

som si myslela, ze ten prutik je ten Harryho zlomenyy!!

hnusoba

(jozef, 29. 12. 2008 20:22)

ten voldemort mi leze na nerwy od zaciatku jeho posobenia v knihach ,ma nastwalo jak porusil Dumbedorov hrob kkt.

Voldemort

(ajka, 21. 5. 2008 15:48)

Voldemor je debil!!! je fakt hnusný... narušiť Dumbledorov hrob... a len pre prútik... aj tak mu nebude slúžiť!!!

heheee

(malinka, 19. 1. 2008 11:12)

akoze moc tomu nechapem ani teraz ale vsetci su blbi aj harry....teda kvoli tomu prutiku, sak uvidite ked precitate

:-)

(Tanja, 6. 1. 2008 20:12)

prosim was ti co viete ako sa to skoci.nehovorte to inym.potom je to onicom ked viete co sa stane dobrete.TAKZE NEVERAVTE CO SA STANE DALEJ!PLS

:) ...

(Veef, 31. 12. 2007 18:37)

No, ved Voldikovi ten prutik aj tak bude na nic ked zdochne... :)

hahaha

(Ajfonštajberk, 29. 12. 2007 1:17)

Snape aj tak zgebne, ale ako, to vam nepoviem.

o kapitole

(ecelor, 28. 12. 2007 21:41)

Tak ten prútik mal mr. D. A ja som si myslel, že je to ten Harryho zlomený!

ble

(rihanna, 28. 12. 2007 21:06)

blbec to je ten voldemort doraz ho harry doraz toho blbca co bere mrtvym prutik blbec jeden krpaty

tss

(NEPOVIEM1, 3. 12. 2007 16:59)

ten voldemort je ale debil sprosty vziat mrtvemu prutik je ohavnost ale aj tak umre zasluzi si to

tot si precitajte dobre ? :D

(HAHAHA, 6. 11. 2007 20:49)

ta wete harry skape ale ozije lebo nikto nevedel ale on bol horcrux. A BUDE MAT PRUTIK SMRTI A POUZIJE S NIM LEN JEDNU KLATBU typnite si aku ta zeby opravil svoj prutik ne? A UZ DALEJ NECITAJTE DOBRE?

------------

(terka, 15. 9. 2007 10:39)

mnoo neviem...ale mne sa zdaju tieto kaitoly dakosy ine ako co pise rowlingova....

........

(tamika, 9. 9. 2007 0:03)

noooo tak toto je dost na figu...uz to bude len horsie a horsie

teda

(terus, 3. 9. 2007 13:42)

cele jje to zamotane.a teraz voldemort s tym prutikom.harry ma co robit

fiiiha

(kubik, 18. 8. 2007 23:06)

tak ja si myslim ze to este len zacne byt huste ....voldemort k tomu ten prutik .....no bude pecka